Bratislava 6. novembra (TASR) – Súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska je už aj drotárstvo, fujara trombita, modranská majolika, drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní a chov plemena koní lipican v Topoľčiankach. Zápis nových prvkov do zoznamu ministerstvom kultúry vyhlásili počas pondelkového slávnostného podujatia, ktoré sa uskutočnilo v Divadle SĽUKu v Bratislave. Zorganizovalo ho Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru.

Rozšíril sa aj Zoznam najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku, do ktorého pribudla nová aktivita. Je ňou Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline. Zápis prvkov a aktivít do národných zoznamov je základnou podmienkou na uchádzanie sa o zápis do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva (UNESCO). V ňom má Slovensko zatiaľ štyri zápisy.

Počas slávnostného podujatia si predkladatelia prevzali z rúk ministra kultúry Mareka Maďariča doklad o zápise. Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska bolo dosiaľ 13 prvkov. V Zozname najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku figurovala Škola remesiel ÚĽUV. Výzvu na predkladanie nominácií vyhlasuje ministerstvo kultúry spravidla každý rok. O zápise rozhoduje odborná komisia.

Minister kultúry v prejave zdôraznil, že každý z novozapísaných prvkov musel preukázať osobitnú kultúrnu hodnotu, nepretržitú hodnotovú kontinuitu a musí byť odovzdávaný z generácie na generáciu. "Zápis do národného zoznamu potvrdzuje takúto kvalitu jednotlivých prvkov, ale aj vyzdvihuje a oceňuje prácu a aktivity jednotlivých spoločenstiev a jednotlivcov, ktorí sa starajú o nehmotné kultúrne dedičstvo, chránia ho a rozvíjajú," uviedol Maďarič.

Až päť zápisov podľa ministra dokazuje šírku a bohatstvo nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. "Dokonca by som si aj tak zatipoval, že medzi týmito dnes piatimi prvkami už aj vidím nejakého kandidáta na zapísanie do svetového zoznamu," uviedol s tým, že by týmto prvkom mohlo byť drotárstvo. "Je to veľmi dôležité priebežne tieto prvky zapisovať, pretože to znamená aj ich zvýšenú ochranu a hlavne to znamená, že tu existujú ľudia a spoločenstvá, ktoré sa týmto tradíciám venujú a tvoria tak živú súčasť nášho kultúrneho dedičstva," doplnil Maďarič.

Generálna riaditeľka ÚĽUVu Dana Kľučárová potvrdila, že sa s drotárstvom skutočne pokúsia o zápis do svetového zoznamu, lebo je jedinečné a špecifické, práve pre územie Slovenska. Ocenenie, ktoré drotárstvo získalo zaradením do národného zoznamu je podľa Kľučárovej zárukou a garanciou jeho ochrany, podpory a rozvoja. "Ako fenomén, ktorý je zapísaný, či už v národnom, alebo neskôr možno aj vo svetovom zozname, si bude vyžadovať, jednak koordináciu, ale zároveň aj ochranu a podporu aj na vyššej úrovni," doplnila.

Drotárstvo navrhol na zápis ÚĽUV, fujaru trombitu členovia Folklórnej skupiny Javorník z obce Lúky, modranskú majoliku nominovalo občianske združenie Slovenská ľudová majolika a Bratislavský samosprávny kraj, drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní mestá Detva a Hriňová v spolupráci s Národopisnou spoločnosťou Slovenska a chov plemena koní lipican Národný žrebčín Topoľčianky.

Jednotlivé prvky videli hostia vo videoprezentáciách počas slávnostného odovzdávania certifikátov, ale i naživo po skončení programu. Zblízka si prezreli drotárske techniky a výrobky majstrov Jána Zollera z Leopoldova a Oľgy Obertovej z Bratislavy. Trombitáši z folklórnej skupiny Javorník, ktorí svojimi pastierskymi signálmi začali slávnostný program na javisku, pripravili ukážku výroby pastierskej trúby.

Výrobu keramiky prišla prezentovať Mária Pavlovičová, ktorá v spolupráci so Slovenskou ľudovou majolikou pripravila ukážku celého výrobného procesu od prvého výpalu až po hotový produkt. Chov plemena koní lipican priblížil v krátkom filme Národný žrebčín z Topoľčianok.

Tradíciu výroby drevených vyrezávaných krížov reprezentovali výrobcovia z Detvy - Jozef Krnáč, ktorý so sebou doniesol jeden zo svojich rozpracovaných krížov a Milan Malček, výrobca miniatúr drevených vyrezávaných krížov. Z obce Hriňová prišiel Jozef Ďurica, ktorý ukázal hotový náhrobný drevený kríž, ktorý vyrobil ešte jeho otec.

Slovensko má v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO okrem hudobného nástroja fujara zapísanú aj Terchovskú muziku, Gajdošskú kultúru a Bábkarstvo na Slovensku a v Česku. Začiatkom decembra tohto roka sa uskutoční 12. zasadnutie Medzivládneho výboru pre ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO na ostrove Jeju v Južnej Kórei, kde sa bude rozhodovať o ďalšom slovenskom prvku. Je ním "Horehronský viachlasný spev".

Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska

V národnom zozname nehmotného dedičstva sa nachádza 13 prvkov.

Fujara - hudobný nástroj a jeho hudba
Je krásny hudobný nástroj ľudovej kultúry označovaný aj ako "kráľovná medzi ľudovými nástrojmi". Je rozšírená len na Slovensku, osobitne na území stredného Slovenska, a už niekoľko storočí je jedným z našich národných symbolov (najstaršia písomná zmienka o fujare pochádza z 18. storočia). Fujaru tvorí dlhá drevená píšťala s tromi hmatovými dierkami. Zdobená je rôznymi ornamentmi. Jej výroba trvá niekoľko rokov. Každý nástroj je unikát. Fujara bola do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska zapísaná v roku 2010, no už v roku 2005 bola fujara vyhlásená za Majstrovské dielo ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva.

Radvanský jarmok
Oficiálne bol zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v roku 2011. Zrod Radvanského jarmoku, ktorý patrí k najstarším a najznámejším v stredoeurópskom priestore, spadá do 17. storočia. Podľa údajov historikov, v dobe svojej najväčšej slávy dosahoval jarmok návštevnosť počas troch jarmočných dní 30.000 – 40.000 ľudí. Jarmok má aj svoje zvláštnosti – jednou z nich je ťapkanie mladých žien vareškami po zadku. Vareška je dodnes chápaná ako jeden zo symbolov jarmoku.

Aušusnícke služby špaňodolinských baníkov
Oficiálne zapísané boli v roku 2011 do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Aušusnícke služby špaňodolinských baníkov sú rituálne praktiky pretrvávajúce od 15. storočia a od tých čias sa kontinuálne odovzdávajú z generácie na generáciu. Sú to: banícka hostina, banícka omša, banícka svadba a banícky pohreb. Baníci, ako slobodní ľudia, predstavovali v stredovekej Európe špecifickú skupinu obyvateľstva. Všade sa vytvorili banícke bratstvá, ktoré okrem slávnostných rituálov zabezpečovali aj určitý druh sociálnej starostlivosti o baníkov. Najstarší písomný dokument Baníckeho bratstva v Španej Doline je z 1. augusta 1574. Pečať Baníckeho bratstva pochádza z roku 1683.

Tradičné ručné zvonenie na zvony a tradícia zvonárov na Slovensku
Oficiálne sa nachádzajú v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska od roku 2011. Zvony, ako hudobné a súčasne aj kultové nástroje, slúžia od archaických čias vo viacerých kultúrach sveta na zvolávanie ľudí na bohoslužby, oznamujú čas, úmrtie, ohlasujú nebezpečenstvo, požiar, povodeň a oznamujú iné mnohé príležitosti, ktoré sa dotýkajú života ľudí. Tradičné ručné zvonenie spojené s funkciou zvonárov na Slovensku možno označiť za tradičnú a najlepšiu techniku rozoznievania zvonov. Zvony a tradičné ručné zvonenie sú významnou súčasťou identity, kultúry a historickej tradície na našom území.

Terchovská muzika
Bola oficiálne zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v roku 2011. Je ústne tradovaná hudobná kultúra pochádzajúca z obce Terchová a jej okolia. Pre terchovskú muziku je charakteristické 3- až 4-členné sláčikové obsadenie s malou dvojstrunovou basou. Typický je pre ňu aj viachlasný spev všetkých muzikantov. Terchovská muzika je od decembra 2013 zaradená do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva.

Čičmianske ornamenty
Oficiálne boli zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v roku 2013. Pojem čičmianske ornamenty označuje ornamentálnu výzdobu zrubových domov v obci Čičmany, ale aj celú miestnu dekoratívnu tradíciu spolu so vzormi na výšivkách. Výzdoba čičmianskych domov sa inšpiruje bohatou tradíciou miestnej výšivky s geometrickým vzorom. V historicko-kultúrnej tradícii Slovenska majú čičmianske ornamenty významné miesto a vstúpili do širšieho povedomia ako národno-reprezentatívny prvok. Čičmianske ornamenty boli motívom oblečenia slovenských olympijských športovcov.

Banskoštiavnický Salamander
V roku 2013 bol oficiálne zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Tradícia salamandrových sprievodov je špecifickým a ojedinelým prejavom nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska, ktorý sa formoval v kontextoch 150-ročnej histórie Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici - prvej vysokej baníckej školy na svete, založenej v roku 1762. Salamandrový sprievod bol pôvodne slávnostný sprievod pri zvlášť významných príležitostiach poslucháčov a funkcionárov banskoštiavnickej akadémie. Názov sprievodu je odvodený od kľukatého pohybu jašteričky – salamandry škvrnitej.

Tradičné bábkarstvo na Slovensku
Oficiálne bolo zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v roku 2013. Tradičné bábkarstvo na Slovensku predstavuje neoddeliteľnú súčasť domácej divadelnej a literárnej tradície. Pôvodní nositelia tejto tradície boli rodiny kočovných bábkarov, ktorí sa profesionálne živili divadelnou produkciou. Tento druh divadla združuje dramatické, dramaturgické, inscenačné, interpretačné, scénografické, výtvarné i hudobné zručnosti a spája sa s ním aj ľudová tvorba ako rezba, maľovanie a obliekanie bábok. Prvé zmienky o účinkovaní bábkarov na Slovensku sú zo 17. a 18. storočia. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia už bolo bábkarstvo, vďaka kočovnému životu jeho interpretov, rozšírené po celom Slovensku.

Gajdy a gajdošská kultúra na Slovensku
Oficiálne boli zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska v roku 2013. Gajdošská kultúra predstavuje súhrn všetkých kultúrnych prejavov viazaných na hudobný nástroj gajdy a jeho použitie, všetky vedomosti, ktoré tento nástroj, jeho výrobu, jeho formu a jeho používanie reprezentujú a sprevádzajú. Ide o technologické postupy výroby gájd, technickú a výtvarnú stránku gájd, tradičnú hru na gajdy a gajdošské štýly, spev pri gajdách, tanec pri gajdách, hranie piesní na počúvanie, rituály súvisiace s gajdami, tradičné ľudové obrady za sprievodu gájd, texty gajdošských piesní, terminológiu a ľudovú slovesnosť týkajúcu sa tohto nástroja.

Modrotlač
Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska bola zapísaná v roku 2015. Modrotlačou nazývame indigom na modro farbenú látku zdobenú potláčaním vzorov pomocou takzvanej 'rezervy', čo je zmes zamedzujúca zafarbenie látky v mieste vzoru. V slovenskej tradícii zohrala modrotlač významnú úlohu v spôsobe dekorovania látok. Na Slovensko sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí. Do ľudového odevu a textilu prenikla v 19. storočí.

Horehronský viachlasný spev
Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska bol zapísaný v roku 2015. Obce regiónu Horehronia sa vyznačujú mimoriadne bohatými a stále živými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. K tým najvýraznejším a najtrvácnejším patrí ľudový viachlasný spev - ten je aj v širšom povedomí obyvateľov Slovenska pociťovaný ako charakteristický miestny fenomén. Ľudový horehronský viachlasný spev charakterizujú intenzívne hrdelné prejavy s veľkou nosnosťou do diaľky a dobre počuteľnými viachlasnými súzvukmi.

Vajnorský ornament
Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska bol zapísaný v roku 2016. Z bohatstva ornamentálnych štýlov, ktoré sa na území Slovenska rozvinuli v priebehu 19. a prvej polovice 20. storočia, patrí Vajnorský ornament k jedným z najvýraznejších. Vo Vajnoroch a dedinách v blízkom okolí Bratislavy poznačil dekór výšiviek, kraslíc, zviditeľnil sa v interiérovej nástennej maľbe. Zásluhu na jeho rozvoji mali miestne predkresľovačky vzorov – pisárky, ktoré boli zároveň autorkami výšiviek a malieb. Tradícia vajnorského ornamentu nebola vo Vajnoroch nikdy prerušená. Podnes ju aktívne udržiavajú a rozvíjajú.

Tylová paličkovaná čipka Myjavskej pahorkatiny
Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska bola zapísaná v roku 2016. Paličkovaná tylová čipka z oblasti Myjavskej pahorkatiny patrí spomedzi mnohých druhov paličkovanej čipky, ktoré sa na území Slovenska rozvíjali a rozvíjajú až do súčasnosti, k unikátom. Jej krehkosť a vzdušnosť sa dosahuje pletením z jemnej bielej priadze na tylovej sieti pomocou množstva paličiek. Centrom prvotného výskytu bola obec Krajné, kde sa tento druh čipky udomácnil od 80. rokov 19. storočia.