Ak by žili Miloš Jakeš a Vasiľ Biľak, možno by prišli na námestie 17. novembra 2020 protestovať aj oni. A nepochybne by im to časť verejnosti zhltla – aj s rozprávkou, že za ich čas bolo lepšie, než potom, keď im rozhnevaná ulica vytrhla moc z rúk.

Ten, kto stál na námestiach 17. novembra 1989, by bol sotva predpokladal, kto všetko si bude chcieť tento dátum po viac než troch desaťročiach privlastniť, priživiť sa na ňom. Napríklad domáhať sa práva protestovať v čase, keď sú verejné zhromaždenia pre pandémiu zakázané. Alebo vyvolať dojem, že sa história opakuje, že opäť zlá štátna moc zasahuje proti bezbranným občanom s pomocou policajtov, obuškov a vodných diel.

Len máloktorí z tých, čo sa pred 31 rokmi úprimne dožadovali slobodných volieb, by asi tušili, že aj toto základné a posvätné právo nám raz nebude stačiť – a mnohí mu prestanú dôverovať alebo rozumieť.

Málokto by tiež v roku 1989 predpokladal, že raz (a dokonca tak skoro!) budú mať komunisti odvahu vracať sa do verejného života a hrať sa na poslov slobody a blahobytu.

Nikomu by vtedy nenapadlo, že na politickej scéne vyrastie extrém a ľudia, ktorým nič nehovoria obete 2. svetovej vojny ani holokaustu, budú verejnosť presviedčať, že nie sú fašisti.

Nik by si nepomyslel, že po troch desaťročiach bude v Európe krajina – dokonca blízka vzdialenosťou, aj príslušnosťou k slovanským národom – ktorá ešte stále bude zápasiť za slobodu. A ľudia v bieloruských uliciach budú čeliť násiliu a pražská Národní třída sa tu bude odohrávať každý jeden deň. A ešte sa nájdu na Slovensku takí, čo budú držať palce nie utláčaným a zápasiacim občanom, ale druhej strane, spupnej a nelegitímnej moci v rukách diktátora Lukašenka. Pretože mnohí nechápu, alebo nechcú chápať, že nenásilný protest občanov proti násilnej moci je niečo celkom iné, než násilné vystúpenia proti nenásilnej a demokratickej vláde.

Pred troma desaťročiami by si nik nepomyslel, že sloboda začne tak skoro vychádzať z módy a ľudia v strednej Európe prejavia ochotu sa jej vzdávať dobrovoľne a prenechávať čoraz viac moci čoraz menej kontrolovaným autokratom.

Pred troma desaťročiami, keď bol prezidentom USA George Bush starší, by nik ani nehádal, že bude mať Amerika na čele Trumpa posadnutého mocou i svojim egom, neochotného uznať svoju volebnú porážku.
Nikomu by nenapadlo, že sa po konci studenej vojny budú opäť trhať na franforce dohody o obmedzení zbrojenia.

Netušili sme, že kým sa zhlboka nadychujeme v čerstvo nadobudnutej atmosfére slobody, iní už budujú svoj biznis postavený na mafiánskych a korupčných praktikách. Že úplatky a organizovaný zločin narastú do rozmerov obludnej chobotnice, ktorá si odhryzne obrovský kus štátu, ale aj ideálov – takže ju mnohí budú mylne považovať za dieťa Novembra, slobody a demokracie. Hoci je to presne naopak, keďže ide o relikt z čias, ktoré tu boli predtým.

Ale nepredpokladali sme ani to, že o tri desaťročia v Európe nebudú hranice a budeme mať rovnakú menu ako Rakúšania či Nemci. A už si v týchto bohatých krajinách nebudeme pripadať celkom ako chudobní príbuzní. Že bude také ľahké ísť do sveta študovať alebo pracovať.

Netušili sme, že budeme žiť na jednej strane vo svete pohodlnejšom a lepšom, ale zároveň aj plnom neistôt a nových rizík. Že budeme čeliť takým hrozbám ako klimatická zmena, o ktorej sa len začínalo hovoriť, alebo pandémia takých rozmerov, ako je dnes COVID.

A že v slobodnej spoločnosti bez ideologického diktátu sa nebude dariť vzdelaniu a vede – ale naopak, nebotyčne vzrastú šance hlúposti, tým skôr, že každý negramotný idiot bude môcť úspešne a bez zábran šíriť svoje toxické názory. A teda „názor“, že Zem je plochá a covid nie je choroba sa akýmsi nedopatrením bude vydávať za slobodu prejavu.

Pred 31 rokmi na námestiach sotvakto tušil, že nám roky budú vládnuť politici, ktorým je November ukradnutý a pojmy ako ideály či hodnoty budú pre nich cudzími slovami. Že za zločiny komunizmu nebude nik niesť zodpovednosť – a tak si aj ďalšie generácie ponesú v genetickej výbave problematické a pokrivené rozlišovanie medzi dobrom a zlom. A duchovia Jakeša a Biľaka sa bez hanby medzi nami prechádzajú bez rúšok. Aj preto je dnes také ľahké si November ukradnúť.