Bratislava 16. novembra (TASR) - Spoločenské a politické zmeny v novembri 1989, ktoré zmenili smerovanie bývalého Československa, neboli náhodné. Do histórie vošli pod názvom Nežná revolúcia. Nezastupiteľnú úlohu v zavŕšení tohto procesu zohralo hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN).

Jednou z hlavných príčin rozpadu nielen Československa, ale i celého bývalého socialistického bloku sa stala "perestrojka" v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR), ktorú od svojho nástupu začiatkom 80. rokov 20. storočia presadzoval vtedajší sovietsky premiér Michail Gorbačov. Udalosti nabrali rýchly spád – komunistické režimy sa zrútili najskôr v Poľsku a Maďarsku, potom v Nemeckej demokratickej republike (NDR), Československu a nakoniec aj v Rumunsku a Bulharsku.

V Československu bola špecifická situácia – revolučné nálady tu boli už v rokoch 1968-1969, ale vpád okupačných vojsk 21. augusta 1968 zakonzervoval Československo na ďalších 20 rokov. To však neznamenalo, že pokrokové sily sa s touto situáciou uspokojili.

Podľa tajnej správy Federálneho úradu pre tlač a informácie bolo pred rokom 1987 v Československu len päť disidentských skupín - Charta 77, Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných, Československo-poľská Solidarita, Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny a časť Jazzovej sekcie. Koncom 80. rokov minulého storočia ich pôsobilo už 39. Najväčšiu pozornosť venovala vtedajšia Štátna bezpečnosť (ŠtB) na Slovensku okrem Hnutia za občiansku slobodu, opozičnej skupine ochranárov prírody a samostatných disidentov a činnosti tzv. "tajnej cirkvi". Začiatkom 80. rokov minulého storočia už existovala aj tajná informačná sieť napojená na Západ, ktorá prostredníctvom Slobodnej Európy, Hlasu Ameriky a ďalších staníc i tlače informovala svet a našu verejnosť o situácii v krajine.

Najväčšou verejnou demonštráciou proti komunistickému režimu v Československu od udalostí roku 1968 bola Sviečková demonštrácia na námestí P.O. Hviezdoslava v Bratislave 25. marca 1988, ktorú násilne rozohnala polícia s obuškami a vodnými delami. Už od začiatku roku 1989, najmä po demonštráciách venovaných 10. výročiu upáleniu sa študenta Jana Palacha, bolo cítiť, že vtedajší režim sa dlho neudrží. Vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ) sa už nedokázalo vzoprieť revolučným udalostiam v novembri 1989.

Dňa 19. novembra 1989 sa stretlo asi 500 osôb v bratislavskej Umeleckej besede. Tu prečítal Milan Kňažko protestné prehlásenie k demonštrácii pražských študentov (17. novembra 1989), v ktorom bratislavskí herci spolu s ochranármi podporili svojich pražských kolegov. V byte Jána Langoša vznikol koordinačný výbor hnutia, ktoré si dalo názov Verejnosť proti násiliu (VPN). Keď vtedajší minister kultúry Pavel Koyš zatvoril bratislavské divadlá, herci vyhlásili štrajk pred budovami divadiel. Štrajk vyhlásili aj bratislavské vysoké školy riadené svojím koordinačným výborom.

Koordinačný výbor VPN sa 20. novembra 1989 opäť zišiel v bratislavskej Umeleckej besede. K tisíckam ľudí prehovorili Ľubomír Feldek, Milan Kňažko a Peter Horváth, ktorí dav usmernili na Gottwaldovo námestie (terajšie Námestie Slobody), kde prebiehala demonštrácia študentov. Spoločne sa potom presunuli na Hviezdoslavovo námestie, kde vystúpili viacerí protagonisti Nežnej revolúcie a zástupcovia vznikajúcich hnutí a zväzov. Nasledovali mítingy na Námestí SNP, ktoré moderovali Milan Kňažko a Ján Budaj, pridali sa k nim aj predstavitelia cirkví a politických strán.

Vývoj v nasledujúcich rokoch na Slovensku ukázal, akú významnú úlohu zohral vznik hnutia VPN v zavŕšení boja proti vtedajšiemu politickému režimu. Na druhej strane sa prejavila nejednotnosť rozličných ideových a politických prúdov, ktoré spočiatku boli súčasťou VPN, ale neskôr išli svojou vlastnou cestou. Ciele hnutia – dosiahnuť slobodu a demokraciu pre všetkých - sa však podarilo splniť.