< sekcia Slovensko

Jednou z prvých výziev Slovenska po Novembri '89 bolo Gabčíkovo

Ján Čarnogurský Foto: TASR

"Politické dôsledky nedostavania Gabčíkova by boli ešte závažnejšie ako ekonomické a enviromentálne, " povedal Ján Čarnogurský.

Bratislava 18. novembra (TASR) – Medzi prvé politické a ekonomické výzvy, ktoré sa pred demokratické Slovensko dostali prakticky hneď po Nežnej revolúcii, patrila konverzia zbrojného priemyslu a otázka dostavby sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros. Podľa protagonistu Novembra'89 a neskoršieho slovenského premiéra Jána Čarnogurského patril ťažký zbrojný priemysel na Slovensku do kompetencie federálnej vlády, ktorá ale nemala veľké šance dlhodobo ho udržať. Gabčíkovo sa po nemalých problémoch dostavať podarilo a bolo to jedno z kľúčových víťazstiev demokratickej Slovenskej republiky, vtedy ešte súčasti československej federácie. "Tam nešlo len o nejakú priehradu. Išlo, samozrejme, o priehradu dodávajúcu elektrinu do siete, ale aj o signál, že Slovenská republika nenechá do seba kopať a dokáže presadiť svoje záujmy," povedal pre TASR Čarnogurský.

"Politické dôsledky nedostavania Gabčíkova by boli ešte závažnejšie ako ekonomické a enviromentálne. Slovenská republika by dokázala, že nie je schopná chrániť a presadzovať svoje záujmy. Ako by sa potom chcela osamostatniť, keď nie je schopná realizovať ani len takú v podstate maličkosť, ako je dokončenie jedného vodného diela?," opýtal sa Čarnogurský.

Maďarská vláda podľa neho ešte v roku 1988 de facto prestala stavať svoju časť nielen Nagymarosu, ale aj Gabčíkova. "A dávala najavo, že by sa nemalo dokončiť," povedal Čarnogurský s tým, že vláda Milana Čiča tomuto tlaku veľmi rýchlo ustúpila. "V Čičovej vláde minister lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu Slovenskej republiky (SR) Ivan Veselý listom zo dňa 25. apríla 1990 napísal inžinierovi Obložinskému poverenému riadením Vodohospodárskej výstavby: 'V súlade so schváleným ďalším postupom československej strany pri výstavbe sústavy vodných diel Gabčíkovo –Nagymaros vám ako ústredný investor prikazujem: Po prvé, okamžite prerušiť práce v zdrži Hrušov, okrem ťažobných prác v už otvorených ťažobných jamách s tým, že nebudú vykonané ďalšie skrývky. Po druhé, nepokračovať v prácach na odstraňovaní všetkých porastov v zdrži Hrušov. Po tretie, práce na výstavbe vodného diela Gabčíkovo obmedziť len na práce súvisiace so zabezpečením protipovodňovej ochrany územia vrátane dokončenia plavebných komôr a objektov na odvádzanie vnútorných vôd; práce, súvisiace s eliminovaním škôd na vybudovaných objektoch vodného diela, likvidácii stavenísk a uvádzaním územia do pôvodného stavu. Pripomínam, že ako vy osobne, tak všetci vaši pracovníci sú zodpovední za splnenie tohto príkazu...,'" citoval Čarnogurský z listu.

"Čičova vláda potom vlastne zastavila práce aj na stupni Gabčíkovo, vtedy ešte stále išlo o sústavu vodných diel, lebo tak znela medzinárodná zmluva. Ja som si uvedomoval, že dokončenie aspoň stupňa Gabčíkovo je dôležitým signálom o schopnosti SR brániť a uplatňovať svoje záujmy v medzinárodných vzťahoch. A záujmom SR bolo dokončenie aspoň stupňa Gabčíkovo, prípadne, ak by Maďarsko odmietlo dokončiť svoju časť, tak len na našom území," pripomenul Čarnogurský, že podľa pôvodných projektov mala minoritná časť gabčíkovského vodného stupňa ležať na území MR. "Ale tá sa dala nahradiť," dodal.

Práve Čarnogurského vláda situáciu zmenila, uznesenie o dostavbe vodného diela na slovenskom území prijala 23. júla 1991. "Bolo vypracovaných asi päť alternatív, od zastavenia prác až po tzv. variant C, ktorý predpokladal prívod vody na elektrárne cez kanál len na slovenskom území. Moja vláda sa rozhodla pre tento variant. Súčasťou uznesenia bol aj harmonogram prác, podľa ktorého mal byť v októbri 1992 prehradený Dunaj," dodal Čarnogurský. Zároveň ale pripomenul, že bolo potrebné vážne sa zaoberať aj maďarskými výhradami, podľa ktorých malo dielo poškodiť životné prostredie, najmä spodné vody. "Komisia životného prostredia vytvorila špeciálnu pracovnú skupinu odborníkov na životné prostredie, ktorí formulovali devätnásť bodov, ktoré bolo treba splniť, aby nebolo životné prostredie poškodené. Tie boli splnené," dodal. Podľa Čarnogurského aj táto skutočnosť, spolu s neskoršími zisteniami, podľa ktorých sa nepotvrdili obavy z negatívnych enviromentálnych dopadov Gabčíkova, zavážila pri neskoršom rozhodovaní medzinárodného súdu v Haagu. Súd v roku 1997 potvrdil platnosť pôvodnej medzinárodnej zmluvy o sústave vodných diel z roku 1977.

Vláda Vladimíra Mečiara, ktorá vystriedala Čarnogurského vládu, podľa neho asi týždeň pred plánovaným prehradením Dunaja čiastočne ustúpila maďarskému tlaku. "V zázname o rokovaní vlády sa uvádza, že sa zastavuje prehradzovanie Dunaja. To znamená, že bolo treba prestať s prácami, ktoré k tomu smerujú," upozornil Čarnogurský. Vláda však v tomto zmysle neprijala žiadne uznesenie, takže ostalo v platnosti to, ktoré bolo prijaté rok predtým a prikazovalo rieku prehradiť. "Dodávateľom vodného diela bol Hydrostav a jeho generálnym riaditeľom bol môj brat Ivan Čarnogurský. Poznamenávam, že bol zvolený pracovníkmi Hydrostavu, on tam pracoval už pred rokom 1989. Riaditeľom Vodohospodárskej výstavby bol Július Binder, ktorý bol menovaný ešte za mojej vlády," pripomenul Ján Čarnogurský. "Môj brat Ivan a Binder si povedali, že majú uznesenie vlády, toho sa držia a záznam o rokovaní vlády v tej chvíli pre nich nie je smerodajný, a prehradili Dunaj," povedal Čarnogurský. Dodal, že podľa neho si záznamom z rokovania vlády Vladimír Mečiar vytváral zadné dvierka pre prípad, že by prehradzovanie Dunaja dopadlo zle. "Ale keďže to dopadlo dobre, tak sa o tom zázname vôbec nehovorí," uzavrel Čarnogurský.

Druhou veľkou ekonomickou výzvou pre Slovensko bola konverzia zbrojného priemyslu. "Rozhodnutie o zrušení ťažkého zbrojného priemyslu, to znamená výroby tankov a obrnených transportérov prijala ešte komunistická federálna vláda v roku 1988," poznamenal Čarnogurský, podľa ktorého už vtedy československá armáda nepotrebovala toľko ťažkých zbraní a arabské krajiny, ktoré mali ako jediné záujem o tieto zbrane, za ne riadne neplatili a hromadili sa im dlhy. "Proces stagnácie výzbroje v Európe pokračoval a nebola ani vyhliadka na to, aby sme tieto zbrane predávali. Hlavné podniky teda ostali bez objednávok," dodal. "Druhá Čalfova vláda dostala objednávku na asi dvesto kusov tankov do Sýrie, tá sa aj realizovala a vďaka nej tieto podniky ešte nejaký čas pracovali," poznamenal Čarnogurský. Zároveň ale dodal, že s takýmito dodávkami boli aj medzinárodno – politické problémy, lebo krajiny v okolí Izraela potenciálne mohli tieto zbrane použiť aj proti tomuto štátu. "Táto dodávka pre Sýriu ešte nejaký čas umožnila existenciu zbrojného priemyslu, ale potom išiel dolu," dodal. Na poznámku, že veľa ľudí si konverziu spája s jeho pôsobením na poste slovenského premiéra Čarnogurský odpovedal, že je to omyl, keďže zbrojná výroba bola v kompetencii federálnej a nie slovenskej vlády.