Attack on Prime Minister
News in English
Vďaka mnohým článkom v Slovenských pohľadoch sa Czambel pričinil o presadzovanie martinskej slovenčiny do spisovného jazyka.
Autor TASR
Slovenská Ľupča/Bratislava 17. júla (TASR) - Tlačová agentúra Slovenskej republiky prináša v rámci spravodajského seriálu krátke profily osobností, ktoré sa významnou mierou zaslúžili o pozdvihnutie, rozvoj a kodifikáciu spisovného jazyka Slovákov. Radí sa k nim jazykovedec, dialektológ a odborný publicista Samuel Czambel, ktorý významne prispel ku kodifikácii modernej spisovnej slovenčiny.
Narodil sa 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Po gymnaziálnych štúdiách začal študovať právo na univerzite v Budapešti, v roku 1877 však prešiel na filozofickú fakultu, kde sa venoval slavistike. Vo vzdelávaní o Slovanoch, slovanstve, slovanských jazykoch a slovanských literatúrach pokračoval na univerzite vo Viedni a v Prahe.
Jeho profesionálna kariéra sa začala na prekladateľskom oddelení uhorskej vlády v Budapešti, kde sa venoval prekladom zákonov do slovenčiny. V roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom a bol spoluredaktorom vládnych Slovenských novín.
Vďaka mnohým článkom v Slovenských pohľadoch sa Czambel pričinil o presadzovanie martinskej slovenčiny do spisovného jazyka. Vychádzal z výsledkov práce svojich predchodcov Jozefa Ignáca Bajzu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu.
Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891), a najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). V poslednej menovanej knihe založenej na stredoslovenskom nárečí sa autor pokúsil odstrániť nedôslednosti kodifikácie Hodžu a Hattalu. Rukoväť významne ovplyvnila vývoj modernej spisovnej slovenčiny ako najrozšírenejšia gramatická príručka.
Pri kodifikácii spisovného jazyka sa Czambel opieral o výskum slovenských nárečí, stihol však vydať iba prvú časť diela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906), obsahujúcu zápisy z východoslovenských nárečí.
Popredný jazykovedec Samuel Czambel zomrel 18. decembra 1909 v Csillaghegy, ktoré je dnes súčasťou Budapešti.
Narodil sa 24. augusta 1856 v Slovenskej Ľupči. Po gymnaziálnych štúdiách začal študovať právo na univerzite v Budapešti, v roku 1877 však prešiel na filozofickú fakultu, kde sa venoval slavistike. Vo vzdelávaní o Slovanoch, slovanstve, slovanských jazykoch a slovanských literatúrach pokračoval na univerzite vo Viedni a v Prahe.
Jeho profesionálna kariéra sa začala na prekladateľskom oddelení uhorskej vlády v Budapešti, kde sa venoval prekladom zákonov do slovenčiny. V roku 1899 sa stal ministerským tajomníkom a bol spoluredaktorom vládnych Slovenských novín.
Vďaka mnohým článkom v Slovenských pohľadoch sa Czambel pričinil o presadzovanie martinskej slovenčiny do spisovného jazyka. Vychádzal z výsledkov práce svojich predchodcov Jozefa Ignáca Bajzu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Michala Miloslava Hodžu a Martina Hattalu.
Medzi jeho základné jazykovedné diela patria Príspevky k dejinám jazyka slovenského (1887), Slovenský pravopis (1890), K reči o slovenskom pravopise (1891), a najmä Rukoväť spisovnej reči slovenskej (1902). V poslednej menovanej knihe založenej na stredoslovenskom nárečí sa autor pokúsil odstrániť nedôslednosti kodifikácie Hodžu a Hattalu. Rukoväť významne ovplyvnila vývoj modernej spisovnej slovenčiny ako najrozšírenejšia gramatická príručka.
Pri kodifikácii spisovného jazyka sa Czambel opieral o výskum slovenských nárečí, stihol však vydať iba prvú časť diela Slovenská reč a jej miesto v rodine slovanských jazykov (1906), obsahujúcu zápisy z východoslovenských nárečí.
Popredný jazykovedec Samuel Czambel zomrel 18. decembra 1909 v Csillaghegy, ktoré je dnes súčasťou Budapešti.
