Bratislava 1. augusta (TASR) – V posledných desaťročiach je aj na Slovensku viditeľný záujem o heraldické bádanie. Do roku 2006 musela mať napríklad každá obec i mesto svoj vlastný erb. Ten je považovaný za znak samostatnosti obce.

Najvyššiu heraldickú autoritu v Slovenskej republike predstavuje Heraldický register. Jeho agendu zabezpečuje od roku 1991 Ministerstvo vnútra SR, Sekcia verejnej správy – odbor archívnictva a spisovej služby. Heraldický register spolupracuje s Heraldickou komisiou (predovšetkým vo sfére komunálnej heraldiky). Heraldická komisia vznikla v roku 1975 ako poradný orgán ministerstva a jej úlohou bolo a je posudzovať heraldickú správnosť erbov a vydávať odporúčania pre zastupiteľské zbory miest a obcí o heraldickej správnosti navrhovaného erbu. Členmi Heraldickej komisie sú vedeckí pracovníci univerzít, archívov, múzeí, uznávané autority historickej vedy, numizmatiky, ako aj zástupcovia Ministerstva vnútra SR, Ministerstva kultúry SR a Združenia miest a obcí Slovenska. Najvýznamnejším slovenským historikom venujúcim sa obecnej heraldike je Jozef Novák. Vydal niekoľko monografií a odborných štúdií o tejto problematike. Našimi významnými heraldikmi sú P. Kartous, L. Vrtel, L. Sokolovský, P. Kónya a i.

Heraldika sa delí na dve časti: teoretickú (zaoberá sa vznikom znakov a ich vývinom) a praktickú (na základe teoretických poznatkov poučuje o spôsobe plastického alebo grafického prevedenia znaku).

Heraldika neskúma len šľachtické erby, ale aj znaky štátov, miest a korporácií. Aj v súčasnosti vznikajú nové erby, takže heraldika zostáva naďalej živou vedou. Študuje všetky pamiatky hmotnej kultúry, medzi jej dôležité pramene patria okrem erbov na štítoch (zachovalo sa ich veľmi málo) stredoveká výzbroj, pečate, mince, medaily, náhrobné kamene, tesané erby na monumentálnej architektúre a mnohé ďalšie. Od 14. storočia sa počet heraldických prameňov rozšíril o písomné pramene. Z nich je najdôležitejší armáles (názov pochádza z latinského arma – zbraň). Obsahujú presný popis erbu, udeľujú alebo polepšujú erb, čiže sú donáciami. U nás prvý armáles vydal Karol Róbert v roku 1326, bol určený pre Mikuláša Herczega. Od 17. storočia sa vydávajú v knižnej forme, viazané v zamate alebo koži. Pečať bola vložená do drevenej, neskôr pozlátenej kapsle. Ich jazykom bola latinčina. K písomným heraldickým prameňom patria ešte erbové knihy, ktoré zastávali funkciu kráľovských registrov, erbové zbierky a knihy o turnajoch.

K stredovekým erbom sa viazalo erbové právo. Skutočný erb musel mať dedičnú spôsobilosť. Druhou zásadou bola nemeniteľnosť erbu. Obraz musel byť stály a bolo vylúčené svojvoľne ho meniť. Erb musel byť zafarbený predpísanými farbami presne podľa heraldických pravidiel. Používali sa štyri farby (červená, modrá, zelená, čierna), dva kovy (zlato a striebro) a štyri druhy kožušín (hranostaj, kuna, nórska veverica a soboľ). Posledným erbovým právom je vlastníctvo nad erbom. Erby boli udeľované donáciou fyzickým alebo právnickým osobám. Ak právo na erb bolo raz vydané, ani panovník ho nemohol ľubovoľne zrušiť. Erb mohol používať iba slobodný občan. S vlastníctvom erbu súvisí aj zanechanie erbu, k čomu dochádzalo pri úplnom vymretí rodu, vzdaní sa erbu, odstúpení a pri zločine. Ak sa majiteľ erbu dopustil zločinu proti kráľovi, erb mu bol odobratý.

Pri erboch rozoznávame hlavné a vedľajšie časti. K hlavným častiam patria: štít so znamením, prilba, klenot a prikrývadlá. Vedľajšie časti erbu tvoria strážcovia alebo nosiči štítu, erbové plášte a stany, zástavy a koruhvy, koruny, klobúky, čapice, heslá, rodové devízy, bojové pokriky, rádové dekorácie a hodnostné odznaky. Najdôležitejší je však štít so znamením, ostatné časti môžu chýbať.

Heraldika má pri tvorbe erbu určité záväzné a prísne dodržiavané pravidlá. Erb nie je niečo samoúčelné. Jeho funkciou je plasticky alebo graficky reprezentovať svojho majiteľa. Pri erbe je potrebná predovšetkým dobrá viditeľnosť. Z toho vyplýva, že štítové znamenie musí byť čo najväčšie, aké len plocha štítu dovoľuje. Dôležitou zásadou je úhľadnosť erbu a najpodstatnejšou požiadavkou je správnosť vyhotovenia.

Z právneho hľadiska delíme erby podľa toho, koho zastupujú. Sú to erby rodové, štátne, župné, mestské, cechové, rádové. Z hľadiska zvláštneho určenia môžu byť erby aliančné, hovoriace, vyčkávacie.