< sekcia Slovensko

Rezort diplomacie v novodobých dejinách SR menil dvakrát názov

Na snímke Milan Kňažko. Foto: TASR/Štefan Puškáš

Schválením kompetenčného zákona po júnových voľbách v roku 1990 bolo zriadené Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV). Na jeho čele stál Milan Kňažko.

Bratislava 17. októbra (TASR) – Po rozdelení Československej federatívnej republiky (ČSFR)a vzniku nového štátu – Slovenskej republiky (SR, 1. január 1993) zohrala zahraničná politika štátu kľúčovú úlohu. SR ako súčasť federálneho štátu mala obmedzené právomoci. Sféra rozhodovania slovenskej vlády bola oklieštená už v roku 1970 ústavným zákonom v prospech ústredných plánovacích orgánov.

Existovala síce Slovenská národná rada (SNR) a Snemovňa národov vo federálnom parlamente (skladala sa zo 75 českých a 75 slovenských poslancov) a vedúce miesta spoločného štátu sa paritne rozdeľovali medzi príslušníkov oboch národov, ale v skutočnosti všetky dôležité otázky riešil Ústredný výbor Komunistickej strany Československa. „Federálni Slováci“ sa rýchlo prispôsobovali novému okoliu a odchod kvalifikovaných síl oslaboval nové slovenské inštitúcie.

Slovensko nemalo samostatné Ministerstvo medzinárodných vzťahov. V decembri 1989 bol vytvorený odbor medzinárodných vzťahov Úradu vlády SR. Tu sa začína písať história slovenskej diplomacie. K hlavným úlohám odboru patrilo podieľať sa na realizácii zahraničnej politiky ČSFR spolu s federálnym ministerstvom zahraničných vecí, evidovať a spracovávať podklady pre vládu SR pri nomináciách jej občanov do funkcií veľvyslancov a vyšších diplomatických pracovníkov a taktiež aj rozvíjať kontakty so Slovákmi žijúcimi v zahraničí.

Schválením kompetenčného zákona po júnových voľbách v roku 1990 bolo zriadené Ministerstvo medzinárodných vzťahov (MMV). Na jeho čele stál Milan Kňažko. Bol to významný krok pre diplomaciu, pretože SR získala priame zapojenie do medzinárodných vzťahov. Česká aj Slovenská republika mali v súlade so zahraničnou politikou federácie právomoc uzatvárať s inými štátmi dohody o širokom spektre otázok (hospodárstvom a obchodom počínajúc a kultúrou, zdravotníctvom, televíziou končiac). Najdôležitejšie bolo, že na základe poverenia ČSFR mohli uzatvárať medzinárodné dohody v oblasti svojej zákonodarnej pôsobnosti a v uvedených oblastiach mať vlastné zahraničné zastúpenie a zahraničné zastúpenie prijímať.

Bez štruktúry

V prvom roku vzniku MMV za pôsobenia Milana Kňažka nebola stanovená pevná organizačná štruktúra. Posty vznikali ako reakcia na rôzne situácie. Praha na vznik nášho ministerstva reagovala skôr negatívne. Československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier oficiálne stanovisko nezaujal. Medzi hlavné priority ministerstva v tomto období mimo iného patrilo uzatváranie širších vzťahov s významnými európskymi regiónmi a spolkovými krajinami federatívnych štátov (Bavorsko – Spolková republika Nemecko, Valónsko – Belgicko). Slovensko sa začalo aktivizovať v Rade európskych regiónov a dosiahla sa aj priama účasť predstaviteľa vlády SR na rokovaniach o asociačnej dohode s Európskymi spoločenstvami. Minister Kňažko sa snažil o určitú delimitáciu právomoci z Prahy do Bratislavy, ale dosiahnuť väčšie kompetencie od federálnej vlády nebolo jednoduché. Dienstbier totiž zastával názor, že zahraničná politika má byť pevne v rukách spoločného štátu. Spočiatku sa to stretávalo s nevôľou, ale postupne nebolo možné vyslať na čs. zastupiteľský úrad nikoho bez súhlasu Bratislavy.

Milan Kňažko bol predsedníctvom SNR v roku 1991 z postu ministra odvolaný. Vo funkcii ho nahradil Pavol Demeš. Ten sa snažil MMV dobudovať ako jeden z orgánov štátnej správy na Slovensku, ktoré by bolo voči Prahe nevyhnutným kooperačným partnerom. Pod jeho vedením sa organizačná štruktúra ministerstva ustálila, tvorili ju zahraničnopolitický úsek a úsek medzinárodnej hospodárskej spolupráce. Demeš vo funkcii nezotrval dlho. Po voľbách v júni 1992 a vymenovaní novej vlády bolo MMV opäť zverené Milanovi Kňažkovi (po nezhodách s V. Mečiarom bol 19. marca 1993 odvolaný).

Nové úlohy

MMV v poslednom roku existencie ČSFR malo veľa úloh. Bolo potrebné informovať čo najväčší počet štátov a medzinárodných organizácií o pokojnom rozdelení ČSFR a vzniku nástupníckych štátov Slovenskej a Českej republiky. Musel sa deklarovať demokratický charakter nového štátu a vôľa rešpektovať zásady medzinárodného práva a ochrany ľudských práv a základných slobôd. Sondovala sa predpokladaná úroveň diplomatických stykov a zisťovalo sa, ktoré štáty mienia ihneď po uznaní vybudovať svoje diplomatické zastúpenie v Bratislave. Takisto sa MMV muselo rýchlo oboznámiť s možnosťami a formami čo najrýchlejšieho získania riadneho členstva SR v kľúčových medzinárodných organizáciách. Museli sa vytvoriť podmienky pre fungovanie budúcich zastupiteľských úradov SR v zahraničí, zabezpečiť rozdelenie existujúceho majetku ČSFR spravovaného federálnym ministerstvom zahraničných vecí. Slovensku pripadli niektoré významné budovy ako rezidencia vo Viedni, rezidencia v americkom New Yorku, budova zastupiteľského úradu v kanadskej Ottawe a Stálej misie vo švajčiarskej Ženeve.

V auguste 1992 predložil Milan Kňažko novú organizačnú štruktúru ministerstva. Navrhol názov Ministerstvo zahraničných vecí a vonkajších ekonomických vzťahov SR. Premiér Vladimír Mečiar však odstúpil od myšlienky, ktorú predtým podporoval, aby diplomaciu a zahraničný obchod zastrešoval jeden rezort. Ešte pred koncom roka 1992 presadil, aby agenda zahraničného obchodu prešla ako celok na ministerstvo hospodárstva. Na úrovni samostatného poradcu ministra vznikla funkcia splnomocnenca vlády pre zahraničné zastupiteľské úrady, ktorý úzko spolupracoval so Správou služieb diplomatického zboru.

Koncom roka 1992 sa riešil jeden z najvážnejších problémov, delenie zahraničnej služby federácie. Zamestnanci federálneho ministerstva mali možnosť rozhodnúť sa pre jedno z ministerstiev, avšak len minimum ľudí sa rozhodlo pre SR. Princíp vysielania diplomatov na zastupiteľské úrady ČSFR v zahraničí bol do 31. decembra 1992 taký, že ak bol veľvyslancom Slovák, tak jeho zástupcom bol Čech a opačne.

Nová éra

Od 1. januára 1993 bolo Ministerstvo medzinárodných vzťahov SR z čias federácie transformované na ústredný orgán štátnej správy – Ministerstvo zahraničných vecí SR (MZV). Bola mu zverená zodpovednosť za výkon zahraničnej politiky samostatného štátu. Do svojej samostatnosti Slovensko vstúpilo s 52 funkčnými veľvyslanectvami a štyrmi stálymi misiami.

Vymenovaniu nových veľvyslancov SR sa venovala náležitá pozornosť. V zahraničí nás reprezentovali osobnosti: prozaik a dramatik Anton Hykisch v Kanade, jazykovedec Ábel Kráľ vo Švajčiarsku a i. Prvým veľvyslancom SR v ČR sa stal novinár Ivan Mjartan. Stálu misiu Organizácie Spojených národov (OSN) v New Yorku viedol diplomat Eduard Kukan (ten sa prihlásil k reprezentácii SR, a tak na tomto poste pokračoval aj po rozdelení ČSFR). Do ďalšieho sídla OSN v Ženeve bol menovaný ako prvý veľvyslanec SR diplomat Ján Kubiš. Za veľvyslankyňu a vedúcu Stálej misie SR pri Rade Európy vo francúzskom Štrasburgu vláda schválila lekárku a vysokoškolskú pedagogičku Evu Mitrovú, za vedúceho stálej delegácie SR pri Organizácii za bezpečnosť a spoluprácu v Európe (KBSE) vo Viedni bol menovaný diplomat Pavol Hamžík.

Problémy nastali v otázke nástupníctva do orgánov, v ktorých nebolo možné, aby členstvo prešlo na obidve republiky. Takým bolo aj členstvo v riadiacej trojke KBSE, o ktoré mali eminentný záujem obe krajiny. ČSFR bola v poslednom roku svojej existencie predsedajúcou krajinou KBSE. Výsledkom rokovaní bolo členstvo SR v riadiacej trojke KBSE v roku 1993 za podporu kandidatúry ČR na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1994 – 1995.

Slovenská republika bola ako suverénny štát k 1. máju 1993 uznaná 99 štátmi sveta. Od prvého dňa svojej existencie sa stala účastníckym štátom KBSE (neskôr OBSE), 19. januára 1993 bola prijatá za člena OSN a 30. júna 1993 sa stala členským štátom Rady Európy. Pomerne rýchlo dosiahla rovnaký medzinárodný štatút a postavenie ako jej bezprostrední susedia s oveľa dlhšou tradíciou zahraničnej politiky.

Na základe kompetenčného zákona sa Ministerstvo zahraničných vecí SR 1. októbra 2012 premenovalo na Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (MZVaEZ SR). Tým sa mala zvýrazniť jeho zodpovednosť aj za oblasť európskej politiky. Zároveň sa posilnili jeho kompetencie. Koordinuje presadzovanie obchodno-ekonomických záujmov Slovenska a tiež zodpovedá za jeho jednotnú prezentáciu v zahraničí. Riadi tak dvojstranné medzivládne komisie v oblasti medzinárodnej hospodárskej spolupráce. Okrem toho sa pôsobnosť tohto ministerstva doplnila o výkon štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí (ÚSŽZ). ÚSŽZ tak nie je napojený na rozpočet úradu vlády, ako tomu bolo dovtedy, ale na MZVaEZ SR. Šéf rezortu diplomacie získal novú právomoc - dať návrh na vymenovanie a odvolanie predsedu ÚSŽZ.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.