< sekcia Publicistika

ANALÝZA M. KOPCSAYA: Srí Lanka je ďaleko, teror na dosah ruky

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Nenávisť sa šíri cez internet, analyzuje M. Kopcsay.

Boli to smutné veľkonočné sviatky. Útok s vyše tristo obeťami, to je teror v rozsahu nevídanom aj na Srí Lanke, kde v posledných desaťročiach prišlo v dôsledku občianskej vojny a nepokojov o život asi stotisíc ľudí.

Krajinu celé desaťročia sužovali konflikty medzi sinhálcami a tamilmi, teda medzi stúpencami budhizmu, ktorí tvoria väčšinu a hinduistickou menšinou, ktorá sa usilovala o autonómiu, neskôr o nezávislosť.

Tento raz podľa srílanskej vlády za útoky zodpovedajú radikálni islamisti a aj podľa CIA nesú rukopis Islamského štátu – ktorý bol ako územný útvar porazený, ale ako idea fanatického a násilného presadzovania svojho vplyvu prežíva naďalej.


Moslimovia ako obete


Tým skôr platí, že čo sa stalo na Srí Lanke, môže sa stať aj inde. A vlastne sa aj stáva. Zatiaľ čo Európa je s týmto druhom násilia konfrontovaná pri izolovaných – hoci nemenej tragických – útokoch, v iných končinách dochádza k masakrom na dennom poriadku. Líbya, Irak, Sýria, Jemen, ale už aj Egypt či Pakistan, predstavujú celkom inú realitu.

Už štatistiky incidentov – a to na pôde kostolov, mešít či synagóg – prezrádzajú, že aj tie najsvätejšie miesta sú pravidelne dejiskom násilia, krutosti a krviprelievania. Napríklad 24. novembra 2017 ostalo 309 mŕtvych po útoku na šiitsku mešitu v Egypte. Opäť pod vlajkou Islamského štátu. Nehovoriac o opakovaných útokoch na koptských kresťanov – v krajine, kam chodia turisti húfne obdivovať pyramídy.

Väčšinu týchto útokov dnes pácha islamský terorizmus, nie je však namieste uzavrieť tragédie – a ani tú na Srí Lanke – konštatovaním, že toto je pravá tvár islamu. Pretože v regiónoch Blízkeho či Stredného východu sú práve moslimovia terčami teroru. Podľa štatistík tvoria cca 80 percent obetí útokov organizácií ako Taliban, Boko Haram, al-Káida či Islamský štát. Odpoveď na otázku, akým spôsobom bojovať proti fenoménu náboženského fanatizmu a nenávisti, prekračuje rámec politického komentára. Ale veľmi jasne sa dá definovať odpoveď, ktorá rozhodne nie je správna: Fanatizmus a nenávisť v opačnom garde. Proti islamu, iným rasám, iným náboženstvám.


Mazurek a Okamura


Spomeňme si na Mazureka bliakajúceho na nevinnú náhodne okoloidúcu arabskú rodinu. Aký hrdinský skutok urobil? Postavil si na svojom radikalizme politickú kariéru, ale proti hoci aj len potenciálnej teroristickej hrozbe musia bojovať iní. Nenápadne, odborne a potichu.

A čo dokázal Tomio Okamura v Českej republike? Spomedzi svojich voličov vygeneroval akurát tak ďalšieho teroristu, zúboženého dôchodcu, ktorý ohrozoval vlaky predstierajúc, že skutky páchajú moslimovia. Odkazy, ktoré písal – akože ako Arab lámanou češtinou – by boli na smiech, keby podobné voloviny nebrala značná časť populácie vážne. Vy muset konvertovati, jinak my udělati bang-bang.

Nenávisť má rôzne podoby. Breivik ani strelec na Novom Zélande neboli rozhodne moslimovia. Ani atentátnik v americkej synagóge, ani muž, čo v USA vyhodil do vzduchu obchodné centrum v Oklahome a v jeho troskách pochoval 168 ľudí.

Nenávisť je vždy nebezpečná a je jedno pod akou vlajkou a v menej akej viery sa prejaví.
Dnes sú problémom udalosti na Blízkom a Strednom východe, migračné vlny – a z toho vyplývajúce bezpečnostné riziká. V predošlých desaťročiach Európu ohrozovalo násilie v Severnom Írsku, európski separatisti či ľavicoví alebo pravicoví extrémisti.

Ibaže to sme žili za železnou oponou v sladkej nevedomosti. Tak ako sme si neskôr nepripúšťali blízkosť extrémnej erupcie násilia na Balkáne v 90. rokoch či 13-tisíc mŕtvych priamo za našimi humnami, u nášho suseda. Azda tak ako náboženský fanatizmus nie je nebezpečné fanatické presadzovanie geopolitického veľmocenského vplyvu za akúkoľvek cenu?


Nenávisť made in Slovakia


Na Slovensku sa zatiaľ potýkame s nenávisťou v slovnej podobe, zato však utešene zakorenenou a čoraz viac bujnejúcou. Silu nenávisti domácej produkcie demonštroval napríklad blog Jána Benčíka, ktorý mapoval reakcie kotlebovského fanklubu na aktuálny návrh rozpustiť ĽSNS.

Zhodou okolností sa v tom čase udial otrasný zločin, pri ktorom páchateľ v Nových Zámkoch zaútočil na ženu kyselinou – táto skutočnosť popustila diskutujúcim uzdu fantázie. Rozpustiť v kyseline (aktivistku, ktorá vyslovila súhlas s rozpustením ĽSNS) bol najčastejšie spomínaný verdikt spolu s ďalšími sadistickými „finesami“, čo jej kde vopchať, odrezať, kým ju dať znásilniť. Neuveriteľné defilé krutosti, aké normálnemu človeku nezídu na um.

Čo sa musí alebo môže stať, aby slovné násilie bublajúce na internete prerástlo do reálneho? Alebo si položme otázku konštruktívnejšie: Čo spraviť, aby sa tak nestalo?

Internet ako fórum po ktorom sa zvrátenosti a nenávisť šíria rýchlosťou blesku, je nepochybne dobre pohnojenou pôdou, ale – násilie bolo aj pred internetom.

Neviňme len virtuálnu realitu. Živý politik z mäsa a kostí je ten, kto u svojich voličov buduje predstavu o normách a hraniciach. Čo je legitímne a čo už nie. Politik, ktorý svojmu fanklubu toleruje prejavy nenávisti, alebo ich k nim nabáda, by mal byť postavený mimo politickej súťaže. A jeho strana mimo zákon. Malo by byť zrejmé, že dotyčný môže nenávisť šíriť ako súkromná osoba so všetkými prípadnými právnymi dôsledkami, ale nie ako člen politickej scény. Pretože ho to stavia na úroveň diktátorov alebo moslimských fanatikov.


Veselá Veľká noc


Po druhé, prejavy slovného násilia, vyhrážok a nenávisti treba dôsledne postihovať.
Po tretie rozkvet radikalizmu, extrémizmu a neznášanlivosti priamo súvisí buď zo zlými sociálnymi podmienkami, alebo so zanedbanou a podvyživenou kultúrou, výchovou a vzdelávaním. (Napokon z problémového prostredia často pochádzajú aj aktéri teroristických útokov v Západnej Európe...)

Šťastím Slovenska či okolitých krajín je fakt, že frustrácia a nenávisť tu (zatiaľ) nie sú zmagnetizované silovým poľom politického či náboženského fanatizmu, ktorý im dodáva organizovanosť a nečakaný výsledný efekt. Nie, tam ešte našťastie ani zďaleka nie sme. Ale nie sme a nikdy sme neboli ani v bezpečí pred touto hrozbou.
Akákoľvek, najmä rasovo či nábožensky podmienená nenávisť predstavuje bezpečnostné riziko, to má predsa Európa vo svojich pamäťových bunkách dodnes. A je nebezpečné, ak sa táto pomerne čerstvá historická skúsenosť začína z jej genetickej výbavy strácať.

Zatiaľ sa zdá, ako by sme sa „len“ odtrhli z civilizačnej reťaze. Hromžíme na internete, v Poľsku horia knihy a deti mlátia palicou figúrku Judáša so židovskými črtami. Bola to veselá Veľká noc.
A na Srí Lanke umierali stovky ľudí...

Vzdialenosť zo Slovenska na Srí Lanku je veľká, no od pravidelne podnecovanej slovnej agresivity k organizovanému násiliu či fanatickému teroru je oveľa bližšie, než sme ochotní pripustiť.