Hertník 29. augusta (TASR) – Šarišská dedina Hertník, okres Bardejov, leží v západnej časti Bartošovskej kotliny, na úpätí pohoria Čergov, 12 kilometrov od okresného mesta. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1351. Obyvateľstvo sa tu živilo hlavne poľnohospodárstvom a spracovaním dreva.

Názov obce bol pôvodne nemecký, podobne ako názvy susedných dedín. V prvých listinách sa spomína pod názvom Herkenecht vo význame "pán sluha", takto pravdepodobne prezývali zástupcu vlastníka tohto panstva. Neskôr sa názov vyskytoval v rôznych variáciách až nakoniec sa ustálil ako Hertník.

Bohatú históriu dediny, ktorú v minulosti pozdvihol hlavne šľachtický rod Forgáčovcov, dokumentujú významné architektonické pamiatky a dominanty dediny. Je to hlavne kaštieľ a kostol sv. Kataríny. Okrem toho je tu niekoľko menších sakrálnych stavieb a kópia pôvodnej sochy Antona Paduánskeho.

Starosta obce Jozef Semanek vysvetľuje, že o Hertníčanoch sa často hovorilo, že neveria ničomu, o čom sa sami nepresvedčia. Sú to však bohabojní, pracovití ľudia so zmyslom pre hudbu, tanec, rytmus a potrpia si na zovňajšok a to nielen vo sviatky, ale aj v bežné dni.

"Takto sa to píše v pamätných knihách. V podstate sme však obyčajní ľudia, hrdí na svojich predkov, zvyky a svoju rodnú dedinu," dodáva starosta obce.

V súčasnosti má obec vyše 1020 obyvateľov. Je tu pošta, škola, materská škola i nákupné stredisko a ďalšie vybavenie, ktoré patrí ku kompletnej infraštruktúre.



"V posledných rokoch sa obci podarilo výrazne investovať do obnovy komunikácií. Zostávajú nám ešte dve lokality, ktoré by sme chceli dokončiť v nasledujúcich dvoch rokoch. Sme radi, že sa nám podarilo obnoviť školu a vytvoriť pri nej aj malý oddychový areál," vysvetľuje Semanek.

Obec sa chce uchádzať o ďalšie peniaze na rekonštrukciu domu služieb a rovnako plánujú vybudovanie chodníkov na frekventovanejších komunikáciách. V územnom pláne je vyhradené miesto aj pre ďalší oddychový areál. Súkromný prevádzkovateľ bioplynovej stanice by tak mohol využiť prebytočné teplo na vyhrievanie bazéna.

Starosta tvrdí, že dedina má všetko, čo by mala mať a teraz sa snažia, aby sa ľudia k sebe dostali bližšie.

"Prišli spoločenské zmeny, prudký rozmach techniky a zrazu ako keby sused nepoznal suseda. Tá doba oddelila ľudí, my chceme teraz urobiť niečo, aby sa znovu stretávali čo najviac," hovorí starosta obce.

K dispozícii majú pekný areál s rekreačnou chatou a rybníkom, ktorý využívajú na spoločenské stretnutia, opravený futbalový štadión a dobre fungujúci turistický oddiel.

Práve tieto skutočnosti chce vedenie obce v budúcom roku využiť pri usporiadaní osláv 665. výročia prvej písomnej zmienky a pripomenúť si aj 80. výročie založenia Futbalového klubu Čergov Hertník.

Kostol sv. Kataríny ukrýva vzácnu relikviu

Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Hertníku, okres Bardejov, ukrýva vzácnu relikviu. Tú dostali veriaci farnosti z vďaky za to, že manželka niekdajšieho majiteľa panstva Žigmunda Forgáča, chránila pozostatky troch košických mučeníkov.

Podľa historických a cirkevných záznamov stál kostol v centre obce Hertník už v 14. storočí. Išlo o drevený objekt, ktorý bol údajne postavený zo vzácneho tisového dreva. Vraví sa, že nový murovaný kostol vyrástol na jeho mieste, alebo v jeho tesnej blízkosti, len niekoľko desiatok metrov od kaštieľa.

Foto: TASR

Kostol dal postaviť gróf Žigmund a v roku 1612 ho posvätil ostrihomský arcibiskup František Forgáč. Napriek tomu, že interiér kostola vždy vzbudzoval záujem ľudí, chrám sa preslávil inou skutočnosťou.

V čase náboženských nepokojov a konfliktov medzi protestantmi a katolíkmi vtrhli vojská aj do Košíc. Traja kňazi z misie sa odmietli zrieknuť katolíckej viery, za čo zaplatili vlastnými životmi. Podľa historikov ich telá vhodili do stoky a neskôr ich kat zakopal na neznámom mieste.

Mnohí katolícki predstavení i zástupcovia šľachty sa pokúšali zistiť, kde tieto telá sú, aby ich mohli dôstojne pochovať. Nakoniec sa to podarilo grófke Kataríne Forgáčovej, ktorá ich vraj získala za jeden tanec s Gabrielom Bethlenom.

"Pozostatky potom previezli do Nižnej Šebastovej, tam boli uložené. Neskôr boli prenesené do hertníckeho kostola v roku 1620. Až do roku 1935 ich vraj chránili v krypte pod kostolom," hovorí Rudolf Palša o histórii svojej rodnej dediny a dodáva, že potom pozostatky previezli do Trnavy.

Hovorí sa, že grófka Katarína sa následne uzdravila z nejakej vážnej srdcovej choroby, čo by vraj malo byť zachytené v cirkevných záznamoch. Pápež Pius X. v roku 1905 vyhlásil troch kňazov za blahoslavených.

O dva roky neskôr dostali veriaci z farnosti v Hertníku vzácny dar, a to čiastočky kostí troch košických mučeníkov, ktoré neskôr uložili v kostole v relikviári v tvare monštrancie.

Čin grófky Kataríny pripomína aj obraz mučeníkov s anjelmi v pozadí s hertníckym kostolom. Okrem toho sa spomínajú aj v piesňach, ktoré sa tu spievali počas bohoslužieb a cirkevných slávností.

Šľachta i samotní veriaci z tejto šarišskej obce sa tak nepochybne pričinili o to, aby pozostatky troch kňazov, ktorí položili život za svoju vieru, boli zachované a dôstojne pochované. Hertník sa teda stal súčasťou skúmania a dokumentovania potrebného k svätorečeniu mučeníkov. Svätý otec Ján Pavol II. počas návštevy Košíc v roku 1995 vyhlásil, že traja kňazi budú svätorečení.

Nevidiaci učiteľ sa pred desaťročiami upísal hudbe a folklóru

Prvopočiatky folklórnej skupiny z Hertníka, okres Bardejov, siahajú až do obdobia prvej republiky. Rodák z Hertníka Karol Pekár bol na vojenskej službe v Čechách a tam ho zaujalo, že skoro každý český chlapec vie hrať na nejaký hudobný nástroj. Tak vznikla myšlienka, ktorú dnes ďalej rozvíja nevidiaci učiteľ hudby Ľudovít Kašprik.

"Pekár sa naučil hrať na husliach a zaumienil si, že v Hertníku založí ľudovú hudbu. Ešte pred vojnou tu vznikla sláčiková muzika. Neskôr sa k nemu pridali ďalší, ako napríklad Ján Sabol. Nasledovali speváci a tanečníci a v roku 1953 táto skupina zvíťazila na súťaži v Strakoniciach," spomenul začiatky terajší vedúci folklórnej skupiny Kašprik.

Táto generácia udržiavala súbor až do roku 1989, kedy vzniká prvá televízna nahrávka hudobného pásma "Sekerečka" o starom spôsobe spracovania dreva a výroby šindľov.

Generácia zakladateľov zostarla a zmenili sa aj ekonomické pomery v krajine. Vedenie obecného úradu začiatkom 90. rokov oslovilo učiteľa hudby z bardejovskej ľudovej školy umenia, či by nechcel prevziať folkloristov.

"Bývali sme s manželkou v Bardejove, ale ja som sa tu narodil a stále ma to ťahalo domov. Tak sme si postavili dom a presťahovali sa do rodnej dediny. Ponuku viesť folklórnu skupinu som s potešením prijal," hovorí učiteľ hudby.

Foto: TASR

Pán Ľudovít sa hudbe venuje celý svoj život. Jeho zdravotné problémy sa objavili už v detstve. Keďže mal vážne problémy pri učení v riadnej škole, rodičia si nechali poradiť a zapísali ho do školy pre zrakovo postihnutých v Levoči.

"Po škole som pokračoval v štúdiu na špeciálnom konzervatóriu v Prahe, ktoré bolo jedinečné tým, že ho navštevovali žiaci s poruchami zraku, a to nielen z Československa, ale aj z Poľska a Bulharska. Zmaturoval som, urobil som si nadstavbu a vrátil sa do Bardejova," spomína si Kašprik.

V bardejovskej ľudovej škole umenia a neskoršej základnej umeleckej škole pracoval vyše 40 rokov. Mladých talentovaných žiakov vyučoval v hre na klarinete, akordeóne i zobcovej flaute. Posledné roky pôsobil v rodnej obci, kde mala základná umelecká škola detašované pracovisko. Tu sa venoval ročne približne 20 žiakom z okolia Hertníka a popri tom manažoval a viedol folklórnu skupinu.

"Chodil som po dedine, navštevoval starších ľudí a zháňal som pesničky. Tí ľudia už poumierali a je čím ďalej ťažšie niečo nové objaviť. Ale zato sa nám podarilo a mohli sme vydať dve CD," hovorí 67-ročný dôchodca.

Dnes má folklórna skupina 15 členov a hoci sú problémy so schádzaním sa a skúškami, stále to ťahajú v tom istom zložení s malými obmenami už 22 rokov.

Nevidiaci učiteľ hudby a folklorista však má aj iné záľuby. Rád chodí na turistiku a jeho priatelia z klubu hovoria, že zvláda aj náročné trasy.

"Človek sa naučí žiť s hendikepom, hlavne keď má okolo seba ľudí, na ktorých sa dá spoľahnúť. Často som hrával v sprievodoch a pochodoval s hudobníkmi po uliciach, naučil som sa to. A veľmi rád jazdím v tandeme na bicykli," hovorí Ľudovít Kašprik.

Zo všetkého najradšej má však hudbu a tej sa upísal na celý život. Je rád, keď sa darí folklórnej skupine a teší sa z úspechov svojich žiakov.

V obnovenom kaštieli našli domov zdravotne postihnutí klienti

Dominantou hornošarišskej obce Hertník, okres Bardejov, je starý kaštieľ, ktorý dal v polovici 16. storočia postaviť šľachtický rod Forgáčovcov. Táto pamiatka je vyobrazená aj na obecnom erbe.

Sídlo tamojších zemepánov údajne vyrástlo na mieste, kde kedysi stával drevený hrad. Práve ten mal poskytovať útočisko oddielom Jana Jiskru z Brandýsa v čase husitských vojen.

Kaštieľ postupne menil vlastníkov až nakoniec v 20. storočí došlo k rozdeleniu pozemkov a ich rozpredaniu. Objekt sa stal po vojne majetkom štátu. Dnes je zrekonštruovaný, má ho v prenájme nezisková organizácia. Tá zabezpečila moderné vybavenie domova sociálnych služieb, ktorý je viac ako 20 rokov domovom zdravotne postihnutých spoluobčanov.

"Viete, ako to niekedy bývalo s takýmito historickými budovami. Sídlili v nich družstvá, odkladalo sa tu všetko, čo sa dalo. Tu konkrétne sa nachádzali sklady textilu. Kaštieľ bol poškodený a hrávali sa tu deti z dediny," hovorí Vlasta Blajsková, ktorá je spolu s manželom Antonom zakladateľkou i prevádzkovateľkou integračného zariadenia v Hertníku.

"Rekonštrukciu začal robiť Obvodný úrad v Bardejove a plánovalo sa tu otvoriť sociálne zariadenie. Ďalšie úpravy sme realizovali po našom príchode a postupne ich doťahujeme, aby sme vytvorili klientom čo najlepšie podmienky," hovorí Blajsková.

Dodáva, že jej manžel pri zakladaní domova dbal na to, aby vzniklo zariadenie zodpovedajúce súčasnej dobe. Tak tu dnes žije vyše 60 ľudí s kombinovaným postihnutím, rôzneho pohlavia i veku.

Ak by si návštevník chcel prezrieť túto historickú pamiatku z nádvoria, alebo jej bezprostredné okolie, prevádzkovatelia mu nebudú brániť, stačí sa iba ohlásiť. Staré praktiky uzatvoreného zariadenia, kde sa nedá dostať, tu neuznávajú.

"Od začiatku, ako sme tu, tak sme mali brány otvorené. Ľudia zvonku nemali pocit, že by tu bolo niečo tajné a zvláštne a aj klienti sem-tam trošku vyšli von, popozerali sa a nikdy nebol žiaden problém. Nakoniec sme integračné centrum, prečo by sme sa mali zamykať," vysvetľuje zakladateľka organizácie.

Doplnila, že klienti, ktorým to ich zdravotný stav dovolí, sa môžu venovať práci v záhrade, v keramickej dielni, pomáhajú pri upratovaní či v práčovni.

Na časti rozdeleného panského majetku žije dnes aj Václav Choma. Jeho predkovia kedysi odkúpili pozemky i objekty areálu kaštieľa.

"Ja som vyučený stolár a mojím koníčkom bola rezbárčina. Od malička som sa tomu venoval, keď som pásol kravy. Už ako 16-ročný som vyrezal prvú sošku "Božské srdce", ktorú dodnes opatrujem," konštatoval rezbár.

Vysvetlil, že svoju dielňu má v jednom z bývalých domov pre služobníctvo. Len pán metrov od neho mal vraj gróf miesto, kde chodil relaxovať a obzerať poľovnícke trofeje.

"Ja som tiež poľovník a venujem sa hlavne výrobe podložiek pod trofeje. Tie väčšinou dostávajú moji priatelia ako darček aj s venovaním," hovorí rezbár.

Pripomenul, že vo svojej záhrade má stále jabloň, z ktorej plody údajne jedávali šľachtici. Pomaly vymierala, ale po orezaní znova ožila a rodí vynikajúce jablká. Či sa však môže jabloň dožiť toľko rokov, musia potvrdiť odborníci.