Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Piatok 19. apríl 2024Meniny má Jela
< sekcia Publicistika

KOMENTÁR PETRA HOLUBA: Čo keď prídu utečenci

Petr Holub, komentár Foto: TABLET.TV

Komentár uverejňujeme so súhlasom Českého rozhlasu Plus.

Symbolom nadchádzajúce leta sa stáva ďalšia utečenecká či azylová kríza. Nejde o to, že Európu zaplavujú po nekontrolovaných cestách státisíce migrantov z Ázie a Afriky, ku konfliktu stačia obavy, že by to tak mohlo byť.

Tento konflikt sa stal hlavným motívom európskej politiky, využívajú ho na svoj vzostup populistické strany a môže viesť k netušeným koncom.

Počet žiadateľov o azyl zatiaľ naozaj zostáva pod 50 tisícmi za mesiac, teda najmenej od roku 2014. Avšak nič nie je isté, na čo poukazujú skúsenosti z roku 2015. Vtedy sa tiež počet azylantov na začiatku držal pod hranicou 70 tisíc a potom prišla po balkánskej ceste naraz nečakaná vlna.

Všetky prípadné migračné cesty sú pod kontrolou, môže sa však stať, že sa niečo nezvládne, objaví sa nová cesta a potom sa udalosti z roku 2015 môžu opakovať.

Tak vyzerajú vyhliadky do letných mesiacov a možno práve preto, že nie sú veľmi hrozivé, môžu poslúžiť ako dostatočný dôvod pre vášnivú debatu vnútri Európskej únie. Rôzne krajiny majú totiž rôzne predstavy ako migráciu, ktorá sa nikdy úplne nezastaví, raz a navždy vyriešiť.


Z druhej strany


Existujú tri základné prístupy. Prvý z nich propagujú južné štáty, ktoré sú frontovými krajinami. Jednoznačne žiadajú, aby sa tí, ktorí cez more dorazia na ich územie, prerozdelili do všetkých členských štátov únie. To jednoznačne odmietajú krajiny V4, ktoré nechcú jediného migranta a žiadajú, aby sa Európa lepšie opevnila. To znamená vybudovať ešte na území Afriky migračné centrá, ktoré rozhodnú, či vôbec môže niekto ísť ďalej na sever.

Potom je však tretí prístup krajín ako sú Nemecko, Francúzsko alebo tiež Rakúsko, ktoré sú skutočným cieľom ekonomických migrantov. Pre ne nie sú dostatočným riešením opevnené európske hranice. Aj keď sa zatvoria prechody a prístavy, aj tak sa značné množstvo migrantov v Európe znenazdajky objaví. Presnejšie povedané, objavia sa na ich území.

Ani frontové krajiny si ich nevezmú späť a Nemci či Francúzi a Rakúšania si s nimi budú musieť poradiť v nekonečných azylových konaniach a tiež s vedomím, že väčšina z nich neodíde, aj keď budú odmietnutí. Logicky potom zatvoria svoje národné hranice. To je pre ich susedov, vrátane Čechov, nepríjemná vyhliadka, napokon, kvôli tomuto riziku zvolal premiér Bezpečnostnú radu štátu.

V tejto chváli neostáva nič iné, ako nájsť európske riešenie, hoci iba ťažko možno zakázať národným štátom, aby zároveň zvolili vlastný postup. Týmto riešením sú pochopiteľne prijímacie centrá mimo územia Európskej únie, ťažko tiež pôjde úplne odmietnuť nejaký prerozdeľovací mechanizmus.

Dotknuté štáty by tiež mali urýchliť a zefektívniť azylové konanie, ktoré zabráni postupnej kumulácii bezprizorných azylantov. V zásade platí, že všetky základné riešenia sú príliš drsné a môžu slúžiť ako dôvod k vnútropolitickým zápasom. Niečo pozitívne môžu priniesť keď sa použijú súčasne. Teraz ide o to, že sa európske štáty v tak citlivej otázke na niečom dohodnú.

Hlavnou udalosťou každého leta sú cesty Európanov na dovolenku, najradšej na juh, na pláže Stredozemného mora. Teraz však málokto môže úplne vytesniť fakt, že sa blíži k hlavnej migračnej zóne a že z druhej strany, cez modré diaľavy, môže prísť niekto iný.