Bratislava 22. januára (TASR) – Pred 250 rokmi panovníčka Mária Terézia patentom upravila poddanské pomery v Uhorsku. Mária Terézia bola cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska, arcivojvodkyňa Rakúska, vojvodkyňa Parmy a Piacenzy a veľkovojvodkyňa Toskánska.

Tzv. tereziánsky urbár bolo nariadenie, ktoré patrí k hospodárskym reformám upravujúce jednotne v celej krajine vzťahy medzi zemepánmi a ich poddanými. Okrem iného určil veľkosť poddanskej závislosti, na základe ktorej ustanovil povinnosti poddaných voči zemepánovi. Tak sa zo súkromnoprávneho vzťahu medzi zemepánom a poddaným stal verejnoprávny vzťah, čím sa zlepšilo sociálne postavenie poddaných. Túto reformu možno považovať za najvýznamnejšiu. Urbáre boli písané v jazyku ľudu, teda v slovenských oblastiach po slovensky. Urbárska regulácia upravovala poddanské pomery až do roku 1848, keď bolo poddanstvo zrušené.

Prvotnou myšlienkou, ktorá viedla Máriu Teréziu k vydaniu tohto reformného nariadenia, bol jej záujem na zlepšení hospodárskej situácie Uhorska. K nemu mali napomôcť aj zvýšené výbery daní. V úsilí zabezpečiť a zvýšiť odvod daní vzrastal záujem viedenského dvora na zmene postavenia poddaných. Na sneme v roku 1764–1765 vystúpila preto panovníčka s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z roku 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní.

Uhorská šľachta však považovala vzťah medzi zemepánmi a poddanými za vzťah čisto súkromnoprávny a nemienila na danom stave nič meniť.

Mária Terézia však bola pevne rozhodnutá situáciu riešiť. Dvor využil sťažnosti poddaných v niektorých zadunajských stoliciach (ktoré vyústili do otvorenej rebélie) a vydal pre ne v rokoch 1765 a 1766 čiastkové urbáre. Panovníčka pristúpila 23. januára 1767 k vydaniu jednotného nariadenia pre celú krajinu, tereziánskeho urbáru.

Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálnu hranice feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Pôda, ktorú poddaní využívali, sa v urbári delila na tzv. intravilán, "domový grunt", a extravilán, "chotárny grunt", teda polia a lúky.

Zavádzanie urbára narazilo spočiatku na mimoriadne ostrý odpor uhorskej šľachty. Na Slovensku sa najviac búrila šľachta v Bratislavskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Odvolávajúc sa na tradície protestovala proti zavádzaniu reforiem a žiadala zachovanie súčasného stavu. Napokon pod vplyvom okolností i neústupnosťou panovníčky sa podvolila. Do roku 1774 zaviedli tereziánsky urbár vo všetkých slovenských stoliciach.