Bratislava 29. augusta (TASR) – V období pred vypuknutím Slovenského národného povstania (SNP) nepriniesli partizáni na Slovensku veľa pozitívneho, skôr naopak. "Nielen tým, že prispeli ku skoršiemu vstupu nemeckých okupačných jednotiek na územie Slovenska, v čase, keď prípravy na povstanie ešte neboli zavŕšené. Ale aj preto, že svojimi nepremyslenými krokmi, ako bola napríklad likvidácia infraštruktúry, v konečnom dôsledku poškodili povstanie. Napríklad prerušenie železničných tratí veľmi sťažilo vojenské aktivity povstania," uviedol pre TASR historik Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ivan A. Petranský.

"Bolo úplne zrejmé, že skôr alebo neskôr Nemci vstúpia na územie Slovenskej republiky v dôsledku približujúceho sa frontu. To bola vojenská nevyhnutnosť. Otázkou ostávalo, kedy a najmä v akej podobe sa tak stane. Bolo v záujme Slovenska tento dátum čo najviac oddialiť, no vstúpilo do toho viacero negatívnych momentov," vysvetľuje. "Zásadným bolo pôsobenie partizánov. Organizátori partizánskeho odboja prichádzali v lete 1944 na Slovensko zo Sovietskeho zväzu, začali tu vyvíjať diverzné aktivity," povedal Petranský s tým, že vojenské ústredie na čele s Jánom Golianom si uvedomovalo nebezpečenstvo tohto ich konania.

"Uskutočnili sa rokovania medzi vojenským ústredím a partizánskymi veliteľmi. Toto úsilie však bolo márne, lebo záujmom Sovietskeho zväzu bolo čo najviac posilniť partizánske hnutie na Slovensku. Partizánsky odboj považovali Sovieti za kľúčový, ten mal viesť k širšiemu povstaniu," tvrdí Petranský. To bolo v rozpore s plánom vojenského ústredia, ktoré chcelo SNP realizovať primárne armádnymi silami.

"Odboj aj povstanie boli v prvom rade slovenská záležitosť. Predovšetkým bolo povstanie v rukách armády," vysvetľuje historik. Jednu z koncepcií povstania pripravil podľa Petranského vtedajší minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, ktorý sa usiloval o zachovanie slovenskej štátnosti. "Bola postavená na tom, že v príhodnom čase, v závislosti od postupu sovietskych vojsk, sa využijú východoslovenské divízie, ktoré umožnia postup Červenej armády. Podobný plán nezávisle vypracovalo aj vojenské ústredie. Rozdiel bol v politickej línii, tento plán už rátal s obnovením Československa," povedal s tým, že existoval aj záložný plán, ktorý predpokladal, že povstanie sa začne okamžite, keď sa nemecké vojská pokúsia obsadiť Slovensko.

"Nemci pôvodne počítali s tým, že do štyroch dní povstanie zlikvidujú policajnou akciou, napokon to trvalo dva mesiace. Ale mýty o tom, že Nemci proti povstalcom bojovali v početnej či technickej presile, nie sú pravdivé. Mali len dočasnú prevahu v určitých druhoch zbraní," vysvetľuje Petranský. "Nemci nenasadili do týchto bojov elitné jednotky, boli to oddiely zložené často z veľmi mladých, alebo naopak prestarnutých vojakov, ktoré sa nedali uplatniť na hlavných frontoch. Z celkového vojenského hľadiska nebolo povstanie pre Nemcov problémom, neviazalo ani jedno percento jeho vtedajších ozbrojených síl," dodáva.

Pri týchto bojoch sa popri armáde uplatnili aj partizáni. "Partizáni sa povstania naozaj zúčastnili, nedá sa povedať, že by tam boli príťažou," konštatuje. Ich pôsobenie však Petranský vníma kriticky aj v tejto fáze bojov. "Hoci formálne podliehali Československej armáde na Slovensku, v skutočnosti boli riadení zo Sovietskeho zväzu a napĺňali ciele stalinského režimu. Okrem toho bojovali spôsobom, ktorý nebol zlučiteľný so zásadami vedenia vojny, môžeme hovoriť o násilnostiach na civilnom obyvateľstve," povedal. Dodal, že partizáni sa dopúšťali násilností voči civilnému obyvateľstvu nemeckej národnosti či osobám spojeným s režimom Slovenskej republiky, no nielen voči nim. Počet zdokumentovaných partizánskych obetí na civilnom obyvateľstve dosahuje podľa odhadov okolo jeden a pol tisíc osôb.

Väčšieho množstva násilností než partizáni sa podľa Petranského dopustili na území Slovenska nemecké vojenské a bezpečnostné sily, vrátane jednotky Edelweiss, ktorej časť tvorili Slováci. "Edelweiss patril medzi jednotky, ktoré Nemci použili pri potláčaní partizánskeho hnutia. Jednou z častí tejto jednotky bola aj slovenská zložka. Najznámejšie zásahy jednotky sa viažu k masakrám v obciach Kľak a Ostrý Grúň. Údajná účasť slovenských príslušníkov Edelweissu na vraždách je dodnes predmetom polemík," povedal Petranský.

Základný význam SNP bol podľa neho v tom, že išlo o veľké vystúpenie časti slovenského národa proti ideológii nacizmu a nemeckej okupácii. "Takýchto veľkých vystúpení vo vtedajšej Európe nebolo veľa. Naozaj si to zaslúži uznanie a treba si to pripomínať. Na druhej strane, sme svedkami šírenia rôznych mýtov o povstaní, ktorých cieľom je zakryť to, že malo aj svoje negatívne črty," tvrdí Petranský.

"Nielen z hľadiska perzekúcií zo strany partizánov. Napríklad je ťažké pozitívne hodnotiť, že sa SNP postavilo proti slovenskej štátnosti. Nepostavilo sa totiž len proti režimu, ale aj proti ďalšej existencii Slovákov v samostatnom štáte. To sa dnes bagatelizuje, zdôvodňuje sa to tým, že to bolo rozhodnutie mocností. Ale predstava odstránenia slovenskej štátnosti a návratu do stavu podriadenosti Prahe bola vlastná aj organizátorom povstania," povedal.

Na poznámku TASR, že z právneho hľadiska Slovenský štát nikdy neexistoval, Petranský reagoval, že ide o právnu fikciu. "V práve môže nastať stav, že fikcia získa väčšiu silu než skutočnosť, ale v historickej vede to nie je možné. Historická realita je, že Slovenská republika šesť rokov existovala, získala medzinárodné uznanie a preukázala svoju životaschopnosť. Ukázalo sa, že Slováci – čo sa dovtedy popieralo – sú samostatný národ, ktorý je natoľko vyspelý, že je schopný žiť vo vlastnom štáte. V tomto smere bolo obnovenie Československa v roku 1945 zásadným krokom späť."

Zároveň ale uznal, že Čatlošova predstava o zachovaní Slovenskej republiky bola nereálna. "O tom sa nerozhodovalo na Slovensku. Okrem toho, povstanie sa k predstave zániku slovenskej štátnosti prihlásilo nielen preto, že tak rozhodli mocnosti, ale aj preto, že lídri povstania slovenskú štátnosť odmietali. Dnes v rámci šírenia mýtov o povstaní aj niektorí historici absurdne tvrdia, že povstanie slovenskú štátnosť vlastne chcelo, avšak ako súčasť Československa. Ako keby mohla existovať štátnosť bez štátu."

Petranský zdôraznil aj primárnu orientáciu SNP a odboja na Slovensku na Sovietsky zväz. "Už Vianočná dohoda hovorí o Stalinovom štáte ako o záštite slobodného života. Po skúsenostiach s existenciou pod Sovietskym zväzom, ale aj z hľadiska toho, čo sa o tomto totalitnom štáte a jeho zločinoch už dovtedy vedelo, to naozaj nie je niečo, čo by sme mali na povstaní vyzdvihovať," uzavrel.