Bratislava 1. augusta (TASR) – Snaha vystihnúť podstatu, dokázať veľkoleposť, či upútať, to sú dôvody, pre ktoré začali vznikať erby. Erb bol vždy symbolom, charakterizoval svojho majiteľa, niektoré jeho vlastnosti, či pozoruhodné udalosti v jeho živote.

Veda o vzniku, používaní a vývoji erbov sa nazýva heraldika. Tá je príťažlivá predovšetkým svojím výtvarným prejavom. Erby sú totiž aj malé umelecké diela.

Už staré ázijské národy Babylónie, Perzie, Číny a starí Egypťania používali na svojich štítoch a práporoch rozličné znamenia a figúry. U starých Grékov sa stretávame so štítmi pomaľovanými levmi, koňmi, psami, vtákmi. Podobne aj légie starých Rimanov mali svoje symboly a odznaky – insígnie. Tieto štíty však neboli heraldické, pretože boli dekoratívne, neboli spájané s osobou svojho nositeľa a neboli dedičné.

Počiatky heraldiky spadajú do 12. storočia a súvisia s križiackymi výpravami. Ich úlohou bolo oslobodiť Palestínu (Svätú zem) od neveriacich. Preto sa heraldika rýchlejšie rozvíjala v tých krajinách, kde sa upevnili feudálne vzťahy, ktoré boli pod vplyvom rímskej cirkvi. V prvej križiackej výprave (1095-1144) bolo možné rozoznať najpoprednejších rytierov len podľa koruhiev (zástav), ktoré za nimi niesli ich paloši. Noví križiaci, ktorí sa chystali na druhú križiacku výpravu, si už považovali za česť, ak mohli používať rovnaké znamenie na štíte ako ich predkovia. V tomto období dochádza k najstarším prejavom heraldiky a vznikajú prvé známe erby.

Namaľovaný na kovovom štíte

Každý bojovník urodzeného pôvodu nosil svoj erb čo najokázalejšie namaľovaný na kovovom štíte. Prvé dedičné erby patria vyššej šľachte všetkých západoeurópskych národov (posledná štvrtina 12. storočia). Na začiatku 13. storočia sa erby objavujú aj u nižšej šľachty. Slúžili teda praktickým vojenským účelom, kedy zbroj chránila rytiera od hlavy po päty a jediným rozpoznávacím znamením bol erb.

V období mieru boli v stredoveku veľmi obľúbené rytierske turnaje, ktoré boli prípravou na vojnu, ale i športom. Aj na nich sa prezentovali erby. Posledným dôvodom, prečo sa heraldika rýchlo rozšírila po celej Európe, bol vzrast administratívy vyžadujúci podpis. Väčšina rytierov tej doby nevedela čítať ani písať. Preto namiesto podpisu pripájali na dôkaz pravosti listín pečate s obrazom svojich erbov. Táto prax riešiaca problém negramotnosti vyvrcholila okolo roku 1300. Bolo však nevyhnutné, aby sa erby dedili z otca na syna, inak by heraldika neplnila svoju funkciu. Dedičnosť erbov sa tak stala výrazom prehlbujúcej sa feudalizácie spoločnosti a vytvárania šľachty ako uzavretej triedy.

Evidencia erbov

Vzrastajúci počet znakov si vynútil potrebu evidencie erbov a ich užívateľov. Tak vznikol úrad heroldov. Ich úlohou bolo organizovať a riadiť priebeh turnajov, boli najväčšou autoritou vo veciach týkajúcich sa užívania erbov.

Od 13. storočia začali erby používať aj cirkevné a svetské inštitúcie a mestá. Toto rozšírenie užívateľov erbov otvorilo novú epochu vo vývoji heraldiky. Erb zostal symbolom rodovej, právnej a spoločenskej privilegovanosti.

Ďalším veľkým medzníkom v dejinách heraldiky bol vynález a rozšírenie strelných zbraní (15.-17. storočie). Rytieri začali strácať vo vojnách svoje výlučné postavenie a heraldika svoju prirodzenú vojenskú funkciu. Erby sa však používali ďalej: na pečatiach, portáloch palácov, bránach miest, hradov a inde. Heraldiky sa zmocnili umelci a výtvarníci, ktorí naďalej používali štít a prilbu ako tradičný základ, ale hľadeli aj na ich pompéznosť a dekoratívnosť.