< sekcia M.R.Štefánik

SERIÁL: M. R. Štefánika a M. Sch. Trnavského spájalo priateľstvo

Na snímke rodinné fotografie Štefana Bugalu, na ktorých je aj Mikuláš Schneider - Trnavský a jeho manželka Ida 27. marca 2019 v Trnave. Foto: TASR Lukáš Grinaj

V roku 2007 sa k téme priateľstva dvoch veľkých mužov slovenského národa vrátilo trnavské Divadlo Jána Palárika, keď v réžii Michala Babiaka vznikla inscenácia Ružičky zo srdca.

Trnava 9. mája (TASR) – Cesty Milana Rastislava Štefánika a Mikuláša Schneidra Trnavského sa skrížili na začiatku minulého storočia v Prahe. Vtedy mladí muži, rovesníci, jeden z Košarísk, druhý z neďalekej Trnavy sa stretli v Prahe v slovenskom akademickom spolku Detvan, ktorý tam prispieval k rozvoju národného povedomia slovenských študentov.

Budúci politik, vojak, štátnik, astronóm Štefánik študoval v Prahe najskôr na technike, potom na filozofickej fakulte. Budúci skladateľ, kodifikátor Jednotného katolíckeho spevníka Schneider (24. 5.1881 – 28. 5. 1958) prišiel na pražské konzervatórium po štúdiách v Budapešti a vo Viedni. Štefánika v roku 1901 zvolili za predsedu Detvana, Schneider bol v Prahe v rokoch 1903 až 1905. V rodine M. Sch. Trnavského sa dodnes zachovala spomienka na toto obdobie. Schneider, ktorý si až neskôr písal k menu prídomok podľa rodného mesta, napísal knihu Úsmevy a slzy s podtitulom Spomienky trnavského skladateľa. O Štefánikovi a Detvane tam uviedol: „Náš „prézes“ Milan Štefánik bol naším vzorom vo všetkom. Jeho decentné vystupovanie nás priam očarilo. Aj keď mu nikto nemusel závidieť jeho výzor či zjav - keď k tebe, priateľ drahý, prehovoril, zabudol si na všetky jeho telesné nedostatky, okúzlene si načúval jeho slovám a obdivoval krásu jeho ducha. Pôvab a nevšedné vedomosti mu otvárali dvere do salónov nielen v celej Prahe, ale i na celom svete!“

Nebol to však iba spolok mladých intelektuálov v stovežatej Prahe, čo Štefánika a Schneidra spojilo. Do arény totiž vstúpila láska, oboch očarila tá istá žena. Skladateľov vnuk, trnavský právnik Štefan Bugala o tejto časti rodinnej histórie povedal, že išlo o krásnu mladú dámu Idu Kossaczkú z Trnavy, ktorá bola vzdialenou sesternicou Štefánika. „Počas návštevy príbuzných v Prahe sa stretla s oboma priateľmi a chodievali na spoločné špacírky po Petřínskych sadoch. Schneidrovi sa chodenie v trojici nepáčilo a vyzval Idu, aby si vybrala. Obom oznámila, že sa medzi nimi rozhodne na základe ich tvorby. Milan najskôr napísal báseň a Mikuláš ju vzápätí zhudobnil. Ida okúzlená výsledkom spoločného diela však opäť nerozhodla, kto si zaslúži jej väčšie sympatie. Mikulášovou manželkou sa stala až po dlhých rokoch, roku 1919,“ uviedol Bugala.

Priateľstvo týchto dvoch mužov pretrvalo aj za študentské roky. Schneider vo svojej knihe s humorom jemu vlastným píše o koncerte v Paríži. Poslucháčov slovenské skladby nadchli a pri potlesku vyvolávali autora: l'auter! l'auter. Na koncerte bol aj Štefánik. „Keď som prišiel k nemu do lóže, povedal mi: Mikuláš, ani som nevedel, že ťa tí naši Francúzi tak dobre poznajú, keď kričia na teba loter, loter!“ Edita Bugalová, vnukova manželka a zároveň muzikologička a riaditeľka Hudobného múzea Slovenského národného múzea sa venuje dielu M. Sch. Trnavského trvalo. Uviedla, že v rodine sa traduje aj spomienka vychádzky mladej Idy a Štefánika na Bradlo. Mal jej tam prírodou očarený povedať, že tam by raz chcel spočinúť a vidieť na rodné Slovensko.

To ostatné sa odohralo až po tragickej udalosti, ktorá priateľov navždy rozdelila. Bugalová v súhrnnom diele s názvom Hudobná Trnava a Mikuláš Schneider Trnavský napísala, že pri príležitosti položenia základného kameňa mohyly generála Štefánika na Bradle 4. mája 1924 zaznela práve Schneidrova skladba pre mužský zbor Hľa, zlietol orol na text Vladimíra Wagnera a o štyri roky neskôr, na slávnosti odhalenia mohyly 23. septembra 1928 to bola opäť skladba M. Sch. Trnavského Štefánik - Mali sme my sokola na slová Štefana Krčméryho. V roku 1935 ešte skomponoval na objednávku skladateľa a organizátora slovenského hudobného života Miloša Ruppeldta ako spomienku na Štefánika smútočný zbor Keď slnko veľké zájde s textom Fedora Ruppeldta. A v roku 1938 dokonca udelili Schneidrovi cenu, pomenovanú po jeho dávnom priateľovi - Štefánikovu krajinskú cenu.

„Nepochybujem o tom, že starý otec bol účastný procesu, keď pod rukami výnimočného sochára Jána Koniarka vznikala v Trnave Štefánikova socha v životnej veľkosti. S Koniarkom sa Schneider Trnavský priatelil a on iste využil skutočnosť, že Štefánika zažil osobne,“ povedal Bugala. Táto socha, ktorá stojí v Trnave a ktorá má za sebou pohnutý osud, je možno aj preto považovaná za najvernejšie spodobenie Štefánika. S pompou ju odhalili v roku 1924, zúčastnila sa aj Štefánikova matka a brat a celá plejáda politických predstaviteľov.

V roku 2007 sa k téme priateľstva dvoch veľkých mužov slovenského národa vrátilo trnavské Divadlo Jána Palárika, keď v réžii Michala Babiaka vznikla inscenácia Ružičky zo srdca. Bola o živote Trnavčana M. Sch. Trnavského, kde časť venoval priateľstvu so Štefánikom a Štefánikovmu vplyvu na skladateľa.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.