< sekcia Kultúra

Výsledky Štefánikovej misie v Spojených štátoch boli veľkolepé

Na snímke pamätník M. R. Štefánika na nábreží Dunaja v Bratislave. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 11. apríla (Teraz.sk) - Začiatkom leta, 15. júna 1917 Milan Rastislav Štefánik pricestoval do USA. Nebola to jeho prvá cesta za oceán s politickým cieľom. Bol tam už pred dvoma rokmi, aby sondoval názory našich krajanov na povojnové štátne usporiadanie Čechov a Slovákov v samostatnej republike. A opäť sa mu darilo, o čom svedčí Clevelandská dohoda, ktorú podpísali slovenské a české krajanské združenia 23. októbra 1915.

No skúsil tam vtedy aj tvrdší chlebík, a to priamo v New Yorku. Okrem iných sa tam stretol aj s katolíckymi kňazmi všetkých generácií, ktorí boli odchovaní na svätoštefanskej korune a na maďarónskom výchovnom kulte. Štefánik tu musel byť mimoriadne trpezlivý a argumentačne veľmi silný. Musel prekonať aj konfesionálnu bariéru. On, syn evanjelického kňaza, prišiel presviedčať organizovanú skupinu katolíckych klerikov, na cirkevnom poli odprisahavších vernosť svätoštefanskej korune, o podpore nevídaného historického činu – zániku rakúsko-uhorskej, stáročnej habsburgovskej ríše a o potrebe štátnej samostatnosti Čechov a Slovákov. Aj tu sa mu podarila nevídaná vec. Katolícki klerici, národnosťou Slováci, súhlasili s programom Slovenskej ligy a sľúbili aktívne spolupracovať na plnení jej programu.

V lete 1917 bola situácia už zreteľnejšia. Pravdaže, aj vďaka tomu, že (už major) M. R. Štefánik si s príslovečným diplomatickým a ľudským šarmom zabezpečil predpolie. Pomerne rýchlo získal súhlas americkej vlády na nábor slovenských a českých dobrovoľníkov do formujúcej sa česko-slovenskej armády v Európe, konkrétne vo Francúzsku. Potom skoncipoval propagačný materiál s názvom „Kto za pravdu horí...!" a s pomocou krajanov a ich adresára rozposlal ho po celých USA. V dokumente v mene „Národnej rady Československej“ vyhlásil „všeobecnú mobilizáciu krajanov“. Leták sprevádzali aj pohľadnice z ateliéru maliara V. Preissiga, kde na hornom a dolnom okraji nájdeme takéto slogany v dobovom pravopise a lexike: Prvý - Hor sa do šíku! Brat k bratovi staňme! Sem k nám! Slováka meno kto nosí! Druhý – Kto československy cíti, nech sa zbrane chytí a medzi nás stane! Bol to vynikajúci marketingový ťah. Celý text výzvy má aj štylistický šmrnc, ako keby jedno i druhé vyrobili v ateliéri Andyho Warhola.

A zabral. Spolu s inými organizačnými aktivitami zabral priam dokonale. Nie však celkom tak, ako si to predstavoval Štefánik. Stalo sa totiž toto: Spojené štáty 6. apríla 1917 vstúpili do vojny. Najskôr vyhlásili vojnu Nemecku, čo bol politický predpoklad, no a čoskoro vstúpili aj na vojnové kolbištia. No a na to potrebovali svojich vojakov a svoju armádu. To ale znamenalo, že Štefánik a jeho spolupracovníci mohli robiť nábor len medzi krajanmi, čo ešte neboli občanmi USA a nepodliehali brannému súpisu, čiže medzi mužmi nad tridsať rokov. Tak sa stalo, že v priebehu posledného poldruha roka vojny do Európy prišlo – naši kronikári to vedia presne – „2300 dobrovoľníkov v 23 transportoch, z toho bolo 1065 Slovákov“. Otázka však znie aj tak – koľko Slovákov a Čechov bojovalo v regulárnych amerických jednotkách? Napriek tomu, bez akýchkoľvek špekulácií dodajme, že aj toto bola sila, ktorá prispela k urýchleniu konca Prvej svetovej vojny. Zároveň to bola neoceniteľná vojenská a rovnako politická sila, ktorá v Strednej Európe zatiahla slučku prehnitej rakúskej monarchii a posunula Čechov i Slovákov, ale aj iné stredoeurópske národy, vrátane Maďarov, k základom demokratického usporiadania spoločnosti.

Štefánik sa vrátil z USA do Paríža pred Vianocami 1917. Výsledky jeho misie boli veľavravné. Spontánnosť vstupu českých a slovenských dobrovoľníkov do česko-slovenských légií, (aj keď sa vtedy oficiálne ešte tak nevolali), bola udivujúca aj sympatická. Idea budúceho česko-slovenského štátu oslovila nielen radových krajanov, ale aj najvyššie diplomatické, politické, vojenské ale aj mediálne kruhy vtedajšej americkej spoločnosti, a to nielen vo Washingtone a New Yorku, ale aj v Chicagu, Pensylvánii a v mnohých ďalších mestách a štátoch, kde sa usadili naši krajania. Zdá sa, že myšlienka takto poňatej povojnovej Európy politicky a strategicky vyhovovala aj záujmom samotných Spojených štátov. Potvrdzuje to aj vcelku známa a elegantná fotografia v záhrade pred kapitolom vo Washingtone, kde vidíme Štefánika uprostred našich krajanských funkcionárov. Štefánik má na sebe dôstojnícku uniformu s výložkami majora a je na najčestnejšom mieste – uprostred skupinky. Dokument tak potvrdzuje veľkú úctu, ktorú krajania Štefánikovi preukazovali. A to je v Amerike už čo povedať!

Prvou Štefánikovou úlohou po návrate z Ameriky bolo dať dosiahnuté výsledky do poriadku aj administratívne. Prioritne to znamenalo štatutárne uznanie autonómnosti stále sa zväčšujúcich česko-slovenských jednotiek. Výsledky Štefánikových diplomatických i celkom praktických náborových misií sa totiž začali rázne napĺňať. Výcvikom vo Francúzsku už prešli alebo prechádzali vojaci – dobrovoľníci z USA, Rumunska, Srbska, Slovania z ruského zajatia, na ceste bolo 800 vojakov z Talianska. Hlavným vojenským veliteľom týchto jednotiek sa stal generál Maurice Janin. Nebol to náhodný výber. Janin bol bývalým šéfom francúzskej misie pri ruskom generálnom štábe a dobre poznal ruské pomery. Navyše, ruské impérium sa pred pár mesiacmi zrútilo pod náporom boľševickej revolúcie a vypukla tam občianska vojna. No a tá tam dobehla stovky a tisíce českých a slovenských vojakov, vrátane mnohých dôstojníckych kádrov s vysokou vzdelanostnou úrovňou. Napriek všetkému, aj angažovanosť v Rusku bola politicky i strategicky nevyhnutná. A bola aj možná. S novou sovietskou vládou sa dalo rokovať. T. G. Masaryk vo februári 1918 tam od sovietskej vlády získal uznanie samostatnosti česko-slovenskej armády, a to aj na území Ruska a až dokonca vojny.