Regióny

Ondavské Matiašovce, obec s bohatou históriou i prítomnosťou

TASR, 11. októbra 2014 16:33, aktualizované 11. októbra 18:19

O šírenie odkazu starých mám a otcov, avšak trocha v inom duchu, sa snaží aj miestna samospráva.

Ondavské Matiašovce, obec zvučného mena v okrese Vranov nad Topľou, situovaná v údolí, kde sa stretáva Beskydské predhorie s Východoslovenskou pahorkatinou, obkolesená lúkami, zalesnenými kopcami, riekou Ondava a majestátnym Inovcom, už chytila za srdce nejedného návštevníka. Foto: TASR/Tomáš Doboš
Ondavské Matiašovce 11. októbra (TASR) - Ondavské Matiašovce, obec zvučného mena v okrese Vranov nad Topľou, situovaná v údolí, kde sa stretáva Beskydské predhorie s Východoslovenskou pahorkatinou, obkolesená lúkami, zalesnenými kopcami, riekou Ondava a majestátnym Inovcom, už chytila za srdce nejedného návštevníka.

S fotoaparátom v ruke sa ju oplatí navštíviť nielen v týchto dňoch, keď sú blízke hory odeté do jesenných tónov, ale aj v iných obdobiach roka. V obci sa totiž nachádzajú hodnotné sakrálne a prírodné pamiatky.

Matiašovce majú bohatú históriu. Aj keď sa zatiaľ nedočkala knižného spracovania, neznamená to, že o nej miestni rodáci vedia málo, práve naopak. Okolnosti "zrodu" dediny sú ale zahalené rúškom tajomstva. "Zatiaľ sme nedošli k jednoznačnému záveru, či dedinu založil zeman Mathias v rokoch 1250 až 1330 počas takzvanej zemianskej kolonizácie, alebo Mathias šoltýs - dedičný richtár, v rokoch 1300 až 1330. Maďarský názov, pod ktorým sa obec uvádza - Mathiasfalva, čo znamená Mathiasova dedina, svedčí skôr pre Mathiasa zemana," vysvetľuje matiašovský rodák Róbert Čalfa.

Panoráma obce Ondavské Matiašovce Foto: TASR


Na život hornozemplínskej dediny mali po stáročia dominantný vplyv jej vlastníci, predstavitelia významných šľachtických rodín - Drugetovci, Révaiovci či Barkóciovci. Matiašovce sa prvýkrát spomínajú v písomných prameňoch z 15. storočia. "Preukázateľne v 16. až 18. storočí bola obec vo vzťahu k susedným dedinám tou najľudnatejšou v údolí Ondavy, a to od Dobrej nad Ondavou až po obec Nižný Hrušov. Prirodzene sa tak stala sídlom farnosti a školy, ktoré tu majú svoje miesto aj v súčasnosti," prízvukuje Čalfa.

Matiašovská škola a obecný kultúrny dom dýchajú po nedávnej rekonštrukcii novotou. Hlavnou ozdobou obce, ktorá má aktuálne vyše 800 obyvateľov, je ale miestny rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša z roku 1773. Nie náhodou sú symboly obľúbeného svätca súčasťou obecného erbu. Domáci sú hrdí na to, že sa im podarilo spomínané miesto modlitby pred časom svojpomocne zrenovovať. V susedstve kostola ohromí nejedného návštevníka aleja mohutných, približne 200-ročných dubov, ktorá je najznámejšou prírodnou pamiatkou obce.

Ondavské Matiašovce sú známe aj pestrým zastúpením fauny vo svojom chotári. Vody Ondavy sú domovom jalca, podustvy, mreny, riečneho úhora a ďalších druhov rýb. Brehy rieky obýva napríklad ondatra pižmová, zriedkavejšie vydra riečna, no a v posledných rokoch na prekvapenie mnohých čoraz častejšie aj bobor. Zmienený tok je spolu s vodnou nádržou Domaša odpočinkovým miestom pre migrujúce vtáctvo. Pri Ondave sa hojnejšie vyskytuje kačica divá, vzácnejšie volavka popolavá či labuť biela. Lesy nad obcou sú domovom bažanta, straky, ale aj viacerých druhov dravcov, ktorých tu počas tohto roka monitorovali ornitológovia.

S Matiašovcami sa spája ešte jedna prírodná zaujímavosť. Neďaleko od nej leží chránený areál Štefanovská borina, ktorý je domovom vzácneho črievičníka papučkového. Podľa slov botaničky Eleny Dercovej z hanušovského Vlastivedného múzea ide o najatraktívnejšiu voľne rastúcu orchideu nielen u nás, ale aj v celej Európe. Jej výskyt je vzácny a v mnohých štátoch je dokonca symbolom ohrozenej prírody. Lesy v susedstve Matiašoviec zdobí táto zákonom chránená rastlina najčastejšie na prelome apríla a mája.


Kostol sv. Mikuláša takmer padol za obeť silnému zemetraseniu
Rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša v obci Ondavské Matiašovce Foto: TASR/Tomáš Doboš

Rímskokatolícky kostol v Ondavských Matiašovciach čelil v druhej polovici 18. storočia silnému zemetraseniu. Udialo sa to pritom iba niekoľko rokov po tom, čo ho dala postaviť grófka Zuzana Barkóciová. Živel ho vtedy poškodil natoľko, že dokonca hrozilo jeho zrútenie. Chrám zasvätený sv. Mikulášovi však vtedy obstál v skúške, rovnako tak aj po vyše 100 rokoch, keď sa pod Matiašovcami opätovne triasla zem.

Svedkom udalostí z prelomu rokov 1778 a 1779 bol aj vtedajší matiašovsky farár Ján Maxim. "Nech sa moji nástupcovia modlia, aby nezažili takýto trest, počas ktorého sme cítili ako od strachu chradneme, čakajúc na konečné prepadnutie sa zeme a na náš koniec," poznamenal vtedy spomínaný duchovný v obci Malá Domaša, do ktorej sa po zemetrasení uchýlil. Jeho fara bola po ničivých otrasoch vzhľadom na poškodenie prakticky neobývateľná. Nešlo pri tom o žiadnu malú stavbu, ale o budovu s múrmi hrubými 110 centimetrov.

Matiašovce neboli jedinou dedinou v povodí Ondavy, ktorú od decembra 1778 do mája 1779 sužovali otrasy. Padli im za obeť aj viaceré výškové budovy v okolí, medzi nimi napríklad kaštieľ Barkóciovcov v Tovarnom, alebo kostoly v Žalobíne či v Jasenovciach. "V Benkovciach padlo dokonca aj niekoľko domov," dočítal sa pri štúdiu historických dokumentov Matiašovčan Róbert Čalfa. Farár Maxim zaznamenal podľa jeho slov počas zmieneného obdobia až vyše 400 otrasov. Konštrukciu kostola pritom preverilo silnejšie zemetrasenie aj neskôr, a to v roku 1885. "Vďaka horlivosti patrónov a farníkov bol aj tento raz obnovený a slúži svojmu účelu prakticky až dodnes," podotkol R. Čalfa.

Interiér Rímskokatolíckeho kostola sv. Mikuláša v obci Ondavské Matiašovce Foto: TASR
Obyvatelia obce Ondavské Matiašovce sú hrdí na svoj kostol, nedávno ho kompletne zrekonštruovali. V interiéri pribudli nové lavice, okná zdobia pestrofarebné vitráže. "Náš kostol je zapísaný v zozname Národných kultúrnych pamiatok," poznamenáva miestna starostka Mária Mražiková. Najbližšou investíciou farnosti by mala byť podľa jej slov kúpa nového organu. Kedy sa tak stane však zatiaľ nevie. Najhodnotnejšou súčasťou interiéru matiašovského kostola je rokoková kazateľnica s drevenou plastikou Krista - Dobrého pastiera. Farnosť je vlastníkom vzácneho liturgického pokladu pozostávajúceho z cibória starého 500 rokov a kalichu zo 16. až 17. storočia.



Zaujímavosťou je, že v obci stáli v istom čase dva kostoly sv. Mikuláša - súčasný a pôvodný, ktorý sa nachádzal na mieste dnešného Obecného úradu. Po dokončení nového chrámu sa prestal využívať. V tom čase bol už zlom technickom stave, informujú dobové záznamy. "Prvá hodnoverná písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1549, avšak podľa iného prameňa stál v obci kostol a fara už v roku 1437," ozrejmuje Čalfa. Dodáva, že obec bola zhruba od 15. storočia najprv sídlom rímskokatolíckej, neskôr od polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia evanjelickej a napokon od polovice 18. storočia opätovne rímskokatolíckej farnosti.

Impozantnú dubovú aleju v blízkosti matiašovského kostola dal vysadiť údajne jágerský biskup a tovarniansky gróf František V. Barkóci, keď v časoch vrcholiacej rekatolizácie znovuobnovil matiašovsku rímskokatolícku farnosť s fíliami Benkovce, Podčičva, Jasenovce, Malá Domaša, Tovarné, Tovarnianska Polianka a Žalobín.

M. Goroľ dokončuje nové dielo, je najväčším, aké kedy vytvorill

Amatérsky rómsky výtvarník Milan Goroľ stojí pri soche sv. Mikuláša, ktorú zhotovil pre obec Ondavské Matiašovce v priestoroch svojho ateliéru v obci Ondavské Matiašovce Foto: TASR
Z matiašovského ľudu vzišiel pred časom nádejný umelec. Výtvarné umenie síce nikdy neštudoval, no na prekvapenie mnohých si celkom dobre rozumie s farbami, ako aj s rezbárskym dlátkom. Jeho obrazy sú ozdobou obecného úradu a viacerých súkromných zbierok nie len doma, ale i v zahraničí. Milan Goroľ, amatérsky rómsky výtvarník z obce Ondavské Matiašoviec, predstaví verejnosti v blízkom čase svoje nové dielo, najväčšie aké kedy vytvoril.

Malá dielnička v priestoroch opustenej matiašovskej školy je plná pilín, rezbárskeho náčinia, neopracovaného dreva, ale aj mnohých hotových sošiek prevažne s cirkevnou tematikou. Milan Goroľ sedí za stolom a niečo si strúha. "Teraz sa venujem hlavne rezbárstvu, maľovaniu pomenej," odpovedá na otázku, kde skrýva všetky svoje obrazy. Interview pre TASR poskytol naposledy pred troma rokmi, keď sa mu podarilo zrenovovať starú krížovú cestu z miestneho kostola. "Vyskúšal som urobiť jedno zastavenie, pánu farárovi sa to páčilo, tak som urobil napokon všetkých 14," zaspomína si na svoj prvý veľký projekt, ktorým ohúril miestnych ľudí. Nikto z nich totiž netušil, že má nadanie pre umenie či reštaurátorstvo.

V rohu jeho skromného ateliéru stojí robustná - dvojmetrová postava muža s palicou v ruke. "Môže vážiť asi tak 180 kilogramov. Predpokladám, že ho budú z tadiaľ vynášať piati, šiesti chlapi." Reč je o drevenej soche zobrazujúcej svätého Mikuláša, ktorá je tesne pred dokončením. Goroľ ju zhotovil pre obec z vlastnej iniciatívy, nešlo však o náhodu, ale zámer. Patrónom miestneho rímskokatolíckeho kostola je totiž práve spomínaný svätec. "Sochu onedlho odhalíme a požehnáme na lúčke pred obecným úradnom, kde potom aj zostane," vysvetľuje matiašovský výtvarník, ktorého priviedla k umeniu paradoxne choroba. "Skončil som na invalidnom dôchodku, som rád, že som si našiel niečo, čo ma baví a čo zároveň prináša osoh. Chcem pokračovať v tom, čo robím, dúfam, že mi to bude umožnené. Aj keď choroba občas preruší moje plány."



Svätý Mikuláš vyrobený z jedného kusa lipového dreva je spomedzi stovky Goroľových sôch jeho najväčším dielom. Pracoval na ňom viac ako dva mesiace. "Mám ich rád všetky, do všetkých som dal kúsok seba," reaguje na otázku, či je práve na impozantnú sochu svätca hrdý najviac. Na každú zo svojich plastík sa podľa vlastných slov vopred starostlivo pripravuje. "Pomáham si nákresmi, náčrtmi. Najčastejšie strúham do lipy, vŕby, orecha, či topoľa. Stále pracujem na dvoch, troch veciach naraz, ak by som robil iba na jednej, bol by to stereotyp." Rómskeho umelca z Matiašoviec podporuje pri jeho záľube obec, miestna farnosť, ale aj priatelia. "Veľa som sa naučil od rezbára Milana Krajňáka. Vie mi pomôcť s drevom aj s potrebným náradím, ktorého ešte stále nemám dosť. Ešte potrebujem veľa vecí, časom sa to možno nejako nahromadí."

Po dokončení sochy sv. Mikuláša sa Goroľ oddychovať nechystá. Má totiž rozpracovaných niekoľko ďalších projektov pre miestnu farnosť. Pozlátené ozdobné hlavice nového obetného stola už vyrobil, najbližšie bude pracovať na drevenej krížovej ceste, ktorou chce vyzdobiť exteriér kostola. Na finálne ťahy štetcom čaká aj zopár jeho obrazov. "Doma mám nedokončené viaceré krajinky, sú dosť veľké, nemaľoval som ich podľa predlohy, vymyslel som si ich. Na niektorých pracujem už niekoľko rokov. Budú hotové vtedy, keď si poviem, že som s nim spokojný. Tým sa vlastne riadim pri všetkých mojich dielach."

V obci vznikla Kazarinka - hrá a spieva na ľudovú nôtu

spevácka skupina Kazarinka počas vystúpenia v dome kultúry v Ondavských Matiašovciach Foto: TASR/Tomáš Doboš
Obyvatelia obce Ondavské Matiašovce majú v obľube spev. Pri miestnom cirkevnom zbore sa prednedávnom sformovalo nové spevácke teleso s názvom Kazarinka, ktoré sa orientuje na ľudovú nôtu.

Novovytvorená spevácka skupina má vo svojom repertoári najznámejšie ľudové piesne z regiónu. Jeho umeleckou vedúcou je Matiašovčanka Mária Gupčová, ktorá je zároveň hlavnou osobnosťou cirkevného zboru v obci. Vyše desiatku spevákov a speváčok zvyknú sprevádzať pri vystúpeniach miestni harmonikári Štefan Doboš a Štefan Holub.

Kazarinka, ktorá je pomenovaná po časti matiašovského chotára, sa po prvýkrát predstavila verejnosti počas obecných osláv na jar tohto roka. Ich najbližšie vystúpenie je naplánované na koniec októbra, keď sa bude v blízkosti obecného úradu v Matiašovciach odhaľovať a požehnávať nová socha sv. Mikuláša. Jej autorom je miestny rezbár Milan Goroľ.

Duby letné, ktoré sú súčasťou dubovej aleje v areáli rímskokatolíckej fary v obci Ondavské Matiašovce Foto: TASR


Azda najviac "vyťaženým" členom Kazarinky je spomínaný harmonikár Štefan Doboš. V chotári obce obhospodaruje niekoľko hektárov rolí, popritom spieva v cirkevnom zbore a na harmonike sprevádza tak spevákov z Kazarinky, ako aj členov folklórnej skupiny Ondavanka z neďalekej obce Kladzany.

O šírenie odkazu starých mám a otcov, avšak trocha v inom duchu, sa snaží aj miestna samospráva. V týchto dňoch uviedla do života izbu ľudových tradícií v opustenom domčeku v areáli školy, ktorá by sa mala stať po doplnení o ďalšie "matiašovské" artefakty, novým dedinským múzeom.

"Prvý krok je už urobený, máme tu nainštalované prvé veci - krosná, nábytok, staršie fotografie, časti ľudového odevu a budeme zhromažďovať ďalšie. Máme záujem na tom, aby sa zachovali pre budúcnosť, aby aj naše deti vedeli, ako žili, bývali a s čím pracovali ich starí rodičia," hovorí starostka Ondavských Matiašoviec Mária Mražiková.

Najznámejšími "konštruktérmi" dediny sú Durkošovci

Štefan Doboš, stojaci pred svojím traktorom 11. októbra 2014. Foto: TASR/Tomáš Doboš
Na Hornom Zemplíne žijú zruční majstri - mechanici a tých svojich majú aj Ondavské Matiašovce v okrese Vranov nad Topľou. Najznámejšími "konštruktérmi" spomínanej dediny sú Durkošovci.

"Všetko, čo dnes využívam pri práci na poli, som si za pomoci otca a môjho syna zhotovil sám u nás doma, nič z toho, čo tu vidíte, nebolo kúpené v obchode," ukazuje na svoj strojový park matiašovský vynálezca Ľubomír Durkoš.

Jeho malotraktor vo farbách známej značky s logom jeleňa, disponuje rozmanitým príslušenstvom vlastnej výroby, a to pluhom, vyorávačom či sadzačom zemiakov, ale aj postrekovačom a kombinátorom. Vedľa stojaca radlica na sneh je pripravená popasovať sa s tuhou zimou v Matiašovciach. Aj tá má označenie Made in Durkoš.

Ľubomír Durkoš pred vlastnoručne skonštruovaným malotraktorom 11. októbra 2014. Foto: TASR/Tomáš Doboš
Je zaujímavé, čo sa dá vtesnať pri troche vôle, umu, no i dobre vybavenej dielni do jednej vlastnoručne zhotovenej mašiny. "Tak napríklad tento štvorkolesový malotraktor má zadnú nápravu z V3S-ky, prednú zo Zetora 25, motor z Mazdy, servo z Hyundaia a kompresor z fiaťackej klimatizácie," hovorí s úsmevom o svojom zelenom tátošovi matiašovský konštruktér.

Za zmienku stojí určite aj jeho ručný malotraktor s dvoma kolesami, ktorý má elektrický pohon. "Má variátorovú prevodovku s elektromotorom, ideálny do menšej záhrady, orie sa s ním jedna báseň," hovorí Ľ. Durkoš stojac pri svojej dielni, ktorá je, ako ináč, vybavená sústruhom, zváračkou, frézou, strojnou pílkou a množstvom železa, ktoré sa možno po ohýbaní, vŕtaní či rezaní zmení čoskoro na ďalší užitočný výrobok.

Matiašovce sú plné obrábacej techniky všakovakých značiek a rôznych rokov výroby. Poľnohospodárstvo tu má medzi domácimi zapustené ešte stále tuhé korene. Venujú sa mu súkromne hospodáriaci roľníci, ale aj ľudia len tak z tradície či zo záľuby. V tejto súvislosti sa popri novších strojoch preháňa dedinou aj mnoho veteránov, ktoré sú ešte stále vo výbornej kondícii. Patria k nim miestne Zetory 25, Cystaly, Majore, 50-ročné Zetory Super, ale aj obilný kombajn značky Claas z roku 1967, ktorý dnes kosí sóju v chotári Matiašoviec.


Zdielať článok na FacebookPáči sa mi TERAZ.SK na facebooku
Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy priamo na FB

Viac článkov na tému:

Najnovšie články v rubrike

včera 18:48

Ochorenia na chrípku stúpajú, najviac chorých je v Lučenci
Výskyt akútnych respiračných ochorení v Banskobystrickom kraji stúpol v porovnaní s uplynulým týždňom o vyše 47 percent a výskyt chrípky a jej podobných ochorení (CHPO) o 80 percent.

sk
včera 18:45

Z jazera pri Cesticiach vytiahli hasiči mŕtvolu 58-ročného muža
Cudzie zavinenie predbežne obhliadajúci lekár vylúčil.

sk
včera 18:12

VIDEO: Vo Vranove nad Topľou lovia poľovníci vodnú zver vďaka psom
V 20. ročníku Memoriálu Kolomana Slimáka si prácu vo vode vyskúšalo 18 psov, z toho polovica bola zo zahraničia. Cieľom súťaže je zistiť, či je pes schopný pomáhať poľovníkovi pri love vodnej zveri.

sk

Najčítanejšie Regióny

Téma TASR





Používaním stránok TERAZ.SK súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac