Bratislava 25. júla (TASR) – Reprezentatívny výber 59 dokumentov z verejného účinkovania kňaza, politika, publicistu a národného dejateľa Andreja Hlinku (1864–1938) prináša nová kniha z vydavateľstva Post Scriptum.

Autor Róbert Letz ju nazval Andrej Hlinka vo svetle dokumentov. Podľa neho je to prvá publikácia, ktorá uvádza jeho vlastné texty, a nie, čo o Hlinkovi napísali iní. Preto si teraz možno urobiť o ňom objektívnejší úsudok. Kniha je prvým pokusom k prípadnej väčšej bibliografii o tejto výnimočnej osobnosti, ktorú mnohí považujú za kontroverznú, hoci s Hlinkovou gardou nemal nič spoločné.

"Ako kňaz a politik aktívne stvárňoval slovenskú spoločnosť polstoročie. Bol človekom z ľudu a zachoval si svoju ľudovosť. Kňazské povolanie ho predurčovalo na verejné pôsobenie a chápal ho ako širokú službu farníkom, ochranný patronát, ktorý nachádzal uplatnenie vo verejnom živote a spoločenskom angažovaní. Nebol rebel ani burič, ale asketický bojovník presvedčený o svojej pravde, pre ktorého je obetovanie sa v boji za ňu tým najlepším spôsobom existencie," hodnotí rodáka z Černovej historik Letz.

Vybral texty a články, ktoré charakterizujú Hlinku, a rozdelil do šiestich tematických častí. Z nich vyplýva, že musel čeliť tlaku maďarizovanej štátnej i cirkevnej moci. Svetská moc ho dvakrát odsúdila a spišský biskup Sándor Párvy ho neoprávnene zbavil bývania na fare aj kňazského výkonu.

Tragické udalosti v Černovej (1907), kde pri pokuse o násilnú posviacku chrámu uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí, urobili z Hlinku symbol slovenského utrpenia a krivdy, zároveň aj vzdoru a nepoddajnosti. Stal sa najznámejším slovenským politikom v zahraničí. Aj keď do cudziny cestoval málo, novinári, diplomati, predstavitelia spolkov a organizácií z rôznych krajín často chodili k nemu.

Od roku 1893 Hlinka často písal články do slovenskej tlače. Venoval sa aj školstvu, sociálnym problémom, stal sa ochrancom chudobných. Založil spolok striezlivosti, kultúrne a iné spolky. Kriticky reagoval na situáciu a dianie v Uhorsku.

"Deti sa učia ako papagáje maďarčinu, nerozumejú z nej nič, ale drviť sa jej musejú, lebo tak to chce mať pán direktor škôl, pán prepošt. Nuž nie div, že z našich škôl vychádzajú hotové teľce? Ešte i ten prirodzený rozum v nich zabijú!" uvádza v časopise Listy (1897) v príspevku Kritika nízkej úrovne vzdelávania v školách a maďarizácie v školstve.

Veľa o Hlinkovej snahe napovedia jeho prejavy v poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia v Prahe, kde obhajoval svoje zásady, vyzýval na rešpektovanie osobností Slovenska a Slovákov (30.1.1912). Na 13 stranách je text, ktorým v parlamente (18.12.1929) hodnotí vývin ČSR z pohľadu Slovenska, poukazuje na škodlivosť centralizmu, čechoslovakizmu a nedostatočnú pozornosť, ktorá sa venuje hospodárskej, školskej a kultúrnej oblasti. I ďalšie texty sú reálnym pohľadom na dobu a svedčia o Hlinkovom zmýšľaní, konaní i odvahe.

To, že bol veľkou osobnosťou, potvrdzuje reportáž denníka Slovak (21.8.1938) z Hlinkovho pohrebu v Ružomberku. Zúčastnilo sa ho takmer 70.000 ľudí a vraj 13.000 poľských pútnikov nepustili cez hranice. Záverečná chronológia života Hlinku a historickej pamäti o ňom je súhrn jeho aktivít i podujatí na jeho počesť za obdobie 1864-2014. Okrem fotografií kniha obsahuje časti dobovej tlače, listy a iné dokumenty.