Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Ako dramaturgička stála za filmami Sedím na konári a je mi dobre , Správca skanzenu, Kára plná bolesti či Neha.
Autor TASR
Bratislava 26. augusta (TASR) - Vo svete filmu sa pohybuje vyše 35 rokov. Je uznávanou dramaturgičkou, scenáristkou a pedagogičkou. Celé dve desaťročia písala i filmové kritiky a analýzy. "Slovenský film a jeho podpora dnes kopíruje len stav, v ktorom sa nachádza celá naša spoločnosť, rozpoltená medzi skupinovými záujmami a reálnym záujmom občanov, medzi skutočnými hodnotami a povrchnosťou masovej kultúry," uviedla v rozhovore pre TASR Zuzana Gindl-Tatárová.
Ako dramaturgička stála za filmami Sedím na konári a je mi dobre (1989), Správca skanzenu (1988), Kára plná bolesti (1985) či Neha (1991). Podieľala sa aj na filme Kandidát (2013), ktorý sa stal po uvedení najnavštevovanejším domácim titulom v kinách.
S písaním scenárov celovečerných filmov prestala koncom 80. rokov za nepríjemných okolností a už sa k tomu nikdy nevrátila. "S režisérom a pesničkárom Vladimírom Mertom sme pripravovali scenár detského muzikálu o nadanom cigánskom dievčatku. Udanie kolegu, ktorý slovenskú vrchnosť upozornil na Mertov politický dištanc v Čechách a jeho 'spoločenskú neprijateľnosť', vyhodilo film po skoro dvojročnej práci z prieskumu výroby a pochovalo nádejný projekt," prezradila Gind-Tatárová, ktorá v decembri 1989 prijala výzvu študentov Vysokej školy múzických umení (VŠMU) a prišla učiť na školu, hoci na to veľkú chuť nemala. Dnes je súčasťou bratislavskej VŠMU už 27 rokov.
V roku 2014 jej v Los Angeles udelili medzinárodné vyznamenanie Teaching Award svetovej organizácie vysokých filmových škôl CILET, ktorou sa môže pochváliť zatiaľ len šesť ľudí na celom svete. Sú medzi nimi napríklad známy taliansky editor Roberto Perpignani z Centro Sperimentale v Ríme, ktorý strihal slávne Bertolucciho Posledné tango v Paríži (1972), či Roger Crittenden, dlhoročný riaditeľ National Film and Television School v Beaconsfielde, autor jednej z najlepších štúdií o Francoisovi Truffautovi.
A čo znamenala táto cena pre jej laureátku zo Slovenska? "Uzavretie istého životného cyklu... Ocenenie vašej práce často prichádza až vtedy, keď už nepotrebujete, aby vás povzbudzovalo a poháňalo vpred. Netvárim sa, že ma nepotešilo, no oveľa väčšou odmenou boli pre mňa aj tak gratulácie mojich študentov, ktoré prichádzali emailom zo všetkých kútov sveta, kam ich osud zavial. Hotový nekrológ, až to vyrážalo dych," poznamenala s úsmevom pedagogička.
V rozhovore potvrdila, že vyučovanie študentov na umeleckej škole sa podstatne odlišuje od pedagogickej činnosti napríklad na technických či matematických školách. Preto by bolo oveľa lepšie, keby sa na umelecké školy mohli hlásiť už trochu skúsenejší študenti. "Náš školský systém a jeho podpora je však nastavená ináč. Preto berieme deti priamo zo stredných škôl a tie si len málokedy prinášajú so sebou nejaký vlastný svetonázor alebo zrelšie postoje. O širšom vzdelaní nevraviac. Ťažko potom začínať s výmenou energie a skúseností, niektorým trvá skutočne roky, kým sa naladia správnym smerom a začnú vedome spolupracovať," konštatovala s tým, že všetko však záleží na dobrom učiteľovi. "Pokladám to za priam heroické povolanie. V našich učebniach sa dnes totiž dejú najväčšie zázraky..."
Ako dramaturgička stála za filmami Sedím na konári a je mi dobre (1989), Správca skanzenu (1988), Kára plná bolesti (1985) či Neha (1991). Podieľala sa aj na filme Kandidát (2013), ktorý sa stal po uvedení najnavštevovanejším domácim titulom v kinách.
S písaním scenárov celovečerných filmov prestala koncom 80. rokov za nepríjemných okolností a už sa k tomu nikdy nevrátila. "S režisérom a pesničkárom Vladimírom Mertom sme pripravovali scenár detského muzikálu o nadanom cigánskom dievčatku. Udanie kolegu, ktorý slovenskú vrchnosť upozornil na Mertov politický dištanc v Čechách a jeho 'spoločenskú neprijateľnosť', vyhodilo film po skoro dvojročnej práci z prieskumu výroby a pochovalo nádejný projekt," prezradila Gind-Tatárová, ktorá v decembri 1989 prijala výzvu študentov Vysokej školy múzických umení (VŠMU) a prišla učiť na školu, hoci na to veľkú chuť nemala. Dnes je súčasťou bratislavskej VŠMU už 27 rokov.
V roku 2014 jej v Los Angeles udelili medzinárodné vyznamenanie Teaching Award svetovej organizácie vysokých filmových škôl CILET, ktorou sa môže pochváliť zatiaľ len šesť ľudí na celom svete. Sú medzi nimi napríklad známy taliansky editor Roberto Perpignani z Centro Sperimentale v Ríme, ktorý strihal slávne Bertolucciho Posledné tango v Paríži (1972), či Roger Crittenden, dlhoročný riaditeľ National Film and Television School v Beaconsfielde, autor jednej z najlepších štúdií o Francoisovi Truffautovi.
A čo znamenala táto cena pre jej laureátku zo Slovenska? "Uzavretie istého životného cyklu... Ocenenie vašej práce často prichádza až vtedy, keď už nepotrebujete, aby vás povzbudzovalo a poháňalo vpred. Netvárim sa, že ma nepotešilo, no oveľa väčšou odmenou boli pre mňa aj tak gratulácie mojich študentov, ktoré prichádzali emailom zo všetkých kútov sveta, kam ich osud zavial. Hotový nekrológ, až to vyrážalo dych," poznamenala s úsmevom pedagogička.
V rozhovore potvrdila, že vyučovanie študentov na umeleckej škole sa podstatne odlišuje od pedagogickej činnosti napríklad na technických či matematických školách. Preto by bolo oveľa lepšie, keby sa na umelecké školy mohli hlásiť už trochu skúsenejší študenti. "Náš školský systém a jeho podpora je však nastavená ináč. Preto berieme deti priamo zo stredných škôl a tie si len málokedy prinášajú so sebou nejaký vlastný svetonázor alebo zrelšie postoje. O širšom vzdelaní nevraviac. Ťažko potom začínať s výmenou energie a skúseností, niektorým trvá skutočne roky, kým sa naladia správnym smerom a začnú vedome spolupracovať," konštatovala s tým, že všetko však záleží na dobrom učiteľovi. "Pokladám to za priam heroické povolanie. V našich učebniach sa dnes totiž dejú najväčšie zázraky..."
