Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Štvrtok 9. máj 2024Meniny má Roland
< sekcia Rok S. H. Vajanského

Záver 19. storočia poznačil medzigeneračný spor našej literárnej obce

16. januára 1847 sa narodil Svetozár Hurban-Vajanský. bol slovenský spisovateľ, publicista, literárny kritik a politik. Foto: TASR/Wikipédia

Mladí spisovatelia mali výhrady voči konzervatívnej politickej orientácii martinského centra na čele so S. H. Vajanským.

Bratislava 14. júla (TASR) - V poslednej dekáde 19. storočia, najmä v jej druhej polovici, sa začala hlásiť o svoje politické, kultúrne i literárne slovo mladá, nastupujúca generácia. Lenže - ako to už v živote chodí, aj tu sa naplno prejavil jeden zo základných zákonov Heglovej dialektiky, a to zákon negácie negácie. Mladí slovenskí vzdelanci s politickými i literárnymi ambíciami začali fumigovať strednú generáciu slovenských intelektuálov, ktorá bola na vrchole tvorivých síl a mala bohaté životné skúsenosti.
Mladí mali výhrady voči "konzervatívnej politickej orientácii martinského centra na čele s Vajanským" a nesúhlasili ani s vývinovými tendenciami slovenskej literatúry, predovšetkým epiky, kde bol najpoprednejším predstaviteľom opäť Svetozár Hurban Vajanský. Ich hlasy a názory začali byť prenikavé najmä od leta 1898, keď si založili časopis Hlas, mesačník pre literatúru, politiku a sociálne otázky, ktorý v prvých piatich rokoch vychádzal v Skalici a potom v Ružomberku. Názorové rozdiely, ktoré vyústili až do intelektuálnej roztržky, sa naplno prejavili hneď v druhom čísle Hlasu, keď Vavro Šrobár dosť nevyberavým spôsobom napadol Národné noviny. Oficiálnou zámienkou boli monotematické prílohy novín, napríklad vianočná či veľkonočná. V skutočnosti išlo o spor politický. Mladí liberáli sa už videli na ceste do Európy, no ešte nič významné neurobili ani pre vlastný národ. Zhodou okolností v tomto čase zodpovedným redaktorom Národných novín bol Vajanský, pretože šéfredaktor Ambro Pietor bol odsúdený na osemmesačné väzenie a 1200 zlatých pokuty za článok Paralysa progresiva.
Vajanského sa táto situácia bolestne dotýkala, hoci už na stretnutí so slovenskými študentmi v Prahe na pôde spolku Detvan tušil, že raz k nej dôjde. A hoci jej nemohol a ani nechcel celkom zabrániť, lebo už dávnejšie vedel, že generačný stret je zákonitý, usiloval sa aspoň otupiť jeho hrany, pripraviť plochu, na ktorej sa majú stretnúť slovenské srdcia. Aj preto napísal román Koreň a výhonky a podarilo sa mu ho aj pomerne rýchlo vydať. Pohotovo vyšiel na dve pokračovania v Slovenských pohľadoch v rokoch 1895 - 1896. Už jeho názov naznačuje hlavnú ideu diela - medzigeneračné porozumenie. Táto ´románová skladba´, ako dielo charakterizoval Stanislav Šmatlák, "chce byť analýzou vzťahu mladej slovenskej inteligencie k jej patriarchálnym koreňom."
Ako vidieť, Vajansky múdro vyšiel opozičníkom v ústrety aj konkrétnym umeleckým činom. Lenže vysvetľujte niečo mladíckej nedočkavosti, ktorá presne vie, čo nechce, no netuší ako ďalej. Fyziologické naplnenie totiž ešte neznamená dospelosť. Dospelými sa stávame až vtedy, keď sme schopní ukázať a zadefinovať vlastnú cestu.
Vajanského toto počiatočné nedorozumenie veľmi trápilo. V roku 1898 Hviezdoslavovi napísal: "Mohol by si, Paľko, napísať poetické poslanie, trebárs na mňa adresované, lebo vo mne vidia títo páni protivníka, a obrániť to, čo sme my dvaja hlavným spôsobom nastavali v bratskej zhode a láske. Veď sme svorne išli, bez ostýchania to môžem vyznať, preniesli na našich bedrách národnú myšlienku cez hrozné tupé časy po zničení našich ústavov, v temnom čase apatie... Veď keď sme povzniesli svoje hlasy, bolo všetko fádne, tupé, nízke. Bolo to živorenie v literatúre až úžasné... Teraz, ešte sme nestarí, búchajú do toho nepovolanci, najatí zvonku..." Hviezdoslav bol optimistickejší. Možno preto, lebo ešte v čerstvej pamäti mal spor s Vajanského otcom o ďalšie smerovanie slovenskej poézie, keď v Prešove s Kolomanom Banšellom vydali almanach Napred a najmä preto, že Hviezdoslav sa tak politicky a organizačne neangažoval ako Vajanský. Mal svoju Babiu horu s hájovňou a hájnikovou ženou i neuveriteľne ťažké bremeno básnického talentu. Koncom augusta 1898 mu z Námestova odpísal: "No ja myslím, že vari pritragicky ponímate veci, privlastňujete väčší dosah pohybu, než aký má a či vlastne ešte len môže mať v skutočnosti, a vari súdite o ovocí, o ktorom ešte ani slychu. Mladosť - pochabosť, hovorí príslovie: prečo i povinní sme preminúť jej jedno - druhé, a nie odsudzovať ju tak, aby sme ju zahlušili."
A mal pravdu. Hrany sporu čas obrúsil. Mladí študenti sa rozleteli do sveta, mesačník Hlas sa nedožil ani desiatich ročníkov, zanikol v roku 1906. No spor o Vajanského nám zostal živý až do dnešných dní. Alexander Matuška to pred rokmi vyjadril takto: "Vajanský je prvá význačná naša osobnosť, za ktorou už nejdú všetci. Diferencujúca sa spoločnosť sa skrze neho diferencuje ešte hlbšie." Andrej Mráz zasa zaznamenal tento postreh: "Lenže aj z mladých Slovákov, kým Vajanský žil, rozháňalo sa proti nemu iba niekoľko jednotlivcov i keď vystupujúcich skupinovite... Ale rovesník a druh hlasistov, prevyšujúci ich tvorivým formátom, Ivan Krasko, s charakternou úctou poklonil sa Vajanskému v básnickom oslovení. Rovnako aj Vladimír Roy, mladý Janko Jesenský odrastal v úcte k patriarchovi svojho rodiska..." No a nakoniec Vavro Šrobár, ktorý bol autorom prvého koncepčne pripraveného polemického útoku, po niekoľkých rokoch priznal toto: "Veď Hurban - Vajanský je taký činiteľ literárny, ktorý v posledných dvadsiatich rokoch udával vkus, smer a formu literárnym dielam slovenským. Jeho vplyvom povstávali práce, idey im nadhodené rozvíjali jeho žiaci v svojich literárnych plodoch. Jeho okúzľujúci sloh hľadeli napodobniť mnohí začiatočníci i skúsení literárni pracovníci. Vajanským začína sa v slovenskej literatúre tvorba, ktorá vydrží i prísne i vyššie umelecké požiadavky."