< sekcia M.R.Štefánik

Na bratislavskom lýceu si Štefánik uvedomil svoju národnú ukotvenosť

Ilustračné foto. Foto: TASR/Veronika Klusková

Prečítajte si štvrtú časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 24. januára (Teraz.sk) - Po posledných chlapčenských prázdninách, v septembri roku 1890, vybavený prijateľnou znalosťou maďarčiny, Milan Rastislav Štefánik začal študovať na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Škola mala už dávnejšie výbornú povesť, a to najmä medzi slovenskou inteligenciou. Desaťročný Milan to vedel od otca i od nebohého baťka Hurbana, ktorý na lýceum nedal dopustiť. Veď kedysi to bola škola jeho mladosti. Tešil sa, že má novú, peknú a dôstojnú budovu, no trápilo ho, že slovenčina sa v nej vyučovala iba ako nepovinný predmet, všetky ostatné predmety boli v maďarčine. No aj kvapky časom dokážu vykvapkať kvapeľ, utešoval sa baťko v duchu a niekedy i nahlas.

Milan si to všetko dobre zapamätal a na Bratislavu sa veľmi tešil. Zatiaľ prešiel len cez jej odľahlejšie ulice pri cestách do školy v Šamoríne a späť. Už vtedy sa rozhodol, že neskôr, keď bude jej študujúcim obyvateľom, si ju poriadne popozerá. Všetky jej ulice, uličky, parky i tajomné zákutia. Najviac ho lákala cesta na hrad. Chcel by sa po ňom dôkladne porozhliadnuť a zistiť, či sa s tými ruinami už naozaj nedá nič robiť.

Aj toto vŕtalo desaťročnému Milanovi hlavou, keď zasadol do lavice lýcea. Čoskoro zistil, že sa tu dýcha ďaleko slobodnejšie ako v drilom páchnucej šamorínskej škole. Starší študenti ich prijali vľúdne, a Milana zvlášť, lebo sa všeobecne vedelo, že je už tretím poslucháčom zo Štefánikovie rodiny, čo sem prišli za vzdelaním. Najstarší – Igor Branislav školu už skončil, no a Pavel Svätopluk študoval o dva ročníky vyššie. Takže nijaká šikana nepripadala do úvahy.

Ani s tou „nepovinnou slovenčinou“ to nebolo také zlé. Milan čoskoro zistil, že na škole pôsobí viacero profesorov, ktorí sa netaja slovenskou vlasteneckou orientáciou. A to sa mu páčilo. Obľúbil si najmä triedneho profesora, historika a učiteľa náboženstva Samuela Markušovského i matematikára Ferdinanda Hirschmanna, ktorý na neho nedal dopustiť a úprimne podporoval jeho nevšedný matematický talent. Najviac sa však zblížil s filozofom, pedagógom i literárnym historikom a už vtedy známym komeniológom Jánom Kvačalom.

Porozumeli si najmä v treťom ročníku, keď si Milan už dospelo začal uvedomovať svoju národnú ukotvenosť a slovenské cítenie. Profesor Kvačala totiž veľmi dobre vedel aj o študentských aktivitách, ktoré nekorešpondovali s oficiálnym uhorským, čiže vo vtedajšom ponímaní – maďarským vlastenectvom. Práve naopak, nenápadne ich podporoval.

Je známe, že na lýceu v tom čase pravidelne kolovalo niekoľko výtlačkov Národných novín, ktoré slovenskí študenti pozorne čítali. Zdanlivo nikto nevedel, ako sa tam dostávali, no môžeme celkom reálne predpokladať, že prsty mal v tom aj Štefánik. Medzi slovenskými študentmi kolovali aj básnické zbierky Svetozára Hurbana Vajanského Tatry a more, Spod jarma i najnovšia zbierka Verše. Veľký ohlas medzi slovenskými študentmi mala aj aféra okolo odhaľovania pomníka Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi v Hlbokom 8. septembra 1892.

Slávnosť bola sprevádzaná ozbrojeným kordónom vyše 50-ich uhorských žandárov, ktorí k Hurbanovmu pomníku, a teda k hrobu, nepustili pomodliť sa ani najbližších príbuzných. Špalier policajtov stál aj na chodníku do kostola, takže horko-ťažko sa odbavili aj bohoslužby. Vajanský o niekoľko dní napísal do Národných novín dnes už kultový článok Hyenizmus v Uhrách. Aj toto číslo sa vzápätí dostalo medzi študentov bratislavského lýcea. Nevieme presne, či pri tejto udalosti bol aj dvanásťročný Milan Rastislav, hoci vzhľadom na začiatok septembra by to možné bolo. V každom prípade, udalosť ho hlboko zasiahla. V rodinách sa o nej rozprávalo celé mesiace. Otec Štefánik ju spomenul aj vo vianočnej kázni i pri štedrovečernom stole v rodine.

Rozumie sa, že študentský život mal aj svoju typickú veselú a dobrodružnú stránku. A tá neobišla ani mladého Štefánika. Rušný život v Bratislave ho aj so spolužiakmi dokonale vtiahol do svojej atmosféry. Chodievali na hrad i na Devín. Presne tam, kde pred pol storočím štúrovci. Najvzácnejšou a najnavštevovanejšou ulicou bola Michalská ulica so svojimi obchodíkmi a raz do týždňa aj s kupeckými stánkami pred vežou i nad priekopou. Milan si v Bratislave zostrojil aj prvý ďalekohľad. Na prvý pohľad len také „kukátko“, ale hviezdy mu približovalo. Rýchlo si získal povesť veľkého výmyselníka. Nemal núdzu o kamarátov. Jeho dobromyseľná povaha priťahovala chlapcov z celého lýcea. Najviac sa spriatelil s Gustom Kedrovičom, ktorý nám neskôr zanechal za hrsť spomienok na študentské pestvá po boku Štefánika.

Na Evanjelickom lýceu v Bratislave Milan R. Štefánik študoval s vyznamenaním. Ako výborný žiak mával v školskej jedálni obedy zadarmo. Na konci tretieho ročníka získal finančnú odmenu z Nadácie Michala Institorisa Mošovského, osvietenského básnika z konca 18. storočia, autora protinapoleonovského spisu „Od Boha zlomená pýcha naších i božích nepřátelú“, z ktorej Milan vedel spamäti niekoľko pasáží. S týmto finančným kapitálom odišiel v roku 1893 na ďalšie štúdium do Šoprone.