Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Čo po ňom zostalo? Reč, kultúra, literatúra, hrdinské sociálne činy, vedomie spoločnej idey, národ.
Autor TASR
Bratislava 15. januára (TASR) - Ľudovíta Štúra pochovali v popredí modranského cintorína v utorok 15. januára 1856. Rakvu do zeme spustili krátko po štvrtej hodine popoludní. Čo po ňom zostalo? Reč, kultúra, literatúra, hrdinské sociálne činy, vedomie spoločnej idey, národ. Napriek tomu táto otázka znie rovnako aj pre veci materiálne.
„Po skončení pohrebného obradu sme sa na chvíľu zišli na fare u Daniela Minicha. Stretnutie inicioval Jožko Hurban“, píše v knihe imaginárnej biografie Jána Kalinčiaka Kam zrak nedosiahne literárny historik Jozef Hvišč. A pokračuje: „Jožko ako dobrý hospodár ani v tejto pietnej chvíli nestratil zmysel pre praktické povinnosti. 'Janko', prihovoril sa mi po chvíli ticha, 'ty si tu najbližší, mal by si dať do poriadku Ľudovítovu pozostalosť. Každá vec, ktorej sa jeho ruky dotýkali, má pre nás cenu vzácnej relikvie.“
A tak sa z tohto textu i z ďalších zachovaných dokumentov môžeme dozvedieť, že v pozostalosti Ľudovíta Štúra bola knižnica, obsahujúca 21 zväzkov kníh z rôznych odborov, najviac z filozofie, histórie a jazykovedy, ale aj z matematiky, prírodovedy a logiky. Ďalej to boli dve pištole, šabľa a tá nešťastná puška. Dostala sa do matičných zbierok, no v roku 1874 ju vtedajší matiční činovníci nechali odniesť do Banskej Bystrice. No a tam bola „odcudzená z depozitu matičných zbierok“, ako sa píše v protokole.
Teda dve pištole, šabľa a puška. Nič viac, lebo prípadné zvršky v šatníku nie sú nikde zaznamenané. Celú pozostalosť laicky odhadli na 50 zlatých, pričom nevieme, či do toho zarátali aj knižný fond, ktorý bol samostatne odhadnutý na 20 zlatých. Janko Kalinčiak i J. M. Hurban, so súhlasným kývnutím hlavy pána farára Daniela Minicha, neodporučili príbuzným, teda Ľudovítovým bratom Samkovi a Jankovi a sestre Karolíne, aby otvorili dedičské konanie. Náklady a trovy konania by totiž vysoko prekročili hodnotu pozostalosti.
Ostatné veci sa po rôznych peripetiách dostali tam, kam patria - do múzeí. Z prvého matičného múzea do Slovenského národného múzea v Martine, neskôr i v Bratislave, no a do Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. To - pokiaľ ide o trojrozmerné predmety. Čo sa týka rukopisnej pozostalosti, Štúrovej korešpondencie, či obrazových materiálov, ktoré z času na čas stále pribúdajú, to je už duchovná stránka veci.
No zostala nám aj jedna relikvia. Je to úlomok kosti zo zranenej nohy Ľudovíta Štúra, ktorú si so súhlasom dvoch lekárov i právnika po úradnej pitve odložil jeho najlepší priateľ spomedzi modranských občanov Daniel Lačný. Táto kosť sa postupne dostala do prvých zbierok Matice slovenskej, označovaných aj ako „matičné múzeum“, no a postupom rokov až do Slovenského národného múzea v Martine, dnes Etnografického múzea SNM.
Bratislava, Devín, Modra, Hlboké, Zemianske Podhradie, Trenčín, Čadca, Žilina, Bánovce nad Bebravou, Uhrovec, Zvolen, Ostrá Lúka, Banská Bystrica, Martin, Liptovský Mikuláš, Levoča, Prešov, Veľké Kapušany, Košice - tam všade sú pamätníky a tabule pripomínajúce najväčšieho muža v histórii slovenského národa - Ľudovíta Štúra. Práve tak dobre by sme mohli povedať - Ružomberok, Rožňava, Námestovo, Michalovce, Lučenec, Štúrovo... Mohli by sme vysloviť názov hociktorého mesta alebo obce na Slovensku. Bolo by to zbytočné. Preto povedzme len - Slovensko. A povedzme ešte - Ľudovít Štúr. Nie, jeho noha nevstúpila do všetkých slovenských dolín, jeho ústa nepili vodu z každej studničky v slovenských horách a nížinách, ale jeho duch zasiahol všade, kde slovenská reč porozumela reči slovenskej. Prebúdzal v slovenskom ľude znaky národa a žiadal ich pestovať. Prebudil národ, predstavil mu svet a ukázal mu jeho miesto v tomto svete. Povzniesol národ a predstavil ho svetu. A pokiaľ bude tento národ žiť, nezmizne z jeho duše Štúr. Nestratia sa ani pomníky. A nebude to ani konzervovanie histórie, ani jej oprašovanie. Nebude to nič umelé ani násilné. Bude to najprirodzenejší jav v živote tohto národa, pokiaľ bude národom slovenským. A dovtedy bude národom slovenským, dokedy bude mať Štúra. Tak hlboko je vpísaný tento muž do duše národa! A čo môže byť viac, a čo môže byť citlivejšie? A čo môže byť živšie? Tam, v duši národa žije i Ľudovít Štúr. Žije a prihovára sa nám i dnes. A bude žiť a bude sa prihovárať nám i generáciám budúcim.
Prebudil národ a predstavil mu svet. Prebudil národ a predstavil ho svetu. Ako? Jeho vlastnou rečou i rečou činov. Reč svojho národa uviedol „zo života do spisov“. Vyklčoval prales, urobil dolinu, v ktorej, keď po slovensky zavoláme, po slovensky aj ozvena nám odpovie. A čo my? Čo my teraz? Zveľaďujme to, čo nám Ľudovít Štúr v spisoch i činoch zanechal a uvádzajme to do každodenného života. Nech sú pre nás zreteľným a vysvieteným stimulom na našej ceste na stále vyššie a vyššie poschodia nášho národného života i štátnosti.
Úryvkom z eseje Jaroslava Rezníka st. sa končí celoročný denný cyklus pod názvom Génius národa a Európy, ktorý Tlačová agentúra Slovenskej republiky pripravila k Roku Ľudovíta Štúra.
„Po skončení pohrebného obradu sme sa na chvíľu zišli na fare u Daniela Minicha. Stretnutie inicioval Jožko Hurban“, píše v knihe imaginárnej biografie Jána Kalinčiaka Kam zrak nedosiahne literárny historik Jozef Hvišč. A pokračuje: „Jožko ako dobrý hospodár ani v tejto pietnej chvíli nestratil zmysel pre praktické povinnosti. 'Janko', prihovoril sa mi po chvíli ticha, 'ty si tu najbližší, mal by si dať do poriadku Ľudovítovu pozostalosť. Každá vec, ktorej sa jeho ruky dotýkali, má pre nás cenu vzácnej relikvie.“
A tak sa z tohto textu i z ďalších zachovaných dokumentov môžeme dozvedieť, že v pozostalosti Ľudovíta Štúra bola knižnica, obsahujúca 21 zväzkov kníh z rôznych odborov, najviac z filozofie, histórie a jazykovedy, ale aj z matematiky, prírodovedy a logiky. Ďalej to boli dve pištole, šabľa a tá nešťastná puška. Dostala sa do matičných zbierok, no v roku 1874 ju vtedajší matiční činovníci nechali odniesť do Banskej Bystrice. No a tam bola „odcudzená z depozitu matičných zbierok“, ako sa píše v protokole.
Teda dve pištole, šabľa a puška. Nič viac, lebo prípadné zvršky v šatníku nie sú nikde zaznamenané. Celú pozostalosť laicky odhadli na 50 zlatých, pričom nevieme, či do toho zarátali aj knižný fond, ktorý bol samostatne odhadnutý na 20 zlatých. Janko Kalinčiak i J. M. Hurban, so súhlasným kývnutím hlavy pána farára Daniela Minicha, neodporučili príbuzným, teda Ľudovítovým bratom Samkovi a Jankovi a sestre Karolíne, aby otvorili dedičské konanie. Náklady a trovy konania by totiž vysoko prekročili hodnotu pozostalosti.
Ostatné veci sa po rôznych peripetiách dostali tam, kam patria - do múzeí. Z prvého matičného múzea do Slovenského národného múzea v Martine, neskôr i v Bratislave, no a do Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. To - pokiaľ ide o trojrozmerné predmety. Čo sa týka rukopisnej pozostalosti, Štúrovej korešpondencie, či obrazových materiálov, ktoré z času na čas stále pribúdajú, to je už duchovná stránka veci.
No zostala nám aj jedna relikvia. Je to úlomok kosti zo zranenej nohy Ľudovíta Štúra, ktorú si so súhlasom dvoch lekárov i právnika po úradnej pitve odložil jeho najlepší priateľ spomedzi modranských občanov Daniel Lačný. Táto kosť sa postupne dostala do prvých zbierok Matice slovenskej, označovaných aj ako „matičné múzeum“, no a postupom rokov až do Slovenského národného múzea v Martine, dnes Etnografického múzea SNM.
Bratislava, Devín, Modra, Hlboké, Zemianske Podhradie, Trenčín, Čadca, Žilina, Bánovce nad Bebravou, Uhrovec, Zvolen, Ostrá Lúka, Banská Bystrica, Martin, Liptovský Mikuláš, Levoča, Prešov, Veľké Kapušany, Košice - tam všade sú pamätníky a tabule pripomínajúce najväčšieho muža v histórii slovenského národa - Ľudovíta Štúra. Práve tak dobre by sme mohli povedať - Ružomberok, Rožňava, Námestovo, Michalovce, Lučenec, Štúrovo... Mohli by sme vysloviť názov hociktorého mesta alebo obce na Slovensku. Bolo by to zbytočné. Preto povedzme len - Slovensko. A povedzme ešte - Ľudovít Štúr. Nie, jeho noha nevstúpila do všetkých slovenských dolín, jeho ústa nepili vodu z každej studničky v slovenských horách a nížinách, ale jeho duch zasiahol všade, kde slovenská reč porozumela reči slovenskej. Prebúdzal v slovenskom ľude znaky národa a žiadal ich pestovať. Prebudil národ, predstavil mu svet a ukázal mu jeho miesto v tomto svete. Povzniesol národ a predstavil ho svetu. A pokiaľ bude tento národ žiť, nezmizne z jeho duše Štúr. Nestratia sa ani pomníky. A nebude to ani konzervovanie histórie, ani jej oprašovanie. Nebude to nič umelé ani násilné. Bude to najprirodzenejší jav v živote tohto národa, pokiaľ bude národom slovenským. A dovtedy bude národom slovenským, dokedy bude mať Štúra. Tak hlboko je vpísaný tento muž do duše národa! A čo môže byť viac, a čo môže byť citlivejšie? A čo môže byť živšie? Tam, v duši národa žije i Ľudovít Štúr. Žije a prihovára sa nám i dnes. A bude žiť a bude sa prihovárať nám i generáciám budúcim.
Prebudil národ a predstavil mu svet. Prebudil národ a predstavil ho svetu. Ako? Jeho vlastnou rečou i rečou činov. Reč svojho národa uviedol „zo života do spisov“. Vyklčoval prales, urobil dolinu, v ktorej, keď po slovensky zavoláme, po slovensky aj ozvena nám odpovie. A čo my? Čo my teraz? Zveľaďujme to, čo nám Ľudovít Štúr v spisoch i činoch zanechal a uvádzajme to do každodenného života. Nech sú pre nás zreteľným a vysvieteným stimulom na našej ceste na stále vyššie a vyššie poschodia nášho národného života i štátnosti.
Úryvkom z eseje Jaroslava Rezníka st. sa končí celoročný denný cyklus pod názvom Génius národa a Európy, ktorý Tlačová agentúra Slovenskej republiky pripravila k Roku Ľudovíta Štúra.
