Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Svojej milovanej Aničke písal pri každej príležitosti. Aj vďaka tomu môžeme presne rekonštruovať jeho život a cezeň širšie historické udalosti.
Autor TASR
Bratislava 13. júla (TASR) - Na dvoch koňoch sa naraz sedieť nedá, múdro vraví slovenské úslovie. No sú aj výnimky. Jozef Miloslav Hurban to dokázal. Na jednej strane dôsledne a vynaliezavo plnil tentoraz už aj slovenský politický program, ktorý si ako generácia vytýčili, na druhej strane rovnocenným zmyslom života mu bola rodina. Svojej milovanej Aničke písal pri každej príležitosti. Aj vďaka tomu môžeme presne rekonštruovať jeho život a cezeň širšie historické udalosti.
Cestou zo Slovanského zjazdu v Prahe si odskočil pozrieť ženu a syna Svetozára do Rusavy. No len čo mu žena zabalila jedlo na cestu a len čo vystískal syna, už bol vo Viedni. A len čo prelistoval niekoľko novín v ktorejsi kaviarni, už aj písal žene: „Šťastne som sem na poludnie dorazil, zaplatil som za cesty 9 f. 35 z. str. Hneď som išiel do kaviarne, abych sa novinami nasýtil, lebo som už od dvoch týždňov do novín ani nenakukol. Vo Viedni panuje veľká antipatia voči Slovanom, ako za pražských búrok, teraz panuje tiež ešte, ale už aspoň tie hrozné lži ustávajú a pomaly sa svetlo pravdy prediera na svet. /.../ Neviem, či zajtra, či pozajtra odídem, na všetok spôsob sa budem ponáhľať z Viedne, lebo tu človek nie je doma, lebo nie je medzi svojimi. /.../ Vo Viedni vraj nezadlho zas budú stavať barikády, prečo, ja neviem!“ List je datovaný 25. júna 1848.
Duchovné barikády však boli už pevne postavené v mysliach a srdciach všetkých slovenských mládencov, čo sa zišli vo Viedni ako na povel. A začali konať. Ľudovít Štúr s viacerými skupinami začali verbovať dobrovoľníkov, Hurban odišiel do Záhrebu žiadať o politickú podporu, no najmä o vojenskú pomoc. Že ide do tuhého, to si so Štúrom vari po prvý raz uvedomili, keď si Hurban musel vybaviť pas. Inak do Chorvátska cestovať nemohol. Lenže už bol priveľmi exponovanou osobnosťou, meno Hurban už bolo zanesené aj do policajných zoznamov. Preto musel cestovať inkognito. A keďže falšovanie dokladov a konšpirácia mali už vtedy dosť dlhodobú tradíciu, Hurbanovi bol vystavený pas na meno Joannes Raiter. S týmto pasom vo vrecku pricestoval do Záhrebu 29. júna. O dva dni nato sa ako hosť zúčastnil zasadnutia chorvátskeho snemu.
Fyzické i duševné vypätie posledných týždňov a dní sa však dosť radikálne prejavilo na jeho zdraví. Ozvali sa – a veľmi prudko, horné cesty dýchacie. Napriek tomu, neodpustil si cestu po Vojvodine. Bodaj by nie, veď bola z veľkej časti aj slovenská. S boľavým hrdlom vystúpil v Karlove, Starej Pazove, v Kovačici, v Báčskom Petrovci a v iných slovenských obciach srbskej Vojvodiny.
Mladosť je však najlepšia obranná sila aj proti nemociam. V liste z 8. júla svojej žene Aničke píše: „Ale mňa huba moja upomína, že som nie ešte uzdravený. Cítim sa už patrne lepšie, ale hltať nemôžem a ďasná ma všetky bolia. Už tretí predpis budem užívať. Zatratená alopatia, len preháňa nemoc z kúta do kúta, a nie aby ich vyprala v čerti. Keby tu bol Hirt. Práve som dnes počul, že aj tu je ešte jeden homeopat, ale čože, keď ma tento morduje. Hádam ma len dáko vymorduje z tých bied.“
V priebehu júla a v prvej polovici augusta 1848 Jozef Miloslav Hurban prešiel krížom krážom celú Vojvodinu. Niekedy musel načrieť až na dno fyzických síl, no mimoriadne ho povzbudila správa od Štúra z Viedne, že dobrovoľníkov sa podarilo zorganizovať a že sú pripravení vydať sa so zbraňami v ruke na Slovensko. No a niečo také sa nemohlo uskutočniť bez Hurbana. Čoraz viac ho začal naháňať čas. Ešte však stihol napísať letákovú proklamáciu Čo kazí Slovákov, ktorá sa stretla v slovenskej Vojvodine s veľkým ohlasom: „Ale z druhej strany – videli sme smutnú skušenost ako mnohje obce sa dali pánom nahovoriť a presvedčiť, že to neidé o slobodu, ale o vjeru, a že mi katolíkov potlačiť chceme, zato neprišli nám slabí na pomoc a ostali doma... Toto hla kazí Slovákov, že sa dajú svojím zotročovatelom navádzať a zvádzať! Pravdaže z vašej vjeri oni osoh ťahajú, sami ale sa vám smejú, keď sa modlíte a mislja si, pokím tento národ len so svojou vjerou sa zaoberá, dotedi sa mi páči! Lebo takto lud verí, a mi ho striháme.“ Už aj k takýmto revolučným myšlienkam Hurban vtedy dospel.
17. augusta sa vrátil do Záhrebu, troška si oddýchol a začiatkom septembra sa vrátil nie na Slovensko, ale do moravskej Rusavy, kde ešte stále žila jeho žena so synom. Veľmi ho trápilo, že malého Svetozára si môže popestovať iba na kolene a s plátenkom cez ústa, aby nebodaj zlý dych choroby nepreskočil aj na neho. Ešte nebol celkom vo svojej koži, keď sa vrátil do Viedne. No musel tam ísť, revolučné udalosti nemienili čakať ani na Hurbana.
17. septembra 1848 zaznel povel a výprava dobrovoľníkov vykročila smerom na Slovensku.
Približne 500 mladých ozbrojených chlapov odpochodovalo do viedenského Prátra. Tam nastúpili na vlak a odcestovali smerom na Moravu. „V Bzenci-Písku pri Uherskom Hradišti sa k nim pripojilo asi 150 Čechov, najmä študentov, a početní Slováci z Vrboviec, Hlbokého, Myjavy s viac ako 20 povozmi. 18. septembra zbor prekročil moravsko-slovenské hranice.“ Tak sa o tom píše v prvom diely Kroniky Slovenska.
Cestou zo Slovanského zjazdu v Prahe si odskočil pozrieť ženu a syna Svetozára do Rusavy. No len čo mu žena zabalila jedlo na cestu a len čo vystískal syna, už bol vo Viedni. A len čo prelistoval niekoľko novín v ktorejsi kaviarni, už aj písal žene: „Šťastne som sem na poludnie dorazil, zaplatil som za cesty 9 f. 35 z. str. Hneď som išiel do kaviarne, abych sa novinami nasýtil, lebo som už od dvoch týždňov do novín ani nenakukol. Vo Viedni panuje veľká antipatia voči Slovanom, ako za pražských búrok, teraz panuje tiež ešte, ale už aspoň tie hrozné lži ustávajú a pomaly sa svetlo pravdy prediera na svet. /.../ Neviem, či zajtra, či pozajtra odídem, na všetok spôsob sa budem ponáhľať z Viedne, lebo tu človek nie je doma, lebo nie je medzi svojimi. /.../ Vo Viedni vraj nezadlho zas budú stavať barikády, prečo, ja neviem!“ List je datovaný 25. júna 1848.
Duchovné barikády však boli už pevne postavené v mysliach a srdciach všetkých slovenských mládencov, čo sa zišli vo Viedni ako na povel. A začali konať. Ľudovít Štúr s viacerými skupinami začali verbovať dobrovoľníkov, Hurban odišiel do Záhrebu žiadať o politickú podporu, no najmä o vojenskú pomoc. Že ide do tuhého, to si so Štúrom vari po prvý raz uvedomili, keď si Hurban musel vybaviť pas. Inak do Chorvátska cestovať nemohol. Lenže už bol priveľmi exponovanou osobnosťou, meno Hurban už bolo zanesené aj do policajných zoznamov. Preto musel cestovať inkognito. A keďže falšovanie dokladov a konšpirácia mali už vtedy dosť dlhodobú tradíciu, Hurbanovi bol vystavený pas na meno Joannes Raiter. S týmto pasom vo vrecku pricestoval do Záhrebu 29. júna. O dva dni nato sa ako hosť zúčastnil zasadnutia chorvátskeho snemu.
Fyzické i duševné vypätie posledných týždňov a dní sa však dosť radikálne prejavilo na jeho zdraví. Ozvali sa – a veľmi prudko, horné cesty dýchacie. Napriek tomu, neodpustil si cestu po Vojvodine. Bodaj by nie, veď bola z veľkej časti aj slovenská. S boľavým hrdlom vystúpil v Karlove, Starej Pazove, v Kovačici, v Báčskom Petrovci a v iných slovenských obciach srbskej Vojvodiny.
Mladosť je však najlepšia obranná sila aj proti nemociam. V liste z 8. júla svojej žene Aničke píše: „Ale mňa huba moja upomína, že som nie ešte uzdravený. Cítim sa už patrne lepšie, ale hltať nemôžem a ďasná ma všetky bolia. Už tretí predpis budem užívať. Zatratená alopatia, len preháňa nemoc z kúta do kúta, a nie aby ich vyprala v čerti. Keby tu bol Hirt. Práve som dnes počul, že aj tu je ešte jeden homeopat, ale čože, keď ma tento morduje. Hádam ma len dáko vymorduje z tých bied.“
V priebehu júla a v prvej polovici augusta 1848 Jozef Miloslav Hurban prešiel krížom krážom celú Vojvodinu. Niekedy musel načrieť až na dno fyzických síl, no mimoriadne ho povzbudila správa od Štúra z Viedne, že dobrovoľníkov sa podarilo zorganizovať a že sú pripravení vydať sa so zbraňami v ruke na Slovensko. No a niečo také sa nemohlo uskutočniť bez Hurbana. Čoraz viac ho začal naháňať čas. Ešte však stihol napísať letákovú proklamáciu Čo kazí Slovákov, ktorá sa stretla v slovenskej Vojvodine s veľkým ohlasom: „Ale z druhej strany – videli sme smutnú skušenost ako mnohje obce sa dali pánom nahovoriť a presvedčiť, že to neidé o slobodu, ale o vjeru, a že mi katolíkov potlačiť chceme, zato neprišli nám slabí na pomoc a ostali doma... Toto hla kazí Slovákov, že sa dajú svojím zotročovatelom navádzať a zvádzať! Pravdaže z vašej vjeri oni osoh ťahajú, sami ale sa vám smejú, keď sa modlíte a mislja si, pokím tento národ len so svojou vjerou sa zaoberá, dotedi sa mi páči! Lebo takto lud verí, a mi ho striháme.“ Už aj k takýmto revolučným myšlienkam Hurban vtedy dospel.
17. augusta sa vrátil do Záhrebu, troška si oddýchol a začiatkom septembra sa vrátil nie na Slovensko, ale do moravskej Rusavy, kde ešte stále žila jeho žena so synom. Veľmi ho trápilo, že malého Svetozára si môže popestovať iba na kolene a s plátenkom cez ústa, aby nebodaj zlý dych choroby nepreskočil aj na neho. Ešte nebol celkom vo svojej koži, keď sa vrátil do Viedne. No musel tam ísť, revolučné udalosti nemienili čakať ani na Hurbana.
17. septembra 1848 zaznel povel a výprava dobrovoľníkov vykročila smerom na Slovensku.
Približne 500 mladých ozbrojených chlapov odpochodovalo do viedenského Prátra. Tam nastúpili na vlak a odcestovali smerom na Moravu. „V Bzenci-Písku pri Uherskom Hradišti sa k nim pripojilo asi 150 Čechov, najmä študentov, a početní Slováci z Vrboviec, Hlbokého, Myjavy s viac ako 20 povozmi. 18. septembra zbor prekročil moravsko-slovenské hranice.“ Tak sa o tom píše v prvom diely Kroniky Slovenska.
