< sekcia Magazín

Stanislav Mičev: Sloboda sa ťažko vybojuje a ľahko sa stráca

Na snímke riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. Foto: TASR - Branislav Račko

O význame a odkaze SNP, o pokusoch spochybňovať jeho význam, prekrúcať históriu hovoril riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici v rozhovore v rámci projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

Bratislava 25. augusta (TASR) – Stanislav Mičev, historik, autor viacerých publikácií, scenárov dokumentárnych filmov a rozhlasových relácií, ako aj spoluautor scenárov niekoľkých múzejných expozícií a výstav je od 3. apríla 2006 generálnym riaditeľom Múzea Slovenského národného povstania (SNP) v Banskej Bystrici. Práve toto mesto bude aj centrom osláv 75. výročia SNP, ktoré si ľudia pripomenú 29. augusta. O význame a odkaze SNP, o pokusoch spochybňovať jeho význam, prekrúcať históriu, a tiež o rastúcej vlne nacionalizmu a extrémizmu hovoril Stanislav Mičev v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.


-Ako vníma Slovenské národné povstanie človek, ktorý stojí už 14. rok na čele Múzea SNP? V čom vidíte jeho hlavný význam a odkaz?-

Najväčší odkaz Povstania vidím v tom, že Slováci dokázali jednoznačne povedať nie totalitnému režimu, ktorý kolaboroval s nacistickým Nemeckom, a vrátili sa k Československej republike, prihlásili sa k nej, pretože bola demokratická a slobodná. Toto je ten základný odkaz. A treba povedať, že idea demokracie a slobody, aj keď prerušená ďalšou, 40-ročnou nadvládou jednej politickej strany, sa udržala do dnešných dní.


-Predsa sa však ozývajú hlasy, ktoré Povstanie spochybňujú. Tieto hlasy tvrdia napríklad, že bolo namierené proti existencii vlastného štátu, že bolo vopred odsúdené na neúspech, a teda, že bolo zbytočné a prinieslo tisíce mŕtvych i značné materiálne škody.-

Povedzme si to takto. Čím by Slováci prispeli k porážke nacizmu a čím by sa zaradili k víťazným mocnostiam druhej svetovej vojny, keby nič nepodnikli? To znamená, že by sme počkali, kým nás oslobodia, a tvárili by sme sa, že takto je to dobré. Nepriniesli by sme žiadne obete a jednoducho by sme čakali, že príde Červená armáda a povie nám – nechajte si svoj Slovenský štát, lebo vy ste vlastne nič zlé neurobili. Tu si treba uvedomiť, že naše vojenské jednotky boli spoločne s nacistickými jednotkami v Sovietskom zväze ako okupačná armáda. Uvedomme si, že tí, čo hovoria o tom, že sa mohol zachovať Slovenský štát, tak nech mi povedia v akých hraniciach? V hraniciach po Mníchove, po Viedenskej arbitráži, kde sme stratili viac ako jednu pätinu vlastného územia s 840.000 obyvateľmi? Alebo si niekto myslí, že by nám tie územia niekto len tak vrátil, keby sme sa o to nepričinili? Toto sú otázky, na ktoré si treba odpovedať. SNP nie je žiadny čierny deň slovenských dejín – to je najvýznamnejší deň slovenskej histórie. Tak ho hodnotia aj ľudia a ja sa s tým plne stotožňujem. Ako malý národ – bolo nás dva a pol milióna – sme dokázali zorganizovať jedno z dvoch najväčších protifašistických povstaní v Európe. Tými dvoma sú Varšava a Banská Bystrica.


-Niektorí historici sú vraj citliví na kritiku SNP preto, lebo ho majú ako modlu. Čo vy na to ako historik?-

Nemáme Povstanie ako modlu. Znova to zopakujem – a hovorím to veľmi uvážene – história je veda tak ako chémia, matematika a fyzika, čiže má svoje metódy výskumu. Vy si musíte zobrať všetky dostupné materiály, zanalyzovať ich, urobiť syntézu, na základe ktorej poviete, ako to bolo. Nie že si stanovíte nejakú tézu a na základe tej tézy vyhľadávate dokumenty, ktoré do nej zapadajú, a potom urobíte výklad podľa toho, čo ste si dopredu nalinkovali. Toto je ideológia. V Slovenskej akadémii vied - v historickom ústave, v ústave politických vied - vo Vojenskom historickom ústave, v Múzeu SNP, na katedrách vysokých škôl sú historici, ktorí sa týmto obdobím zaoberajú a majú jednotný pohľad na Slovenské národné povstanie v tom, že je to jedna z najvýznamnejších udalostí slovenských dejín. Potom je tu tých zopár ľudí, ktorí sú nasiaknutí nejakou ideológiou, spojenou s ľudáctvom a s tým, že vydávajú svoje myšlienky za vlastenectvo. Povedzme si, koľko je takých historikov, ktorí označujú SNP za historickú udalosť veľmi významnú pre slovenský národ, a koľko je tých, ktorým Povstanie prekáža? No dobre, tak spochybňujme všetko, ale tadiaľto cesta nevedie. Jednoducho, keď sa urobí konkrétna analýza dokumentov, tak vám nemôže vyjsť niečo iné. A to nie je názor slovenských historikov, ale je to gro historikov tak na západe, ako aj na východe.

Na archívnej snímke park pri pamätníku a Pamätník SNP.
Foto: TASR - Branislav Račko



-Napriek tomu, že hovoríte o tom, že história je veda, stretávame sa s pokusmi prekrúcať históriu a netýka sa to len spochybňovania SNP. Ako sa pozeráte na takéto a podobné snahy o prekrúcanie dejín?-

Viete, to je typické pre každú dobu a myslím si, že každý historik si musí sám pred sebou povedať, či podľahne nejakému tlaku a začne písať v duchu nejakej ideológie alebo nejakého videnia sveta, alebo bude písať objektívne. To je len o tomto. Keď sa niekto zapredá a píše takým spôsobom, ako to vyhovuje nejakej politickej línii, tak sa jednoducho devalvuje v očiach ostatných historikov.


-Vedeli by ste povedať, ako by sa oslobodzovanie Slovenska odohrávalo bez SNP?-

Kľúčovým momentom toho, ako sa správala Červená armáda na území Československa a ako sa správala napríklad v Maďarsku, v Poľsku alebo na území Nemecka je to, že československá vláda v Londýne, ktorá bola akceptovaná ako zástupca československého štátu, podpísala 12. decembra 1943 Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych socialistických republík. Tá viedla aj k tomu, že sa potom podarilo podpísať Vianočnú dohodu, lebo to bol kľúč k tomu, aby komunisti upustili od sovietskeho Slovenska a začali spolupracovať s demokratickým odbojom. Toto je kľúč k tomu, ako sa správala Červená armáda na území Slovenska, keď ho začala oslobodzovať. Áno, začala aj na základe jedného príkazu, ktorý vznikol v NKVD v decembri 1944, na základe ktorého odvliekli našich občanov do Sovietskeho zväzu, ale nebolo to v takom masovom rozsahu, ako to bolo v Maďarsku, v Poľsku alebo na území Nemecka či Rumunska. Dokonca, keď delegáti Slovenskej národnej rady, ktorí boli na oslobodenom území, proti tomu protestovali, tak retrocity proti našim obyvateľom prestali.

Na snímke generálny riaditeľ Múzea SNP, historik a mestský poslanec Stanislav Mičev.
Foto: TASR - Branislav Račko



-Koľkých našich občanov sa to týkalo?-

U nás sa to týkalo zhruba 10.000 ľudí, z toho bolo asi dva a pol tisíc Slovákov a sedem a pol tisíc bolo maďarskej a nemeckej národnosti. Treba však povedať, že Sovieti mali tento akt, že ľudí brali na práce do Sovietskeho zväzu, odobrený Churchillom a Rooseveltom. Oni s tým súhlasili, lebo Stalin poukazoval pri ich spoločných schôdzkach na to, ako je rozbitá ekonomika Sovietskeho zväzu, na množstvo padlých atď. Ja to neschvaľujem. Z hľadiska medzinárodného práva by to tak nemalo byť, ale takto to bolo. A že sa dostali do pracovných táborov niektorí úplne nevinní ľudia, to je tragédia – to si treba povedať. Momentálne s Jozefom Bystrickým z vojenského historického ústavu pracujeme na knihe, v ktorej sa budeme snažiť mnohé veci objasniť, lebo mnohí sa na to pýtajú. Zhromaždíme čo najviac materiálov z ruských a našich archívov a vydáme objektívne hodnotenie týchto vecí. Myslím si, že Slovenské národné povstanie nám veľmi pomohlo aj smerom k Benešovej vláde v Londýne. Pretože si treba povedať, že Beneš bol zástanca toho, že na Slovensku by mala byť po vojne nastolená vojenská diktatúra, ktorá by sa vyrovnala s tým, čo tu bolo, ale Povstanie to celé zmenilo. Toto je dôležitá vec, že pohľad československej vlády v Londýne sa musel zmeniť a Slovenská národná rada si nárokovala právo rozhodovať na území Slovenska rovnako ako vláda londýnska.


-Akoby iróniou osudu sa stalo, že priamo v srdci Povstania, v povstaleckom kraji, bol predsedom samosprávneho kraja Marian Kotleba, teda politik, ktorého postoje sú v príkrom rozpore s odkazom SNP. Ako to vnímate nielen ako historik, ale aj ako rodák z toho kraja?-

Je to zhoda okolností, že Marian Kotleba je rodák z Banskej Bystrice, takže preto sa stal nositeľom týchto myšlienok v Banskej Bystrici. Keby sa narodil v Kežmarku alebo v Košiciach, bude to robiť tam. On vyplával ako produkt súčasnej politiky. Vôbec, v Európe je problém s takýmito radikálnymi politickými stranami, ktoré sa zaoberajú extrémnou politikou. Politický vývoj im napomáha, lebo vieme, že sa chytajú každej kontroverznej témy, či už sú to na Slovensku Rómovia, alebo migranti v rámci Európskej únie. A tie nenávistné hlúposti, ktoré šíria, nachádzajú u časti ľudí odozvu, pretože si myslia, že sa to dá ľahko vyriešiť, keby sa dostali k moci. No, dá sa. Oni vyriešia najskôr tieto problémy, ktoré vidia – Rómov, migrantov, a potom vyriešia aj nás. Je to podobne ako povedal jeden známy nemecký biskup: "Keď brali komunistov, tak som bol ticho, keď brali židov, tak som bol ticho, keď brali iných, tak som bol tiež ticho a keď prišli zobrať mňa, tak už nemal kto k tomu čo povedať, lebo už nikto nebol..."


Na archívnej snímke Múzeum SNP v Banskej Bystrici.
Foto: TASR Branislav Račko


-Skutočne, nacionalizmus a pravicový extrémizmus sa udomácnili v mnohých krajinách Európy. Čím to podľa vás je?-    

Je to dlhým odstupom od druhej svetovej vojny. Ja hovorím, keď sa má niekto ako prasa v žite, tak si nevie uvedomiť, že žito nemusí byť. To je naozaj problém súčasnej Európy, že životná úroveň sa vysoko zdvihla v celej Európe, ale sú tu skupiny chudobných ľudí a spoločnosť to, bohužiaľ, nerieši. Jednoducho, kým bude obrovská sociálna nerovnosť, tak tu bude podhubie pre takéto politické zoskupenia a je jedno, či je to v Nemecku, vo Francúzsku alebo u nás.

-V jednom zo svojich článkov ste napísali, že naplno dôverujte historickej pamäti Slovákov. Nesklamala vás?-

Ani nie, lebo keď som hovoril, že viac ako 80 percent ľudí považuje SNP za najvýznamnejšiu udalosť slovenských dejín a nejaká extrémistická strana má okolo 12 - 13 percent, tak stále nie som ešte zdesený. Lebo aj keď si porovnáte Európu, sú krajiny, kde takéto strany majú ďaleko väčšiu podporu a s demokraciou sú oveľa ďalej. Zoberme si napríklad Francúzsko, Belgicko, Holandsko. U nás si, našťastie, národ stále pamätá, lebo v rodinnej tradícii odkaz pokračuje. V každej spoločnosti je sedem - osem percent ľudí, ktorí zdieľajú extrémistické myšlienky a túžia po nejakej totalitnej moci, ktorá by urobila poriadok s tým, čo je v neporiadku, ale toto nikdy nebolo riešenie. Výzvy na malý dvor s veľkým bičom – ďakujem, nie, neprosím! Ľudia vedia zvážiť a zmobilizovať sa, keď niečo hrozí.

-Nie je nijakým tajomstvom, že najmä mladí ľudia nevedia o Povstaní príliš veľa. Ako sa ich snažíte k našej histórii pritiahnuť, získať ich záujem o túto kapitolu našich dejín?-

Dlhodobo razíme tendenciu, že Múzeum SNP musí svojimi výrazovými prostriedkami osloviť mladú generáciu. Myslím si, že moderné prostriedky prezentácie zbierkových predmetov tak, ako sú v súčasnosti svetové trendy, by sme mali preniesť aj do nášho múzea. V súčasnosti pracujeme na novej výstave, ktorá bude na úrovni doby. Bude multimediálna. V utorok 27. augusta robíme o 19. hodine prezentáciu pre odbornú verejnosť a pre novinárov a 29. augusta ju chceme otvoriť aj pre verejnosť za prítomnosti najvyšších štátnych predstaviteľov. A tá bude presne postavená na tomto modeli. Ak chceme, aby mladý človek získal nejaké vedomosti o SNP, tak ho môžeme pritiahnuť aj tým, že sa mu prihovoríme cez moderné výrazové prostriedky. To znamená, že bude môcť komunikovať prostredníctvom tabletov, cez iPady a internet. Tak presne takáto bude tá expozícia. A toto je ten iný prístup, ktorý si vieme predstaviť a ktorý by som mal rád aj v novej expozícii Múzea SNP. Finančné prostriedky na to potrebné musí uvoľniť štát a otvorene poviem – nie je to lacné, lebo v expozícii chceme použiť najmodernejšie, najprogresívnejšie výrazové prostriedky. Nová expozícia potrebuje dva až dva a pol roka prípravy a päť až šesť miliónov eur. Je to náročné, ale z hľadiska toho, ako potrebujeme osloviť mladú generáciu, je to nevyhnutnosť. Na jednej strane sme múzeum, ale na druhej strane sme aj vzdelávacia inštitúcia a toto je dôležité.

Na snímke Pamätník SNP.
Foto: FOTO TASR - Branislav Račko


-Koľko ľudí k vám ročne zavíta?-

Treba to rozčleniť, lebo máme niekoľko expozícií. Samotnú expozíciu Múzea SNP tak ako je teraz postavená navštívi ročne okolo 30.000 ľudí. Je to pomerne dosť, ale vieme si predstaviť, že návštevnosť bude možno desaťnásobná, ak by sa podarila nová expozícia a prilákame aj viac turistov zo zahraničia. Celkovú návštevnosť máme okolo 350.000 až 400.000 ročne, ale tam počítame aj slovenskú národnú expozíciu v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau, ďalej máme expozíciu v Tokajíku, Kališti a v Nemeckej. Náš vonkajší skanzen, kde sú vystavené tanky a iná ťažká bojová technika, navštívi okolo 50.000 ľudí. No a to je ďalší problém Múzea SNP. Vojenská technika je vonku viac ako 40 rokov, podlieha skaze, preto ja už so svojimi kolegami dlhodobo ponúkam myšlienku vybudovania buď podzemného múzea, alebo umiestnenia tejto expozície v nejakej hale mimo Múzea SNP, kde by bola technika chránená. Zatiaľ sme na to nenašli zdroje, ale máme už všetko pripravené.


-Spomínate tanky, rôzne výstavy a expozície - koľko exponátov máte vlastne celkovo?-

Celkovo máme zhruba 15.000 trojrozmerných predmetov, z ktorých môže byť približne desatina v expozícii. V súčasnosti sa usilujeme získať z grantov financie na takzvaný výstavný depozitár, kde by sme chceli vystaviť viac ako tretinu týchto zbierok. Bol by to veľmi dobrý príspevok k novému spôsobu prezentácie.


-Dostávate aj nejaké exponáty od ľudí? Ak áno, spomeňte aspoň niektoré.-

Áno, máme, len, bohužiaľ, nemáme dostatok finančných prostriedkov na to, aby sme akvizičné predmety nakupovali, ale niektorí nám ich jednoducho darujú. Sú však také predmety, ktoré by sme chceli mať, ale nemôžeme si ich dovoliť kúpiť. Napríklad súkromní zberatelia majú dobové vozidlá. Teraz nám ponúkli jeden obrnený Volkswagen – stojí 40.000 eur, ale nemáme na to, aby sme ho kúpili, hoci veľmi radi. Takto nám unikajú mnohé veci, ktoré by sme vedeli využiť, ale keby sme mali spomínanú podzemnú expozíciu alebo výstavnú halu, mnohí zberatelia by nám v takom prípade tieto veci dlhodobo zapožičali.


-Aj dnes, 75 rokov po vzniku Slovenského národného povstania, sa vníma pomerne rozpoltene a dokonca sa objavujú hlasy, že štátny sviatok – Výročie SNP - je najprotirečivejším štátnym sviatkom.-

Myslím si, že vôbec nie je najprotirečivejším, a to z jedného prostého dôvodu. Ak sa obyvatelia krajiny zmobilizujú, aby sa im vrátila demokracia a sloboda, tak v čom je protirečivosť? V tom, že povalia totalitu? Potom aj 17. november je protirečivý? No, ja si myslím, že nie. Jednoducho si treba otvorene povedať, že demokracia a sloboda sa ťažko vybojuje a veľmi ľahko stráca. Ak si myslíme, že keď sa vrátime k systému, ktorý tu bol v rokoch 1939 - 1945, že sa niečo vyrieši, tak všetci, ktorí rozumne uvažujú, si musia povedať, že nie. Protirečivosť nie je v Slovenskom národnom povstaní, ale v nepochopení tejto historickej udalosti.

Rozhovor so Stanislavom Mičevom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.