Bratislava 3. januára (TASR) - Zvieratá odpradávna priťahovali pozornosť ľudí. Niet preto divu, že presvedčivé dôkazy o rozsiahlych zbierkach živočíchov pochádzajú už z obdobia pred naším letopočtom.

V praveku človek najskôr zadržiaval zvieratá v zajatí ako zásobu potravy. Potvrdzuje to nielen množstvo jaskynných nástenných malieb, ale aj hromadné nálezy zvieracích kostí poblíž jaskýň. Neskôr si lovci prinášali do obydlí poranené alebo opustené mláďatá, niektoré sa k ľuďom zatúlali aj samé. Tak sa postupne začal chov domácich zvierat, pričom niektoré boli úžitkové, iné pre zábavu.

Staroveké etnikum Sumerov, ktoré žilo v južnej Mezopotámii, chovalo gazely, nosorožce a tigre. Okolo roku 1500 pred naším letopočtom dala egyptská kráľovná Hatšepsut priviesť do krajiny exotickú zver a v meste Téby zriadila záhradu s leopardmi, opicami, žirafami a krokodílmi. V rovnakom období zhromažďovali vzácne zvieratá ako dôkaz moci i panovníci v iných ríšach.

V starovekom Grécku stavali prvé domy pre vtáky, pre zajace zriaďovali výbehy. Slony sa využívali v bájnych vojnových výpravách Alexandra Macedónskeho. Jeho učiteľ Aristoteles skúmal živočíchy a zanechal ľudstvu svoju knihu Historia Animalium, známu ako prvú encyklopédiu zvierat. Rímska ríša využívala exotické zvieratá na kruté boje vo svojich arénach. Značnú spotrebu psov, levov či tigrov kompenzovala nielen ich dovozom, ale aj chovom.

Zverince boli obľúbené aj v stredoveku, nachádzali sa takmer pri každom sídle. Zvieratá žili nielen v priekopách okolo hradov, ale zriaďovali sa aj parky, ktoré im poskytovali prirodzený výbeh. Držanie niektorých druhov zvierat bolo aj v tomto období výrazom moci, nadradenosti a bohatstva. Rozsiahla zbierka zvierat kráľa Montezuma II. s veľkou skupinou ľudí, ktorí sa o ne starali na vysokej úrovni, prekvapila v roku 1519 dobyvateľa Hernána Cortésa v ríši Aztékov. Zvieratá tam žili skoro v prirodzených podmienkach a mali svojich ošetrovateľov a kŕmičov.

Pre ďalší vývoj zoologických záhrad bolo dôležité založenie zverinca vo francúzskom Versailles, kam na prehliadky chodili významné osobnosti z celej Európy. Podobné záhrady a parky však boli zakladané výhradne šľachtou, pre jej potešenie, prípadne k vedeckému bádaniu. Zmena nastala až v období Veľkej francúzskej revolúcie (1789-1799), kedy sa väčšina zvierat zo zverinca vo Versailles premiestnila do novozaloženej záhrady Jardin des Plantes v Paríži. Táto už bola voľne prístupná verejnosti, pričom jej pavilóny boli inšpirované krajinou, z ktorej zvieratá pochádzali.

Prvotným účelom zoologických záhrad bolo zoznámiť návštevníka s čo najväčším počtom rôznych druhov zvierat, stále však bez ohľadu na ich potreby. Ubytovaniu a starostlivosti o živočíchov nebola venovaná dostatočná pozornosť. Význam zoologických záhrad sa v porovnaní s históriou značne zmenil. V súčasnosti zohrávajú dôležitú úlohu pri záchrane mnohých druhov zvierat, ktoré sú vo voľnej prírode na pokraji vyhynutia.

Zároveň prostredníctvom pozorovania živých exemplárov získavajú informácie a cenné biologické poznatky. Vedenie dnešných zoologických záhrad je zložené z odborníkov, ktorí sa snažia vytvárať zvieratám prostredie čo najviac podobné prírode. Tento prístup sa prejavuje lepším zdravotným stavom i dlhším životom zvierat.