< sekcia Publicistika

KOMENTÁR M. KOPCSAYA: Cesta zo stredu na okraj Európy

Márius Kopcsay, komentár Foto: Teraz.sk

Márius Kopcsay komentuje radikalizáciu európskej a slovenskej politickej scény.

Európu obchádza strašidlo. Strašidlo džendžeru. Fúzatí muži v sukniach sa stávajú ženami a ženy s nalepenými fúzami zas odmietajú poslušnosť a odmietajú svoj údel – stáť pri sporáku. Sodoma, Gomora a Brusel, tri mestá skazy majú na svedomí to strašlivé odcudzovanie sa tradíciám a zbesilé odnárodňovanie. Našťastie sú tu národné a tradičné politické sily združené v europarlamentnej frakcii Európy národov a slobody.

Všade majú svojich reprezentantov, vo Francúzsku Le Penovú, v Nemecku AfD, v Rakúsku Slobodných, v Taliansku miláčika davov Salviniho. V Španielsku sa prvý raz od Francovej éry dostala do parlamentu krajná pravica v podobe hnutia Vox a dokonca vo Fínsku sa podobný subjekt, Strana Fínov, prepracoval na druhé miesto a so 17,5 percentami zaostal len o dve desatinky za víťaznými sociálnymi demokratmi.

Na Slovensku sa k tejto veľkej rodine prihlásila tiež rodina – Kollárovcov. Keď si Kollár svoju politickú partnerku, tzv. „lepenku“ priviedol do Bratislavy, proti jej návšteve protestovali progresívci, ale aj aktivisti-jednotlivci, niektorí pokojne, iní nahlas, veď na hrubé vrece patrí hrubá záplata, hovorí príslovie.
Že to nie je žiadne hrubé vrece ale salónni európski vlastenci? Iste, javia sa tak a na fašistické či extrémistické nálepky sa aj urazia. Ale zrazu si Salvini zareční z balkóna, z ktorého kedysi svoje úškľabky rozdával Benito Mussolini. A Le Penová v Estónsku s miestnym radikálom ukázala rasistické gesto, o čom však vraj nevedela. Rovnako nemohla tušiť, že sa v súdnej sieni podobným posunkom prezentoval 51-násobný vrah z Nového Zélandu.


Akoby ich jedna kopírka mala


Takisto nemožno Le Penovej pripisovať za vinu, že jej otec v apríli 2003 hlasoval proti prijatiu Slovenska (ale aj ďalších krajín) do EÚ. Jednak za otca nik nemôže a jednak to nijako nespochybňuje vrúcny vzťah rodiny Le Penovcov k našej vlasti – ktorú Le Pen isto len chcel ušetriť útrap z členstva v takom pochybnom spolku.

Zaujímavé je, že na domácej pôde podobné zoskupenia zväčša zostávajú odsúdené na part druhých či tretích huslí – hoci občas zažijú aj vzopätia úspechov – no v eurovoľbách sa im darí dobre. Le Penová vo Francúzsku, podobne ako Nigel Farage v Británii v tých predošlých zvíťazili.

Možno oprávnený predpoklad, že spojenectvo s takýmto výťahom do europarlamentu môže byť celkom výhodné, prináša národovcom kamarátov aj v postkomunistických štátoch, predovšetkým v Maďarsku, kde sa nim hlási Viktor Orbán exkomunikovaný z radov európskych ľudovcov. (Samozrejme, ten je fixovaný hlavne na Salviniho, veď chcú spoločne zmeniť Európu...)

Ciele strán z tohto tábora sú, akoby ich jedna mater na kopírke rozmnožila. Stavajú sa proti migrantom – a to je asi najreálnejšia agenda v štátoch, ktoré s prisťahovalectvom naozaj zápasia (Taliansko, Rakúsko, Španielsko). Sú proti homosexuálom, proti zmienenému strašidlu džendžeru. A sympatizujú s Ruskom.


Koncentrované spiatočníctvo


V prípade strán, ktoré v sebe nesú nejaký ten genetický korienok miestneho fašizmu, to možno prekvapuje. Ale len pokiaľ si nezačneme uvedomovať, čo všetko dokáže spojiť spoločný rival/nepriateľ. A tým je silná a súdržná EÚ, je ním pokrok, demokracia, napredovanie ľudských práv, posilňovanie hodnôt, ktoré robia Európu bezpečnou, osvietenou a pokrokovou.

Nie sú to len práva dúhových ľudí, ktoré sa niekomu môžu javiť ako luxus, ale sú to aj témy, od ktorých sa odvíja osud planéty, predovšetkým globálne otepľovanie a podpora bezuhlíkovej energetiky. Ktorá z „národných“ strán má v tejto sfére nejaké pokrokové zámery? Nie, naozaj tu ide o koncentrované spiatočníctvo k Európe národov, to jest Európe rozvadenej, sebeckej, sužovanej konfliktami, v ktorých obete rátali na desiatky miliónov.

Podobné sú však aj metódy týchto strán, a to je útok na prvú signálnu – klamanie voličov, strašenie poplašnými správami, vyvolávanie vášní. Masáž verejnej mienky pomocou fake-news alebo nereálnych sľubov. V slovenskej mutácií fiktívne útoky proti tradičnej morálke, džendžerofóbia – keďže utečenci nie sú ani za rohom.

Overeným útokom na city môžu byť fotografie zhnitého mäsa s komentárom, že nás Brusel núti jesť odpad, hoci práve EÚ má najprísnejšie normy na kvalitu a bezpečnosť potravín. Lenže dnes nie je dôležité, čo je pravda a čo nie. Podstatné je vyvolať emóciu, pre ktorú je beztak frustrovaná slovenská spoločnosť s dlhodobou zanedbanou kultúrou a vzdelávaním tou najvhodnejšou cieľovou skupinou.


Na okraji...


To zrejme vysvetľuje fakt, že hoci Le Penovej stískal dlaň svojou mužnou rukou len Boris Kollár, do „národoveckej“ frakcie patria na Slovensku mentálne takmer všetci. Resp. sa tak často správajú.
Kollárovci na sociálnych sieťach pohoršene híkajú nad dvojicou žien, čo sa bozkávajú na etikete nápoja.

Väčšina koalície s kotlebovcami a kollárovcami zamietne Istanbulský dohovor. Istý poslanec Smeru, ktorému vynadal premiér Pellegrini, sa správa, ako bol Le Penovej a Salviniho guru. A napokon sa líder liberálnej SaS Sulík nechá počuť, že Kollár mu je ešte vždy bližší než Progresívne Slovensko. A to ešte máme – na rozdiel od väčšiny ostatných – nielen naoko uhladených radikálov, ale aj autentickú ľudovú stranu nijako neskrývajúcu svoje sympatie k hrubej sile.

O to nebezpečnejšie je, ak politické témy, ktoré nastoľuje extrém, na Slovensku viac či menej preberá väčšina politickej scény. V iných krajinách EÚ, najmä v tých vyspelejších, narážajú na oveľa jasnejšiu oponentúru inak hodnotovo orientovaných strán a politikov.

Väčšina Európy je, resp. doteraz bola, stále niekde inde – nacionálno-populistické hmýrenie ostáva len jej utáranou kulisou, okrajom, ktorý je raz tenší a inokedy masívnejší, ako práve v dnešných časoch. Isteže, prekvapeniam v eurovoľbách sa medze nekladú. Ale šance, aby sa Európa národov stala hlavnou silou sú malé. Najmä pokiaľ bude Európa súdržná, lebo v európskom kontexte sa tieto sily marginalizujú a banalizujú. Preto spoločnú Európu považujú za svojho nepriateľa, pretože v nej ich hlas zanikne. (I keď na druhej strane, nebyť EÚ, nebolo by ani dobre platených europoslaneckých miest, všakže?)

Európa má potenciál ustáť extrémy vo svojom vnútri a má dostatočnú autoritu aby zasiahla tam, kde sa udalosti vymykajú jej civilizačnému rámcu – tento tlak napríklad pomohol k Mečiarovmu koncu. O Európu by sme sa báť nemuseli. Len čo s krajinou, ktorá sa mentálne posunula na jej okraj celá? Patrí ešte takýto štát do Európy, alebo nie?

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.