Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Vzácna nástenka je v depozite Matice slovenskej a možno raz bude sprístupnená v expozícii Slovenského národného literárneho múzea v prvej budove Matice slovenskej.
Autor TASR
Bratislava 24. novembra (TASR) - Keď prišiel čerstvo ženatý Svetozár Hurban roku 1878 za redaktora Národných novín, mladomanželov prichýlili v tzv. horváthovskom dome, ktorý patril evanjelickému farárovi Jozefovi Horváthovi.
Jozef Horváth (1819-1906), rodák zo Socoviec pri Martine, bol dlhoročným priateľom a generačným druhom Jozefa Miloslava Hurbana, preto celkom prirodzene poskytol strechu nad hlavou priateľovmu synovi. Do našej národnej histórie sa zapísal ako účastník národno-obrodenského hnutia, ako člen a knihovník Ústavu reči a literatúry česko- slovanskej na lýceu v Bratislave, a tiež ako organizátor študentského ochotníckeho divadla v Bratislave a neskôr i v Martine. V tomto hviezdnom meste našej národnej kultúry pôsobil od roku 1847 ako evanjelický kazateľ. Za podporu Slovenského povstania 1848-49 bol väznený, no napriek tomu vytrvalo podporoval slovenské národné, politické i kultúrne aktivity. Hurbanovho syna preto privítal s otvorenou náručou. Od tej chvíle sa jeho dom stal trvalým príbytkom Svetozára Hurbana Vajanského a jeho rodiny, a tak to zostalo až do Vajanského smrti v auguste 1916, čiže celých 38 rokov. Horváthovou strechou nad hlavou bola evanjelická fara a dodajme, že ďaleko luxusnejšia ako jeho pôvodný rodinný dom.
Aj keď horváthovský dom v Martine stavebne nijako nevynikal, skôr zanikal v zástavbe náprotivnej budovy Matice slovenskej a susedného mudroňovsko-halašovského domu, mal svoj pôvab. Ten pôvab mu dodávala presklená veranda s výhľadom do ulice. Ako píše spisovateľ Jaroslav Rezník st. vo svojej knihe Túry do literatúry." Svetozár Hurban Vajanský veľmi rád obedovával na verande tohto domu. No a pretože jeho myseľ bola večne pohrúžená do myšlienok, často mu na um zišlo vtipné štvorveršie, aforizmus alebo iná, väčšinou ironicky a humorne naladená myšlienka, ktorú bolo treba zachovať. A tak vytiahol ceruzu, pootočil sa a na stenu verandy pribudol ďalší záznam. Napríklad tento: Jesenný vietor už viničom vanie,/ pomysli, človeče, na umieranie./ A vinobranie. "
Horváthovský dom, v ktorom Vajanský býval a tvoril, už však nestojí. Zbúrali ho niekedy v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, lebo musel, spoločne s domom Matúša Dulu a Viliama Paulinyho - Tótha, "ustúpiť" výstavbe domu služieb a okolitému "administratívnemu" priestoru. Dodnes však veľmi presne môžeme popísať miesto, kde stál. Bol to rohový dom, priečelím stojaci presne oproti vchodu na Memorandové námestie a presklenou verandou do ulice, ktorá sa dnes volá Ulica Viliama Paulinyho Tótha - Otázka znie - čo sa stalo s nápismi? Odpísal ich niekto? Možno aj odpísal. No ak aj nie, to nič.
Túto svojráznu, husto popísanú nástenku z malty, pred zbúraním domu na zásah Matice slovenskej zasadili do dvoch kovových rámov, a tak ju zachránili. Je v depozite Matice slovenskej a možno raz - po zreštaurovaní, bude sprístupnená v expozícii Slovenského národného literárneho múzea v prvej budove Matice slovenskej.
Popísanú verandu vo Vajanského dome v Martine nespomíname len ako nejakú kuriozitu. Má to dôležitejšiu príčinu. Dokresľuje nám ľudský profil Vajanského. Svetozár Hurban bol totiž človek činu. Človek mimoriadne húževnatý, pracovitý, vzdelaný, človek obdivuhodnej vôle. Nepoznal odpočinok, jeho myseľ ustavične pracovala. Aj vtedy, keď kráčal k povestnému martinskému medokýšu, aj pri pohári vínka v hostinci U Brtánky, aj pri krátkom obede na verande, na ktorý si vždy len "odskočil" z redakcie Národných novín a Slovenských pohľadov, ktoré boli v susednom mudroňovsko - halašovskom dome.
O Vajanského básnickej tvorbe vieme, že posunula vývin slovenskej poézie dopredu. Už vo svojom vynikajúcom debute Tatry a more (1879) sa dokázal vymaniť z romantickej štúrovskej predstavy poézie. O Vajanského prozaickej tvorbe zasa vieme, že bola mnohostranná. Napísal rozprávky, novely, črty i romány zo všetkých spoločenských vrstiev vtedajšieho slovenského života.
Zážitky a postrehy z ciest po Európe spracoval v pútavých cestopisoch. To všetko o Vajanskom vieme. Jeho diela sú väčšinou v pekných väzbách naukladané v regáloch mnohých slovenských knižníc. Poznáme niekoľko vydaní jeho zobraných spisov. No pri hodnotení života diela tejto osobnosti sme ešte zďaleka nie ne konci. Kto zráta a rozsúdi, ktoré nepodpísané úvodníky, články, fejtóny a iné novinárske útvary patria Vajanskému? Možno to bude už táto generácia, ktorá používa počítače s takou prirodzenosťou, ako on používal pero, atrament a papier.
Jozef Horváth (1819-1906), rodák zo Socoviec pri Martine, bol dlhoročným priateľom a generačným druhom Jozefa Miloslava Hurbana, preto celkom prirodzene poskytol strechu nad hlavou priateľovmu synovi. Do našej národnej histórie sa zapísal ako účastník národno-obrodenského hnutia, ako člen a knihovník Ústavu reči a literatúry česko- slovanskej na lýceu v Bratislave, a tiež ako organizátor študentského ochotníckeho divadla v Bratislave a neskôr i v Martine. V tomto hviezdnom meste našej národnej kultúry pôsobil od roku 1847 ako evanjelický kazateľ. Za podporu Slovenského povstania 1848-49 bol väznený, no napriek tomu vytrvalo podporoval slovenské národné, politické i kultúrne aktivity. Hurbanovho syna preto privítal s otvorenou náručou. Od tej chvíle sa jeho dom stal trvalým príbytkom Svetozára Hurbana Vajanského a jeho rodiny, a tak to zostalo až do Vajanského smrti v auguste 1916, čiže celých 38 rokov. Horváthovou strechou nad hlavou bola evanjelická fara a dodajme, že ďaleko luxusnejšia ako jeho pôvodný rodinný dom.
Aj keď horváthovský dom v Martine stavebne nijako nevynikal, skôr zanikal v zástavbe náprotivnej budovy Matice slovenskej a susedného mudroňovsko-halašovského domu, mal svoj pôvab. Ten pôvab mu dodávala presklená veranda s výhľadom do ulice. Ako píše spisovateľ Jaroslav Rezník st. vo svojej knihe Túry do literatúry." Svetozár Hurban Vajanský veľmi rád obedovával na verande tohto domu. No a pretože jeho myseľ bola večne pohrúžená do myšlienok, často mu na um zišlo vtipné štvorveršie, aforizmus alebo iná, väčšinou ironicky a humorne naladená myšlienka, ktorú bolo treba zachovať. A tak vytiahol ceruzu, pootočil sa a na stenu verandy pribudol ďalší záznam. Napríklad tento: Jesenný vietor už viničom vanie,/ pomysli, človeče, na umieranie./ A vinobranie. "
Horváthovský dom, v ktorom Vajanský býval a tvoril, už však nestojí. Zbúrali ho niekedy v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, lebo musel, spoločne s domom Matúša Dulu a Viliama Paulinyho - Tótha, "ustúpiť" výstavbe domu služieb a okolitému "administratívnemu" priestoru. Dodnes však veľmi presne môžeme popísať miesto, kde stál. Bol to rohový dom, priečelím stojaci presne oproti vchodu na Memorandové námestie a presklenou verandou do ulice, ktorá sa dnes volá Ulica Viliama Paulinyho Tótha - Otázka znie - čo sa stalo s nápismi? Odpísal ich niekto? Možno aj odpísal. No ak aj nie, to nič.
Túto svojráznu, husto popísanú nástenku z malty, pred zbúraním domu na zásah Matice slovenskej zasadili do dvoch kovových rámov, a tak ju zachránili. Je v depozite Matice slovenskej a možno raz - po zreštaurovaní, bude sprístupnená v expozícii Slovenského národného literárneho múzea v prvej budove Matice slovenskej.
Popísanú verandu vo Vajanského dome v Martine nespomíname len ako nejakú kuriozitu. Má to dôležitejšiu príčinu. Dokresľuje nám ľudský profil Vajanského. Svetozár Hurban bol totiž človek činu. Človek mimoriadne húževnatý, pracovitý, vzdelaný, človek obdivuhodnej vôle. Nepoznal odpočinok, jeho myseľ ustavične pracovala. Aj vtedy, keď kráčal k povestnému martinskému medokýšu, aj pri pohári vínka v hostinci U Brtánky, aj pri krátkom obede na verande, na ktorý si vždy len "odskočil" z redakcie Národných novín a Slovenských pohľadov, ktoré boli v susednom mudroňovsko - halašovskom dome.
O Vajanského básnickej tvorbe vieme, že posunula vývin slovenskej poézie dopredu. Už vo svojom vynikajúcom debute Tatry a more (1879) sa dokázal vymaniť z romantickej štúrovskej predstavy poézie. O Vajanského prozaickej tvorbe zasa vieme, že bola mnohostranná. Napísal rozprávky, novely, črty i romány zo všetkých spoločenských vrstiev vtedajšieho slovenského života.
Zážitky a postrehy z ciest po Európe spracoval v pútavých cestopisoch. To všetko o Vajanskom vieme. Jeho diela sú väčšinou v pekných väzbách naukladané v regáloch mnohých slovenských knižníc. Poznáme niekoľko vydaní jeho zobraných spisov. No pri hodnotení života diela tejto osobnosti sme ešte zďaleka nie ne konci. Kto zráta a rozsúdi, ktoré nepodpísané úvodníky, články, fejtóny a iné novinárske útvary patria Vajanskému? Možno to bude už táto generácia, ktorá používa počítače s takou prirodzenosťou, ako on používal pero, atrament a papier.
