< sekcia Publicistika

B. Škreko: Humor je ventil na vypúšťanie strachu

Benjamín Škreko Foto: Archív B. Škreka

Prečítajte si rozhovor s publicistom, spisovateľom, básnikom a humoristom Benjamínom Škrekom.

Bratislava 18. februára (Teraz.sk) - Som typickým príkladom vraha, ktorý sa vracia na miesto činu. V Trnavskom hlase som začínal a v jeho oživenej podobe ako redaktor aj skončil. Medzitým som robil vo viacerých denníkoch a iných periodikách, ale ten Trnavský hlas mi v šesťdesiatke pripadal ako dar od boha. Celkove môžem povedať, že život s písmenkami sa mi páčil a ešte sa chcem s nimi zabávať aj na dobrovoľníckej báze. Uviedol pre Teraz.sk publicista, spisovateľ, básnik a humorista Benjamín Škreko.

Pred pár dňami ste robili dotlač vašej knižnej novinky Pätnásť chrámov a jedna veža. Ukrývajú sa v nej príbehy všetkých trnavských kostolov, veží, príbehy vášho mesta. Čím (kým) je vlastne pre vás Trnava. A prečo práve jej kostoly a veže?
Do piatich rokov som žil v rodných Hrnčiarovciach nad Parnou, na dohľad od Trnavy. Na paši s husami som s obdivom hľadieval na panorámu mesta, ktorá sa vynárala spoza obzoru ako stredoveká veduta. Keď sme sa presťahovali na prifériu, v jednom kuse som utekal do centra a vdychoval jeho atmosféru. V nedeľu sme so staršími súrodencami striedali kostoly a otec nám o nich po večeroch rozprával. Počúval som s otvorenými ústami, ako Panenka Mária Trnavská slzami zastavila mor, že v uršulínskom kostole ležia telá troch košických mučeníkov a podobne. To boli iné rozprávky ako z knižky, pretože sme si na ne mohli siahnuť rukou.

Vaša spomínaná novinka je trojvrstvová knižka. Čo to znamená?
Pred štyrmi rokmi som vydal publikáciu Sonety pre Trnavu, za ktorú som dostal aj Cenu mesta, ale ešte som cítil ako dlh, že som k básňam nepridal aj fotografie. Z tohto nepokoja nevdojak vyvrel sonetový veniec, ktorý vzdával hold jednotlivým magickým zákutiam mesta. Keď už dozrievali úvahy, ako ho sprístupním čitateľom, náhodou som sa stretol s fotografom Jozefom Šelestiakom a bádateľom trnavských dejín Ladislavom Šebákom. Došla reč na to, čo chystám, a naraz zasvietila baterka. Veď sonetový veniec má pätnásť sonetov, presne ako Trnava chrámov, a čo keby ich Jozef nafotil a Laco o každom napísal historickú črtu... Náš zámer finančne podporil Klub priateľov Trnavy a knižka je na svete. Má tridsať ústredných dvojstrán, každá s jedným sonetom, fotkou prislúchajúceho chrámu a vysvetľujúcou notickou. Tieto tri vrstvy sa organicky spájajú do kapitol a spolu tvoria logický celok.

Určite máte vaše obľúbené trnavské kostoly a nechcete si pohnevať ducha ani jedného z nich. No predsa len máte určite svoj veľmi obľúbený, taký naj...
To je ako určiť svoje najmilšie dieťa z mnohých... Radšej sa vyhovorím na nedostatok miesta a vyzdvihnem iba tri chrámy ako pars pro toto: Baziliku sv. Mikuláša s kaplnkou zázračnej Panny Márie, európsky barokový klenot, Katedrálu sv. Jána Krstiteľa, a najstarší trnavský kostol, gotický chrám s patrocíniom s. Helene.

Ako vznikali príbehy o kostoloch, kde ste ich zozbierali?
Historické noticky Ladislava Šebáka nie sú beletrizované, pretože autor na to nemal priestor. Povesti o mestských reáliách, udalostiach a ľuďoch však ležia na Trnave ako voňavá perina a mnohé už sú rámcom starších literárnych diel. Možno sa naša autorská trojica v nejakom tvorivom opojení znovu pustí sa s vervou do obsažnejšieho viacvrstvového diela.

Veľa rokov veľmi úspešný a známy autor vlastnoručne balíte vaše knižky a s osobným venovaním posielate tým, ktorí si ich u vás objednajú. Na úspešného autora nezvyčajný prístup k čitateľom, to sa dnes už nenosí... Prečo to?
Dôvod je praktický: Po úspešnej prezentácii v Knižnici Juraja Fándlyho a oznamoch na sociálnych sieťach sa mi ozvali desiatky záujemcov o knižku aj s podpismi autorov. Mám nesmiernu radosť z toho, koľko má Trnava patriotov a bibliofilov. Bol by hriech, nechať ich napospas ťažkopádnemu knižnému trhu. Takto sa z nás a čitateľov stáva jedna rodina a už sa všetci tešíme na ďalšie stretnutie. Zatiaľ je to tajomstvo, ale chceme súhrnne spracovať tematiku trnavských kláštorov s dôrazom na ich tajomné podzemia.

Vašu novú básnickú zbierku Kam z kanapy ste predstavili len koncom januára. Tak sa dostávame k vášmu úžasnému životnému nadhľadu, zmyslu pre humor a samozrejme k ženám. Kanapa je zas symbol pohodlia....aký je z nej pohľad na svet?
Človek sa na posteli rodí, aj na nej zomiera. Cesta medzi týmito pólmi je plná peripetií, hľadania i blúdenia. Mohol som otázku v názve formulovať aj prostoducho kam z konopy, ale kanapa je tajomnejšia, nebezpečnejšia a jej odpovede majú definitívnu platnosť. Preto som sa rozhodol loviť v tomto priestore a nazrieť aj pod kanapu, či nám ta nezapadli nejaké malé radosti a veľké varovania.

Vašu prvú básnickú zbierku oživenú aforizmami a epigramami ste ale vydali až v roku 2011. Volá sa Neskorý zber. Prečo až tak neskoro?
Od skončenia vysokej školy som sedemnásť rokov robil v Roháči a súkal zo seba krátke humoristické útvary, lebo v takom časopise to musíte v časovej tiesni trúsiť zo seba ako zrno sliepkam. Veľké autorské ambície som si ukájal rozhlasovými kabaretmi a hrami a s úspechom som ich splodil na dve desiatky. Na profesionálnych scénach sa mi, navyše, ujali tri divadelné hry. S týmto sa už dá aj umrieť, ale na staré kolená ma čert prehovoril, aby som z dávnejších i novších básničiek, aforizmov a epigramov urobil aspoň malý pomníček svojho ostrovtipu. Tak vznikla knižka Neskorý zber a možno s bezočivosťou mne vlastnou dám dokopy ešte podobné dielo s názvom Triedený odpad.

Z tej vašej kanapy ste často vstávali aj do rozhlasu, bez vašich scénok, fejtónov, epigramov, či aforizmov sme si nedokázali nedeľu ani predstaviť. Plánujete návrat do rozhlasového éteru?
Rád by som, ale ako zaprášený víťaz súťaže Poviedka 2002 cítim nutkanie predstaviť sa publiku aj ako prozaik. Za tie roky som už rozpísal niekoľko noviel, ale medzitým sa vo mne zobudil básnik a už sa prekopal na svet štyrmi zbierkami. Teraz robí na piatej, ale potom ho už definitívne zaškrtím, lebo próza má oveľa viac písmeniek a odvodzujem, že aj väčšie honoráre a spoločenské uznanie.

Vaša novinárska kariéra je spojená predovšetkým so značkou Trnavský hlas. V ňom ste začínali, dlhé roky pôsobili, napokon i ukončili žurnalistickú dráhu. Môžete porovnať vaše pôsobenia v celoslovenských denníkoch s tým vašim trnavským?
Som typickým príkladom vraha, ktorý sa vracia na miesto činu. V Trnavskom hlase som začínal a v jeho oživenej podobe ako redaktor aj skončil. Medzitým som robil vo viacerých denníkoch a iných periodikách, ale ten Trnavský hlas mi v šesťdesiatke pripadal ako dar od boha. Celkove môžem povedať, že život s písmenkami sa mi páčil a ešte sa chcem s nimi zabávať aj na dobrovoľníckej báze. Zdravie mi zatiaľ slúži a jesť chutí, akurát len aby sa tí blázni hore nezačali strieľať. Pri tom padáva aj strašne veľa ľudí.

Kam sa podľa vás podel humor? A ako s ním podľa vás narábajú Slováci dnes?
Humor je ventil na vypúšťanie strachu. Ako strach v kotli stúpa, aj humor je hrubší, neriadený, trhá ciferníky, spôsobuje zranenia. Ja mám rád inteligentný humor, len také ľahké pošteklenie pod nosom a hneď vzájomné potľapkanie. To voľakedy vedel v Čechách Werich a u nás istý Lasica. Teraz žijeme v dobe nadávok a urážok. Pozrite sa, ako sa pred kamerami častuje výkvet národa v parlamente. Koniec, už nemám chuť o tom hovoriť.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.