< sekcia Publicistika

Ľ. Horňák: Muzikál potrebuje silný príbeh

Ľubo Horňák Foto: Archív Ľ. Horňák

Prečítajte si rozhovor s autorom úspešných pôvodných slovenských muzikálov Ľubom Horňákom.

Bratislava 17. januára (Teraz.sk) - V prípade, že by som mal robiť znova pôvodný slovenský muzikál, hľadám námet na komédiu. Ľudia majú denne pretlak negatívnych správ a cítia preto prirodzenú potrebu zabávať sa. Médiá totiž fungujú na negatívnych správach. Ľudia chodia do divadla preto, aby si od toho zlého vyčistili hlavy. Vôbec im to nemám za zlé. V rozhovore pre Teraz.sk to uviedol skladateľ Ľubo Horňák.


Pred desiatimi rokmi bol projekt Matúš Čák Trenčiansky rocková opera. Dnes je z neho muzikál. Akými konkrétnymi podstatnými zmenami v rámci úpravy teda musel prejsť?
Predovšetkým išlo o zmenu prostredia. Čiže sme sa chceli presťahovať do klasického divadla s otáčavým javiskom a celým ďalším potrebným štandardným technickým divadelným zázemím. Po dohode s pôvodným autorom scenára Dodom Gombárom sme oslovili Jakuba Nvotu. Náš pôvodný scenár ako rocková opera nemala totiž klasické divadelné dialógy a Jakub do toho nášho príbehu okrem nich ešte pridal postavy najmä humorného razenia. A stretlo sa to s veľmi pozitívnym ohlasom. V prípade muzikálu sa totiž potrebujete dostať do deja. A najlepšie vás do toho príbehu dostanú konfliktné a akčné situácie. Základná os príbehu nám však zostala neporušená.

Koľko divákov doteraz zhliadlo Matúša Čáka Trenčianskeho? S akým ohlasom?
Najväčšiu návštevnosť a najlepšie divácke zázemie sme mali na slovenských hradoch na otvorenom priestranstve. V rámci týchto predstavení sme zaznamenali spolu návštevnosť približne 10 tisíc divákov. Napríklad na Strečne sme mali na jednom vystúpení 4 tisíc divákov. Samozrejme, že tam veľmi zapôsobil génius loci, pretože sme účinkovali na hradoch Matúša Čáka Trenčianskeho.

Historické témy sú v rôznych spracovaniach veľmi atraktívne. Vzbudili ste týmto projektom u ľudí viac záujem o naše dejiny?
U ľudí, ktorí premýšľajú, určite áno. Možno, že nemali dôvod sa zamýšľať nad jednotlivými dejinnými súvislosťami a podrobnosťami, ktoré sa nám počas študijného obdobia tejto témy podarilo vypátrať. Napríklad nad tým ako vznikli osady pomenované Lehota. To sú dediny, ktoré zakladal Matúš Čák Trenčiansky. Práve tieto dediny zostali vypálené a vyľudnené po vpádoch Tatárov. A on potreboval, aby sa jeho majetky a hospodárstvo začali postupne vzmáhať. Preto investoval prostriedky, aby sa ľudia sťahovali do tých takzvaných Lehôt.

Koľko času ste venovali podrobnému štúdiu tejto témy?O vás je totiž známe, že sa histórii a dejinám venujete s veľkou vášňou a idete aj do tých najväčších hĺbok, detailov, podrobností. Ako správny bádateľ. Koho z historikov ste pri tom oslovili?
Samozrejme, že som ich oslovoval. V tej prvej verzii mi veľmi pomohol pán Pavel Dvořák, ktorý mal v rámci programu aj príhovor prostredníctvom videa. V tejto novej verzii to už nie je. Samozrejme, že nezabudol poznamenať, že sme si niektoré veci aj upravili a pozmenili, no my máme na to predsa umeleckú a autorskú licenciu. Čerpali sme z jeho kníh, rozprávania a vedomostí. A ďalej aj z ďalších historických publikácií, ktoré našťastie začali vychádzať. Napríklad od pána profesora Matúša Kučeru, či z inej odbornej literatúry. Nad celkovým štúdiom témy som strávil určite dobré dva mesiace.

V každom vašom muzikálovom projekte (a nie je ich málo) sa vždy objavia nové mladé talenty. Kam na ne chodíte?
Tak napríklad je to Viki Matušovová, ktorá na Slovensku nie je až taká známa. Pritom v Čechách vyhrala šou Elán je Elán a u našich českých susedov je veľmi dobre etablovaná aj s mnohými oceneniami. Účinkuje v Mestskom divadle Brno – teda v muzikálovom divadle. Rovnako je to i prípad Martina Haricha, ktorého ľudia poznajú zo Superstarr, no netušili, že má aj takýto spevácky a umelecký rozmer. Rovnako úspešne účinkuje v Čechách. Začínal u mňa v Matúšovi Čákovi a obsadil som ho aj do pripravovaného muzikálu Mária Terézia – posledná milosť, ktorý uvedieme na Novej scéne. Hľadám ľudí priebežne, komunikujem s nimi a oslovujem ich a oni povedia, že skúsme to. Prečo nie?

Takže máte k dispozícii už hotových ľudí?
Ja si vyberám spevákov a speváčky. Čiže tam nemám viac-menej čo riešiť, lebo oni sami veľmi dobre vedia čo majú robiť. Oni už v tvorivom procese individuálne pracujú s korepetítormi, hlasovými pedagógmi. A všetko je iba o prístupe daného jednotlivca. Dokonca si sami medzi sebou vymieňajú skúsenosti, napríklad aj mladí speváci s činohercami, čo pomáha nielen ich rozvoju, ale i celkovému výsledku na javisku. Samozrejme, že u nás máme špeciálne muzikálové herectvo, no nevychádza až z takých reálnych potrieb súčasného slovenského trhu. Skôr na to reaguje Česká republika, kde je v Brne slávna liaheň muzikálových hercov, ktorí sa už počas štúdia majú možnosť konfrontovať s praxou na javisku. No pomaly to už začína fungovať aj na Novej scéne v Bratislave. Divadlo im umožňuje byť priamo v praxi.

Aj napriek vašim úspešným muzikálovým projektom, nemáte pocit, že je pôvodný slovenský muzikál za ostatné roky zaznávaný?
Žiaľ, netýka sa to iba pôvodného slovenského muzikálu, ale všetkého čo priamo súvisí s umeleckou sférou. V bývalom režime ľudia dostali zlú informáciu, ktorú v sebe nosia dodnes a síce, že to, čo je domáce je lacné. A čo je zo zahraničia je drahé a preto to bude určite dobré. Čiže my produkujeme muzikály, ktoré sú ekonomicky nastavené tak, aby si ich mohli dovoliť vidieť ľudia, ktorí nie sú schopní a ochotní dať za vstupenku 15 až 20 euro. Pritom sály majú svoju kapacitu a tam nám vyhodí konkrétne náklady. No ak sem príde zahraničný projekt, sú ľudia ochotní za lístok zaplatiť aj 50 euro. A pritom sa nepýtajú, či to bude umelecky dobré, alebo nie. No napriek tomu si myslím, že ľudia majú k pôvodnej tvorbe vzťah. Ak sa nám podarí presvedčiť verejnosť, že aj naša produkcia je dobrá a oplatí sa na ňu chodiť, potom máme o návštevnosť postarané.

Od koho sa vám v tejto ekonomicky neutešenej dobe (pre umenie zvlášť) darí získavať prostriedky na vaše muzikály?
Muzikálové projekty, ktorých som autorom, majú finančnú podporu zo strany štátu. Ja som v podstate nikdy s nijakým investorom nehovoril a ani ho nepresviedčal. V tomto prípade skôr hovoríme s ľudomilmi, ktorí sú ochotní ochotní ísť do tých projektov zo svojho osobného presvedčenia a nie preto, že by im to v zmysle ekonomického profitu niečo prinieslo. V podstate im to neprinesie nič. Skôr vždy viac získajú na vlastnej imidžovej kampani, ak si niekde umiestnia vlastné bilboardy. Súkromné investovanie v tomto smere na Slovensku nefunguje a nebude ani fungovať, pretože u nás na to nie je trh. My sa nemôžeme hrať na to ako v prípade futbalu, že máme akadémiu, ktorá vyprodukuje mladých hráčov a z toho pár predá do sveta a tým sa zaplatia investície. Šport má v tomto smere v porovnaní s umením lepšiu východiskovú pozíciu. My by sme museli vychovávať akadémiu mladých hercov a spevákov, ktorí budú perfektne hovoriť po anglicky a ktorí anglicky, či new yorsky rozmýšľajú. A ktorých by sme eventuálne vedeli poslať do Anglicka a poslali ich do nejakej úspešnej produkcie, ale my by sme z toho aj tak nemali.

Základom úspešného muzikálu je výborný námet. Kam vy na ne chodíte? Podľa čoho si ich vyberáte?
V prípade tých muzikálov, ktoré sme robili v nedávnej dobe je to vždy otázka silného príbehu. A najlepšie sa také príbehy hľadajú tam, kde sa zachovali. Čiže v histórii. Preto sú to historické námety. V prípade, že by som mal robiť znova pôvodný slovenský muzikál, hľadám námet na komédiu. Ľudia majú denne pretlak negatívnych správ a cítia preto prirodzenú potrebu zabávať sa. Médiá totiž fungujú na negatívnych správach. Ľudia chodia do divadla preto, aby si od toho zlého vyčistili hlavy. Vôbec im to nemám za zlé. A preto je dobré im ponúkať muzikály typu Mama mia. Ten príbeh je výborne urobený. Samozrejme si námety vyberám aj podľa toho, či mám na ne vhodných interpretov, ktorí sú momentálne na trhu.

V rámci vašich projektov prakticky nemeníte realizačný tím. S ktorými umelcami teda pracujete od vášho prvého muzikálu a sadli ste si nielen umelecky ale i ľudsky?
Doteraz som robil iba s dvoma režisérmi – Martinom Kákošom a Dodom Gombárom. A keby žil Jožo Urban, určite by som naďalej spolupracoval aj s ním. V podstate ide o akýsi môj druh lenivosti, pretože viem, že to mám s dlhoročnými kolegami a kamarátmi osvedčené a že to funguje. Je to cesta najmenšieho odporu. :o)

Veľmi kladný a citový vzťah máte k folklóru čoho dôkazom je váš aktuálny projekt Čarovné ostrohy. Kedy sa tento vzťah vo váš prebudil?
Môj kladný vzťah súvisí s Elánom. Určite si spomínate na projekt Elán – Lúčnica z roku 1996. Tam som si prvý raz uvedomil tú obrovskú silu folklóru. Ani nie tak v spojitosti s rockovou hudbou, ale zapôsobila na mňa napríklad hudba Svetozára Stračinu, jeho aranžmány, spracovanie ľudovej piesne, jeho autorské počiny. A ľudová hudba – folklór samotný. Už vtedy som si povedal, že by bolo úžasné urobiť projekt, v ktorom by sa snúbil tradičné folklórne tradície a melódie s tou rockovou. Práve z tejto túžby pramení projekt Slavonic, ktorý vznikol pred desiatimi rokmi. Účinkovali v ňom prakticky všetci známi, slávni slovenskí interpreti pop music – Jožo Ráž, Kuli, Igor Timko, Zuzana Smatanová, Jana Kirschner, Miko Hladký...No za to sme si od médií vyslúžili zdrvujúcu kritiku za to, že sme spojili folklór s rockovou hudbou. Prišli sme s tým však prví, boli sme s tým na trhu prilíš skoro. Dnes to už bez problémov robí každý.

No napriek tej kritike ste založili ďalší podobný projekt Čarovné ostrohy...
Našťastie ma oslovil choreograf Čarovných ostrôh Peter Živner, aby som urobil nejaké úpravy toho, čo už mali hotové. Ukázalo sa, že dnes bez folklóru prakticky sa nezaobíde žiadna firemná spoločenská akcia. Funguje nám to a žije to veľmi úspešne. Takže Čarovné ostrohy sú pre mňa okrem Elánu a muzikálov ďalšia srdcová záležitosť. A práve táto produkcia sa dá vyviezť za hranice Slovenska. Tanec a hudba sú univerzálne jazyky. Ide o šou, v ktorej sa spájajú folklórne prvky s našimi modernými aranžmánmi. Vtedy dostáva folklór súčasný šat. My spracúvame tanečnú hudbu. V takmer každej slovenskej dedine hrajú folklór s gitarami, bicími, basgitarou...ale je to folklór bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie. Autentický folklór robiť dnes...no neviem, neviem, veď sa píše rok 2019. Ak chcete vidieť ešte spomínaný autentický folklór, pozrite si staré Plickove filmy.

Vo vašom prípade sa musíme dotknúť i Elánu. Rok 2018 preletel v rámci turné 50 rokov Elánu. Čo vám pôsobenie v ňom dalo? Vzalo? Do tohto úspešného vlaku ste naskočili v roku 1990...
K turné k tomuto významnému výročiu hodnotím ako mimoriadne úspešné a veľmi zábavné. Považujem ho za krásnu korunku toho dejového oblúka, ktorý som v Eláne prežil. Bez ohľadu na to, či hovoríme o skutočne poslednom turné, alebo o statnom. Pôsobenie v Eláne mi prinieslo veľa, pretože som dovtedy nemal nijakú muzikantskú skúsenosť. A s najlepšou rockovou skupinou v Československu, to už vôbec nie. Prinieslo mi to veľa v osobnom vývoji, samozrejme i zmeny v súkromnom živote. Do dnešného dňa neľutujem a ľutovať nikdy nebudem, že som sa stal súčasťou Elánu. Dôležité je, že som zistil, čo napríklad nikdy v rámci umenia robiť nebudem, pretože na to nemám.

V rámci dejového oblúka sa vrátime k téme história, ktorá je vám blízka. Kto je podľa vás najväčší Slovák?
Tak, ak začnem zvesela, tak najvyšší Slovák by mal mať aspoň tri metre a najväčší aspoň štyri metráky váhy. No teraz vážne. Osobne pre mňa je to Matej Bell. Dokázať v tej dobe jeho života, že som Slovan (Slovák, musíte si to brať z latinského jazyka), občianstvom Uhor a vzdelaním Germán, bol pre mňa prototyp moderného Európana. A keď Diderot povedal, že je pre neho Matej Bell vzorom čo sa týka nazerania na ľudskú vedomosť, vzdelanie, tak väčšej osobnosti skutočne nebolo. A Štúrovci mu mohli vyčítať čokoľvek.

A zo žijúcich Slovákov?
Zo žijúcich Slovákov je to historik profesor Matúš Kučera. Je to brilantný popularizátor histórie, ktorý je v tom najužšom kontakte s našimi najvýznamnejšími historickými obdobiami a dokumentami, je to silný obhajovateľ slovenskej štátnosti. Skvelý človek, úžasná osobnosť.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.