Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Pred prvou svetovou vojnou bol Vajanský veľmi činný v národnom živote, navštívil aj Rusko. Nevedel, že z Rakúsko-Uhorska a Ruska budú nepriatelia na bojovom poli.
Autor TASR
Bratislava 13. októbra (TASR) - Vajanského pozornosti neušlo nič, čo sa týkalo Slovenska a Slovákov. Prekladateľka a literárna historička Helena Turcerová - Devečková na záver svojho štúdia v Paríži napísala po francúzsky dizertačnú prácu Štúr a idea slovenskej nezávislosti - Louis Štúr et é idée de l´Indépendance slovaque (1913). Ako sa píše v encyklopedických príručkách - práca "mala veľký ohlas v slovenských a českých časopisoch". No bol to Vajanský, ktorý v apríli 1913 ako prvý upozornil na dielo v Národných novinách. A urobil to takým spôsobom, že udalosť pozorne zaznamenali v slovenských i českých intelektuálnych kruhoch. Bodaj by nie! Veď hovoriť o slovenskej nezávislosti v roku 1913 bolo, diplomaticky povedané - veľmi netradičné. No a bard Vajanský to okamžite postrehol.
Posledná dekáda Vajanského života je pozoruhodná ešte jedným, zatiaľ nekomentovaným faktom. Svetozár Hurban Vajanský veľmi často vystupoval na rôznych podujatiach s prednesom vlastných básní. Stalo sa tak, napríklad, na slávnosti usporiadanej pri príležitosti stého výročia úmrtia Antona Bernoláka v januári 1913, kde predniesol svoju báseň Prológ. Už názov básne naznačuje, akú vážnosť pripisoval Vajanský zápasu bernolákovcov o uzákonenie spisovnej slovenčiny. Vo februári 1913 recitoval úryvok zo skladby Herodes na slovenskom večierku vo Viedni, svojimi veršami "básnicky komentoval" aj prednášku Márie a Marty na Valnom zhromaždení Živeny 6. augusta 1913 atď. Dodajme, že toto Valné zhromaždenie Živeny sa konalo pri príležitosti 50. výročia vzniku Matice slovenskej a dokonca zhodne s dátumom Matičných augustových slávností. Z toho vyplýva, že myšlienka na Maticu bola stále živá, no a ten najvhodnejší termín navrhol Vajanský.
Zaujímavou z pohľadu šírenia informácií o slovenskej literatúre v roku 1913 bolo publikovanie štúdie A. Sirotinina v monografii Rossija i Slavjane "Vajanskij i Gvezdoslav". Publikovanie štúdie široko komentovali Národné noviny v troch po sebe idúcich číslach, a literárny kritik František Votruba v mesačníku Prúdy v prvých dvoch číslach roku 1914. Z pozornosti, ktorú venovali v slovanských kruhoch, najmä v Rusku, viditeľnému pokroku slovenskej literatúry vyplýva, že za bardov slovenskej literatúry v posledných rokoch pred prvou svetovou vojnou boli jednoznačne považovaní Vajanský a Hviezdoslav. Hviezdoslav ako uznávaný velikán slovenskej a do istej miery i európskej poézie a Vajanský ako uznávaný autor epických žánrov, ale aj ako všestranný organizátor kultúrneho i politického života na Slovensku.
V roku 1913 Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine vydal XII. zväzok "Sobraných diel S. H. Vajanského", ktorého obsahom bola novela Blížence a ktorý zároveň znamenal zavŕšenie vydania súborného diela Svetozára Hurbana Vajanského. (Ďalšie a ešte rozšírenejšie dve vydania súborného diela Vajanského vyšli až po jeho smrti. Pripomenuli sme ich v predchádzajúcich blokoch.)
Svetozár Hurban Vajanský počas svojho života vycestoval do Ruska osem razy. Bolo to v rokoch 1881, 1885, 1887, 1888, 1892, 1894, 1909 a pos1edný raz koncom roka 1913, s presahom do januára 1914. Bola to trošku smutná, ale i nádejná cesta. Nepoznáme celkom presne jej program, no do značnej miery bola rozlúčková, aj keď to nebol pôvodný cieľ a zámer cesty. Svedčí o tom krátky list, ktorý poslal Vajanský Jozefovi Škultétymu z Petrohradu, a to presne na Silvestra. "Drahý Jožko! Kulakovský umiera, neviem, či do zajtra vytrvá. Mňa už k nemu nepustili. Lamanský už tiež hľadí bezprostredne do hrobu, že do nového roku pravoslávneho nedožije, ako hovoril Sobolevský, u ktorého som bol dnes. Bol milý a čaká Tvoje správy o cyrilike. Hotuje sa do Ostrihomu, i na archívy banských miest má chuť. Už je len akademik, neprednáša ničoho na univerzite. Paľmov je čulý, daj mu expedovať ´Sofia a Pleven´, vari majú exempl. v tlačiarni. Nevský 182".
Ako vidieť, bola to do veľkej miery Vajanského rozlúčková cesta so svojimi slovanskými bratmi - slavianofilmi i slavistami. Paradoxne - nádej vzbudzovalo akoby "ticho pred búrkou". Niečo bolo predo dvermi, niečo sa muselo stať. Svetozár Hurban Vajanský to intuitívne cítil. Dokonca aj to, že to už bude čoskoro. Nemohol však tušiť, že tú veľkú zmenu odštartuje veľký krvavý potok. Domov sa vrátil uprostred januára 1914.
Posledná dekáda Vajanského života je pozoruhodná ešte jedným, zatiaľ nekomentovaným faktom. Svetozár Hurban Vajanský veľmi často vystupoval na rôznych podujatiach s prednesom vlastných básní. Stalo sa tak, napríklad, na slávnosti usporiadanej pri príležitosti stého výročia úmrtia Antona Bernoláka v januári 1913, kde predniesol svoju báseň Prológ. Už názov básne naznačuje, akú vážnosť pripisoval Vajanský zápasu bernolákovcov o uzákonenie spisovnej slovenčiny. Vo februári 1913 recitoval úryvok zo skladby Herodes na slovenskom večierku vo Viedni, svojimi veršami "básnicky komentoval" aj prednášku Márie a Marty na Valnom zhromaždení Živeny 6. augusta 1913 atď. Dodajme, že toto Valné zhromaždenie Živeny sa konalo pri príležitosti 50. výročia vzniku Matice slovenskej a dokonca zhodne s dátumom Matičných augustových slávností. Z toho vyplýva, že myšlienka na Maticu bola stále živá, no a ten najvhodnejší termín navrhol Vajanský.
Zaujímavou z pohľadu šírenia informácií o slovenskej literatúre v roku 1913 bolo publikovanie štúdie A. Sirotinina v monografii Rossija i Slavjane "Vajanskij i Gvezdoslav". Publikovanie štúdie široko komentovali Národné noviny v troch po sebe idúcich číslach, a literárny kritik František Votruba v mesačníku Prúdy v prvých dvoch číslach roku 1914. Z pozornosti, ktorú venovali v slovanských kruhoch, najmä v Rusku, viditeľnému pokroku slovenskej literatúry vyplýva, že za bardov slovenskej literatúry v posledných rokoch pred prvou svetovou vojnou boli jednoznačne považovaní Vajanský a Hviezdoslav. Hviezdoslav ako uznávaný velikán slovenskej a do istej miery i európskej poézie a Vajanský ako uznávaný autor epických žánrov, ale aj ako všestranný organizátor kultúrneho i politického života na Slovensku.
V roku 1913 Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Martine vydal XII. zväzok "Sobraných diel S. H. Vajanského", ktorého obsahom bola novela Blížence a ktorý zároveň znamenal zavŕšenie vydania súborného diela Svetozára Hurbana Vajanského. (Ďalšie a ešte rozšírenejšie dve vydania súborného diela Vajanského vyšli až po jeho smrti. Pripomenuli sme ich v predchádzajúcich blokoch.)
Svetozár Hurban Vajanský počas svojho života vycestoval do Ruska osem razy. Bolo to v rokoch 1881, 1885, 1887, 1888, 1892, 1894, 1909 a pos1edný raz koncom roka 1913, s presahom do januára 1914. Bola to trošku smutná, ale i nádejná cesta. Nepoznáme celkom presne jej program, no do značnej miery bola rozlúčková, aj keď to nebol pôvodný cieľ a zámer cesty. Svedčí o tom krátky list, ktorý poslal Vajanský Jozefovi Škultétymu z Petrohradu, a to presne na Silvestra. "Drahý Jožko! Kulakovský umiera, neviem, či do zajtra vytrvá. Mňa už k nemu nepustili. Lamanský už tiež hľadí bezprostredne do hrobu, že do nového roku pravoslávneho nedožije, ako hovoril Sobolevský, u ktorého som bol dnes. Bol milý a čaká Tvoje správy o cyrilike. Hotuje sa do Ostrihomu, i na archívy banských miest má chuť. Už je len akademik, neprednáša ničoho na univerzite. Paľmov je čulý, daj mu expedovať ´Sofia a Pleven´, vari majú exempl. v tlačiarni. Nevský 182".
Ako vidieť, bola to do veľkej miery Vajanského rozlúčková cesta so svojimi slovanskými bratmi - slavianofilmi i slavistami. Paradoxne - nádej vzbudzovalo akoby "ticho pred búrkou". Niečo bolo predo dvermi, niečo sa muselo stať. Svetozár Hurban Vajanský to intuitívne cítil. Dokonca aj to, že to už bude čoskoro. Nemohol však tušiť, že tú veľkú zmenu odštartuje veľký krvavý potok. Domov sa vrátil uprostred januára 1914.
