Neurológ prof. Pavel Traubner oslavuje v nedeľu 2. mája osemdesiatku.Foto: TASR/Michal Svitok
Ako lekár som neskôr vyšetroval gardistu, ktorý zo mňa strhol kožušinu, keď ma mama niesla na ulici ako osemdňové dieťa. Vyšetroval som aj Šaňa Macha, spomína špičkový slovenský neurológ.
Neurológ Pavel Traubner patrí k najznámejším slovenským lekárom. Zastával posty prednostu Neurologickej kliniky, dekana Lekárskej fakulty Univerzity Komenského a ďalšie významné funkcie. V detstve počas 2. svetovej vojny spolu s rodičmi zápasili o život. Ťažké obdobie však zažil aj v závere roku 2019, keď mu lekári museli amputovať dolnú končatinu. Navzdory prekážkam ostáva taký, akým ho poznajú jeho príbuzní, pacienti, ale aj široká verejnosť – optimisticky naladený a oddaný životnému poslaniu pomáhať ľuďom. V nedeľu 2. mája sa prof. MUDr. Pavel Traubner, PhD. dožíva 80 rokov.
Nedávno ste sa ocitli v ohrození života a zo zdravotných problémov ste vyviazli s trvalými následkami. Pomohla vám ako pacientovi vaša profesia lekára? Dokázali ste sa vďaka nej ľahšie vyrovnať s novou situáciou? V roku 2019 sa vystupňovali problémy spojené s mojou cukrovkou. Dostal som sepsu a počas Vianoc som už bol v bezvedomí. Došlo k tragickej situácii v mojom živote, k amputácii dolnej končatiny. O tragédii hovorím preto, lebo som bol dovtedy zvyknutý byť neustále v pohybe. Našťastie som bol prvé dva týždne aj psychicky mimo. Keď som zistil, čo sa stalo, prepadol som depresii. Ale vďaka manželke, vďaka existencii mojich nádherných detí a vnúčeniec som sa rozhodol, že prežijem. Dokázal som sa aj vo veku blížiacom sa k osemdesiatke vzchopiť, postaviť sa pomocou protézy opäť na nohy, šoférovať, vrátiť sa do práce – čo je pre mňa rozhodujúci moment – a tiež sa venovať rodine. Rozhodol som sa byť príkladom aj iným ľuďom, ktorí trpia zdravotným handicapom. Ukázať im, že sa život nekončí, ale ak si človek nájde svoj modus vivendi, môže mu ešte prinášať radosť a potešenie.
V čom sa odvtedy zmenilo vaše nazeranie na život? Samozrejme, že sa spôsob môjho života dramaticky zmenil. Jednak som získal dôležité poučenie: že človek nesmie hazardovať so svojím zdravím, že si musí vážiť každú chvíľku, ktorá mu je daná či už Bohom, prírodou alebo čímkoľvek iným a že by si mal vážiť svoju rodinu i priateľov, o ktorých sa v najhorších chvíľach môže oprieť. Dokázali ma podporiť, navštevovali ma a to všetko zmenilo spôsob, akým svoj hendikep prežívam. Lebo to, že nemám končatinu, ma výrazne obmedzuje a navyše mi dnešná otrasná pandémia znemožňuje to, čo mi v živote robí radosť – žiť spoločensky, kultúrne, chodiť do divadiel alebo na koncerty. Ale vždy som sa držal kréda „ži a nechaj žiť“´. Myslím si, že v tom musím ďalej pokračovať.
Narodili ste v roku 1941, v čase, keď bola vaša rodina vystavená príkoriam a nebezpečenstvu. V noci na 4. septembra 1944 ste museli ujsť, pretože vašich rodičov varovali, že vám už ráno hrozí transport do koncentračného tábora. Skrývali ste sa deväť mesiacov v lesoch. Mnohí vaši blízki vojnu neprežili. Čo vo vás zanechalo toto ťažké obdobie? V rokoch 1941 až 1945 som prežil naozaj dramatické obdobie. Niektoré chvíle boli strašidelné a hoci som bol malé dieťa, hlboko sa mi zaryli do pamäte. Ukrývali sme sa pri Zliechove a v okolí Valaskej Belej. Boli tam však veľmi slušní ľudia a pomohli nám zachrániť si život, aj keď to bolo veľké utrpenie – v malej diere prikrytej čečinou sme žili šiesti, von sme vychádzali len v noci a cez zimu boli mrazy mínus 20 stupňov. Mal som na sebe sveter, ktorý som nevyzliekol počas celých deviatich mesiacov, a ten mi pomohol zachrániť si život. Je vystavený v Komunitnom židovskom múzeu na Heydukovej ulici. Keď sme sa po vojne vrátili domov, aj ako malé dieťa som si uvedomil, že som prežil – na rozdiel od mnohých iných, ktorí neprežili. Rok som šepkal, pretože som sa počas ukrývania bál hovoriť hlasno, aby nás neodhalili. Mával som nočné mory, strhával som sa zo sna. Ale napriek tomu som si vytvoril určitú rezistenciu. Uvedomil som si, že mi bol znovu daný život a možno preto som sa potom so životnými problémami vyrovnával o 50 percent ľahšie, než moji rovesníci, ktorí neprežili takúto tragédiu. Možno mi to pomohlo aj teraz pri amputácii, aj v iných obdobiach, keď som mal viac problémov. Že som takéto situácie zvládol, pripisujem svojej rodine, ale aj odolnosti, ktorú som v detstve získal.
Pavel Traubner na proteste proti fašizmuFoto: TASR/Jakub Kotian
Stretli ste sa s ľudským zlom, ale aj s dobrom a ochotou nezištne pomáhať. Ako si vysvetľujete tieto protichodné stránky ľudskej povahy? Ľudská mentalita je komplikovaná. Z väčšiny ľudí mám dojem, že sú to ľudia slušní a tolerantní. Ale nájdu sa aj ľudia, ktorí majú do svojho života zakomponované, že sú jednoducho zlí. Sú tiež pod vplyvom určitej ideológie. Keď som sa napríklad stretával s ľuďmi s hlbokou náboženskou vierou a s úctou k Pánu Bohu, boli väčšinou tolerantní a korektní. A na druhej strane ľudia, ktorí podliehajú násilným ideológiám sú často morálne aj citovo deštruovaní. Neuvedomujú si, že svojím konaním ohrozujú celú spoločnosť.
V príbehoch ľudí, ktorí prežili hrôzy holokaustu, prípadne prišli o svojich najbližších, sa často objavuje spoločný motív: Chuť do života, nezlomná vôľa vzchopiť sa a žiť. Cítili ste to aj vy? Je to presne tak. Tým, že som prežil, cítil som potom odhodlanie ukázať, že napriek tomu, že sa snažili zlikvidovať mňa, aj celú moju generáciu a celú komunitu, stále sme tu a dokážeme v živote ešte niečo pozitívne urobiť. Nechovám v sebe zášť ani nenávisť. Ako lekár som neskôr vyšetroval gardistu, ktorý zo mňa strhol kožušinu, keď ma mama niesla na ulici ako osemdňové dieťa – a Židia nesmeli mať kožuch podľa vtedajších predpisov. Vyšetroval som aj Šaňa Macha. Plnil som Hippokratovu prísahu a bolo mojou povinnosťou sa o nich postarať, aj keď som s nimi otvorene hovoril a povedal som im, kto som a čo som.
Pochádzate z Ilavy, z mestečka, v ktorom popri sebe spolunažívali viaceré komunity vrátane židovskej. Táto pestrosť a spriaznenosť ľudí rôznych národností, náboženstiev a názorov sa však už asi po vojne nepodarila obnoviť. Určite nie – najmä preto, že došlo k obrovskému zdecimovaniu židovského obyvateľstva. Z pôvodných 80.000 obyvateľov skončilo 72.000 v transportoch a vrátilo sa len malé percento. Ďalší po vojne a po nástupe komunizmu ušli do USA, do Izraela, alebo do ďalších krajín. Dnes je na Slovensku 13 žijúcich židovských komunít a sú to ľudia, ktorí sú splynutí so svojím prostredím. Veď v tejto komunite bolo množstvo umelcov, spisovateľov, ale aj obyčajných robotníkov, ktorí stavali svoju vlasť, lebo ju mali radi. V mojich očiach je najväčšou tragédiou to, že z ľudí, ktorí boli vyvraždení, mohli byť Einsteinovia, géniovia, skrátka ľudia, ktorí mohli spoločnosti niečo priniesť.
Pavel Traubner pri čítaní mien obetí holokaustu v BratislaveFoto: TASR Pavol Zachar
V mnohých prípadoch sa tí, ktorí prežili holokaust, alebo aj ich záchrancovia, nedočkali lepších čias ani po vojne, pretože im komunistický režim pripravil iné príkoria. Ako sa darilo vám? Mal som šťastie, hoci obdobie po vojne bolo tiež drastické. Vrátili sme sa z lesa ako holé myši a otecko, ktorý bol obľúbený stomatológ, začal ihneď pracovať. Lenže v roku 1953 zasa prišla výmena peňazí a po nej sme opäť zostali chudobní. V roku 1957 mal otecko ťažký infarkt a od tej doby sme mali finančné problémy. Keď som v roku 1958 začal študovať, chodil som do bratislavského prístavu nakladať zemiaky so svojím priateľom Pavlom Varsikom, aby sme si udržali aký-taký štandard života študentov.
Začali ste počas 50. rokov pociťovať nedôveru ku komunistickému systému? V tom čase už prebiehali vykonštruované procesy a v nich sa okrem iného často skloňovali napríklad obvinenia zo sionizmu... Môj otecko vstúpil okolo roku 1930 do komunistickej strany, pretože komunisti – tí originálni a čestní – sľubovali rovnosť medzi národmi a náboženstvami. Neskôr otec zo strany vystúpil a veľmi prísne mi zakázal do nej vstúpiť. Počas štúdia ma predstavitelia KSČ opakovanie oslovovali, no jednoznačne a navždy som členstvo v strane odmietal. Už samotná ideológia sa mi nepáčila, pretože stála na vyzdvihovaní jednej vrstvy a potláčaní inej. Vnútorne som sa vždy cítil byť demokratom, hoci aj demokracia musí mať svoje hranice. A aj tolerancia, veď nemožno byť tolerantný k netolerantným. Teda nevnímal som toto obdobie pozitívne, hoci sa nedá povedať, že by som nejako zvlášť trpel. Neschvaľovali mi zahraničné cesty, nemohol som vstúpiť do určitých funkcií, ale to bolo najmenej. Išlo mi o to, aby som mohol žiť.
Napokon po celý čas ste pomáhali chorým – a to je poslanie, ktoré zrejme človeka povzbudzuje aj v nepriaznivých politických podmienkach... Pomáhať ľuďom bolo mojím krédom. Už na prípade svojho otecka som videl, ako veľmi bol obľúbený. Keď aj o tretej v noci prišiel pacient s bolestivými zubmi, vstal bez akéhokoľvek frflania a išiel ho ošetriť. A mňa vzal so sebou, aby som mu pomáhal povedzme šliapať na vŕtaciu mašinku. Na druhej strane tým, že som prežil holokaust, to možno vo mne naozaj vytvorilo určité humanistické cítenie. Úcta a slušnosť k iným ľuďom tiež patrila k najdôležitejším inštrukciám, aké som dával svojim poslucháčom, medikom. Schopnosť prejaviť slušnosť, úctu či dostatok empatie k pacientovi, to je niekedy práve také dôležité ako dostatok odborných vedomostí. Keď som chodieval na vizity, sestričky mi hlásili, že si pacientky na ženskom oddelení už dopredu robili make up. Pohladkal som babičku, napravil som jej paplón, pretože je to ľudské. A táto ľudskosť niekedy pacientovi pomohla viac, než najlepšie lieky. Preto som sa aj teraz vrátil do práce, pretože mi to chýbalo. Chodím do práce a som šťastný. A som rád, že mi to moji kolegovia a nadriadení umožnili.
Na Medzinárodnom filmovom festivale Art film v Trenčianskych Tepliciach v roku 2006 s hercom Stanom Dančiakom a prezidentom Michalom KováčomFoto: TASR – Radovan Stoklasa
Bol pre vás kontakt s pacientmi taký dôležitý, že ste si ho udržali aj keď ste zastávali časovo náročné funkcie – napríklad ste boli prednostom kliniky či dekanom Lekárskej fakulty? Vedúci pracovník musí robiť aj vedu, čo som chvalabohu dokázal, takže som získal hodnosti docenta a profesora, ale okrem toho musí mať záujem o pacienta. Aj šéf kliniky musí o každom pacientovi vedieť všetko, veď na vizite nemôže iba tak ´bláboliť´, ale musí povedať niečo adekvátne a konkrétne k veci. Mal som však aj veľmi dobrých kolegov. A aj vďaka ľuďom, ako boli profesor Jozef Černáček, profesor Daniel Bartko, alebo súčasný prednosta profesor Peter Turčáni má naša klinika dobrý zvuk a patrí k najlepším na Slovensku.
Po Novembri ´89 ste rozšírili spektrum svojich odborných aj spoločenských aktivít. Ako sa to všetko dá stihnúť? Bol som dynamický človek a rád som žil spoločensky. Rád som chodil do divadla, na koncerty, skrátka medzi ľudí, a určite nie preto, aby som sa objavoval na verejnosti. Aj keď moji „obdivovatelia“ – mám na mysli tých v úvodzovkách – občas vypisovali, že sa chodím na recepcie najesť. Rád som stretával slušných a múdrych ľudí, s ktorými som mal súzvuk myslenia a to bolo pre mňa veľmi dôležité. Ako sa mi to všetko podarilo stihnúť? Niekedy trochu trpela rodina, niekedy sa na výchove našich dcér musela viac podieľať manželka, hoci cez víkendy som sa snažil prispieť aj ja... Ale pre život človeka je dôležité vedieť, že – popri všetkej skromnosti a pokore – aj v spoločnosti niečo znamená. Mám odložené tisícky listov, ktorých autori mi vyslovujú vďaku a úctu. Takáto spätná väzba od pacientov je pre lekára veľmi dôležitá. Aj napriek vysokému veku mi to ešte ako-tak myslí a preto som rád, že žijem. Som človek, ktorý rád žije.
Po Novembri ´89 totalitný režim vystriedala slobodná spoločnosť. Zároveň však nečakane rýchlo vstúpili do nášho života negatívne javy ako bola xenofóbia, nacionalizmus aj antisemitizmus. Kde sa to podľa vás berie? Je to pre mňa nevysvetliteľné. V roku 1993 robila istá agentúra výskum, kto koho chce alebo nechce mať za suseda. Najviac bolo tých, čo nechceli mať černocha, na druhom mieste boli tí, čo nechceli Maďara a 57 percent ľudí nechcelo mať za suseda Žida. Ide však o inú vec – že 83 percent týchto ľudí, Žida nikdy nevidelo. Takže prečo mali takýto postoj? Dostávali zrejme už s materským mliekom presvedčenie, že byť Židom znamená niečo negatívne. Keď som začal verejne vystupovať a aj mnohí moji kolegovia boli verejne aktívni, postupne sa negatívne postoje oslabili. Dnes máme stranu, ktorá je extrémistická, homofóbna, je proti Rómom, proti Židom – a to je tiež veľmi smutná a zdedená vlastnosť. Považujem to za absurdné a mám pocit, že sa spoločnosť voči tomu nestavia dostatočne kriticky. Práve naopak, ako keby systém umožňoval takýmto silám sa aktivizovať.
Našli ste si čas a energiu zúčastňovať sa na diskusiách, v ktorých ste boli konfrontovaní so sympatizantmi extrémistov – teda ste boli vystavení nielen oponentúre, ale neraz aj agresívnym či posmešným prejavom. Malo to podľa vás zmysel? Určite to malo zmysel. Michal Karako, Andrej Bán a ďalší organizovali takéto stretnutia v okresoch, kde túto stranu podporovalo viac ako 15 percent voličov. Bol som tam ako človek, ktorý prežil holokaust, chodili tam aj predstavitelia politických či historických inštitúcií – a snažili sme sa ľuďom vysvetliť, čo je to nenávisť človeka k človeku. Taká nenávisť, že ľudia dokážu vraždiť nielen dospelých, ale aj deti. Veď v holokauste zahynulo jeden a pol milióna detí. Ľudia, ktorí boli predtým kamarátmi, susedmi, spolužiakmi, ľúbili sa, si na druhý deň zrazu obliekli gardistické uniformy a nakladali svojich „brčkavých a krivonosých“ susedov do transportov. A nielen ich, ale aj ich deti. Nevinné deti, ktoré nikdy nič nikomu neurobili. Toto ma strašne bolelo. A preto som bol ochotný ísť na takéto debaty. V Kežmarku prišlo asi 80 členov tejto strany a po diskusii prišlo za mnou šesť mladých ľudí. Povedali mi – presvedčili ste nás, nebudeme podporovať túto ideológiu. Ľuďom treba otvárať oči. Niekedy sa vraví, že sa o holokauste hovorí priveľa, ale nie je to pravda – vedomie ľudí je ovplyvniteľné a treba pripomínať tragédie, ktoré sa stali. Nerobím to kvôli sebe, osobne nad ničím neplačem, som starý človek a prežil som toho veľa. Ale treba vysvetľovať, aká nebezpečná je takáto ideológia nielen pre Rómov alebo Židov, pre homosexuálov, ale pre celý národ, veď Hitler mal v programe zničiť Slovanov. Nejde len o rasovú alebo menšinovú príslušnosť ale o všetkých slušných ľudí, ktorých sa zlo môže dotýkať. Keď bude človek mlčať a nepostaví sa tomu, stáva sa spolupáchateľom.
S Pavlom Demešom a Katarínou Novákovou počas prezentácie knihy Slovensko a Izrael: Prvých 25 rokov.Foto: TASR – Dano Veselský
Každá totalita predsa buduje na presvedčení človeka, že sa ubližuje tým druhým, nie jemu... Je to tak. Vystihuje to známy výrok protestantského nemeckého teológa Martina Niemöllera, ktorý v roku 1946 povedal: "Keď prišli nacisti pre komunistov, mlčal som, nebol som predsa komunista. Keď prišli pre Židov, mlčal som, nebol som predsa Žid. Keď prišli pre odborárov, mlčal som, nebol som predsa odborár. Keď prišli pre katolíkov, mlčal som, pretože som bol protestant. Keď prišli pre mňa, nebol tu už nikto, kto by sa mohol ozvať.“
Ktoré momenty svojho života považujete za najdôležitejšie? Prvý moment je, že som prežil holokaust. Druhý, že som skončil medicínu. Tretím momentom je, že som sa dostal na vynikajúcu kliniku a uchvátilo ma poslanie lekára. Pretože byť lekárom je poslanie. Stal som sa otrokom vedy a neurológie. Ak som docielil určitý úspech – pokojne to tak nazvime – bolo to moje vnútorné potešenie. Otec sa toho žiaľbohu nedožil, ale maminka áno. Mám skvelú rodinu, úžasnú manželku, dve nádherné deti a tri nádherné vnúčatá. A aby som nezabudol, jedného zaťa.
Aké máte plány do budúcnosti? Pri svojej osemdesiatke, ktorú veľmi nerád oslavujem, sa v prvom rade veľmi teším svojej rodine. Po druhé sa teším, že som sa mohol vrátiť do práce a že sa môžem venovať pacientom. Pokiaľ budem vládať, budem sa starať o tieto dve bazálne veci. A ak sa pominie táto strašná pandémia, teším sa na návrat do normálneho spoločenského a kultúrneho života, aj keď s hendikepom. Bol by som veľmi rád, keby sa mi vrátil život aspoň vo väčšej miere späť do rúk.
Myslíte si, že naše deti a vnúčatá vyrastajú do lepšieho sveta? Podarilo sa vašej generácii pre to niečo urobiť? Som celý život optimista. Preto si myslím, že nová generácia, najmä generácia mojich vnúčat, naozaj vyrastá do lepšieho obdobia. Žil som v časoch, keď bolo na medicíne ťažké zohnať učebnicu. Dnes stačí prísť k počítaču a cez Google si človek všetky informácie vyhľadá za pár sekúnd. Nepoznal som mobil, televízor a dnešná doba to všetko ponúka. Ľudia žijú v období nových technológií. To je stránka materiálna a technická. Druhá vec je ľudská mentalita. Som presvedčený, že dnešní Európania sú inteligentní a rozmýšľajúci a že nedovolia nový nástup extrémistických skupín, ktoré ohrozujú životy slušných ľudí.
Neurológ Pavel Traubner sa dožíva 80 rokov
Som človek, ktorý rád žije, hovorí o sebe profesor Pavel Traubner, jeden z najznámejších slovenských lekárov. Prvé roky jeho života poznamenala 2. svetová vojna. S rodičmi sa deväť mesiacov skrývali v horách. Druhý raz sa Pavel Traubner ocitol v ohrození života na konci roku 2019, keď ho pre problémy s cukrovkou postihla sepsa a lekári mu museli amputovať dolnú končatinu. Ako však sám vraví, tragická skúsenosť z detstva mu umožnila zdolávať aj ostatné životné prekážky.
"Uvedomil som si, že mi bol znovu daný život a možno preto som sa potom so životnými problémami vyrovnával o 50 percent ľahšie, než moji rovesníci. Možno mi to pomohlo aj teraz pri amputácii, aj v iných obdobiach. Že som takéto situácie zvládol, pripisujem svojej rodine, ale aj odolnosti, ktorú som v detstve získal," povedal pre TASR Pavel Traubner.
Slovenský neurológ, vysokoškolský učiteľ a dlhoročný čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí profesor MUDr. Pavel Traubner, PhD. sa v nedeľu 2. mája dožíva 80 rokov.
Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 v Ilave. Jeho detstvo poznamenala atmosféra vojny, ale tiež antisemitizmu, ktorý bol príznačný pre tzv. Slovenský štát. Keď s ním matka ako s týždňovým novorodencom kráčala po ulici, gardista ju prinútil, aby z neho vyzliekla kožušinový "fusak". Židovský kódex totiž nedovoľoval Židom nosiť kožuchy.
Traubnerovcov prišiel 3. septembra 1944 večer niekto zo spoluobčanov varovať, že ich chcú hneď na druhý deň ráno naložiť do transportu do koncentračného tábora. Preto ešte v noci na 4. septembra utiekli do hôr, do neďalekého Zliechova. V úkrytoch v okolí Zliechova a Valaskej Belej prežili deväť mesiacov až do konca 2. svetovej vojny.
"V malej diere prikrytej čečinou sme žili šiesti, von sme vychádzali len v noci a cez zimu boli mrazy mínus 20 stupňov. Mal som na sebe sveter, ktorý som nevyzliekol počas celých deviatich mesiacov, a ten mi pomohol zachrániť si život," spomína Pavel Traubner. Rok po oslobodení vedel iba šepkať – v strachu pred odhalením v úkryte si odvykol hovoriť nahlas. Už v detskom veku si však uvedomil, že na rozdiel od iných, vrátane najbližšej rodiny, prežil.
"Tým, že som prežil, cítil som odhodlanie ukázať, že napriek tomu, že sa snažili zlikvidovať mňa, aj celú moju generáciu a celú komunitu, stále sme tu a dokážeme v živote ešte niečo pozitívne urobiť," hovorí Traubner. Jeho otec sa vrátil k stomatologickej praxi. Pre syna bol veľkým vzorom. K pacientom bol prívetivý a ošetril ich hoci aj uprostred noci. Preto sa Pavel Traubner takisto rozhodol pre povolanie, či ako sám vraví, pre poslanie lekára.
Od roku 1958 študoval medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LF UK) v Bratislave. Popri štúdiu musel brigádovať, napríklad nakladať zemiaky v prístave, keďže po infarkte otca bola rodina v zlej finančnej situácii. V šiestom ročníku štúdia začal pracovať ako pomocný asistent na Ústave patologickej anatómie.
Po návrate z vojenskej služby do Bratislavy nastúpil 1. septembra 1966 opäť na patológiu, no zakrátko dal prednosť celoživotnej láske – neurológii. Prihlásil sa na konkurz na Neurologickú kliniku LF UK v Bratislave a dostal miesto sekundárneho lekára, neskôr odborného asistenta. Titul docenta získal v roku 1985, o šesť rokov neskôr ho vymenovali za vysokoškolského profesora.
V rokoch 1991 až 2008 zastával Pavol Traubner post prednostu 1. Neurologickej kliniky LF UK. Počas dvoch funkčných období, v rokoch 2000 až 2007 bol tiež dekanom LF UK.
Pôsobil ako hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre neurológiu, bol členom Vedeckej rady LF UK aj samotnej Univerzity Komenského. Takisto bol členom vedeckých rád ďalších univerzít. Stal sa členom výboru Slovenskej neurologickej spoločnosti, čestným členom Českej neurologickej spoločnosti, členom výboru Stredo- a východoeurópskej spoločnosti pre cievne mozgové ochorenia, a tiež členom prezídia Európskej neurosonologickej spoločnosti. Prednášal na domácich i zahraničných fórach. Jeho vedeckým zameraním sa stala ultrazvuková diagnostika cievnych mozgových ochorení.
Pavel Traubner sa aktívne zúčastňoval na množstve politických, kultúrnych a spoločenských aktivít. Z tých nedávnych možno spomenúť verejné diskusie o extrémizme najmä v regiónoch, kde radikálne politické smery získali nadštandardnú voličskú podporu. "Ľuďom treba otvárať oči. Niekedy sa vraví, že sa o holokauste hovorí priveľa, ale nie je to pravda – vedomie ľudí je ovplyvniteľné a treba pripomínať tragédie, ktoré sa stali. Nerobím to kvôli sebe, osobne nad ničím neplačem, som starý človek a prežil som toho veľa. Ale treba vysvetľovať, aká nebezpečná je takáto ideológia," povedal Traubner pre TASR. Za svoj prínos k zvyšovaniu povedomia o význame ľudských práv na Slovensku získal za rok 2019 Cenu ministra spravodlivosti.
S manželkou Katarínou, chemickou inžinierkou, sa Pavel Traubner oženil 12. októbra 1974. Jeho staršia dcéra Ronnie Šandorová Traubnerová je tiež neurologičkou, mladšia dcéra Wanda je magistra psychopédie.
Podľa svojich slov sa Pavel Traubner teší zo svojej rodiny, z dcér aj troch vnúčat, ale tiež z možnosti vrátiť sa k svojej práci. "A ak sa pominie táto strašná pandémia, teším sa na návrat do normálneho spoločenského a kultúrneho života, aj keď s hendikepom. Bol by som veľmi rád, keby sa mi vrátil život aspoň vo väčšej miere späť do rúk," povedal o svojich plánoch čerstvý jubilant Pavel Traubner.
