Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
K rozšíreniu NATO o štáty strednej Európy došlo proti prianiu amerických odborníkov vrátane ľudí ako George Kennan alebo Henry Kissinger, uviedol profesor z Bostonskej univerzity Igor Lukeš.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Bratislava 26. marca (TASR) – Spojené štáty sa rozhodli vyradiť Slovensko z prvej vlny rozširovania Severoatlantickej aliancie (NATO) o štáty strednej Európy ako ústupok skupine vplyvných diplomatov, ku ktorým patril napríklad diplomat a historik George Kennan či diplomat a bývalý minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger. Pre TASR to uviedol profesor z Bostonskej univerzity v americkom štáte Massachusetts Igor Lukeš.
"K rozšíreniu NATO o štáty strednej Európy došlo proti prianiu amerických odborníkov vrátane ľudí ako George Kennan alebo Henry Kissinger. Niekoľko desiatok bývalých amerických veľvyslancov dokonca proti rozšíreniu spísalo petíciu," uviedol Lukeš.
"Rozhodnutie Washingtonu vyradiť Slovensko z prvej vlny bolo ústupkom mocnej skupine, ktorá proti rozšíreniu vystupovala,“ uviedol profesor ďalej s tým, že Slovensko v tej dobe zároveň prechádzalo politicky ťažkým obdobím. Podľa jeho slov si hľadalo svoju identitu a ešte sa nerozhodlo medzi chimérou "slovanskej vzájomnosti" a západom.
NATO sa vtedy podľa neho napokon rozšírilo o Poľsko, Česko a Maďarsko aj vďaka tomu, že na tom vo Washingtone od konca studenej vojny pracoval politológ a bývalý poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski, ktorého hlas mal podľa Lukeša vo vládnych kruhoch rešpekt. Pomáhala mu aj bývalá ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorá sa narodila v Čechách.
Pentagón podľa analytika podporoval plán na rozšírenie z dvoch dôvodov. Vojaci podľa neho na rozdiel od diplomatov dobre chápali, že mocenské vákuum v priestore medzi Nemeckom a Ruskom by vytvorilo priestor na nestabilitu. Vedeli, že pokiaľ by tam nevstúpilo NATO, vrátilo by sa tam Rusko.
"Po druhé mali záujem, aby sa novým členom stalo Poľsko, ktorého ozbrojené sily aj za komunizmu vzbudzovali úctu. Česi a Maďari sa do NATO dostali pod krídlami Poľska," dodal Lukeš.
Slovensko deklarovalo svoj záujem o pripojenie k NATO v januári 1993. Členstvo v NATO a v Európskej únii vtedy vláda SR označila za hlavnú prioritu zahraničnej politiky. V novembri 1995 bol schválený individuálny program Partnerstva za mier ako základný nástroj nadviazania spolupráce s NATO.
Napriek tomu sa však SR v roku 1997 neuvádzala na liste pozvaných spolu s Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, ktoré sa stali členmi NATO v roku 1999. SR nebolo spomenuté ani ako horúci kandidát v druhej vlne rozširovania, kde sa vtedy počítalo iba so Slovinskom a Rumunskom.
Snahy o euro-atlantickú integráciu sa opäť oživili v roku 1998 a v roku 1999 bola SR na washingtonskom summite zaradená na zoznam kandidátskych krajín na členstvo v Aliancii. Na summite bol zároveň vytvorený a prijatý takzvaný Akčný plán členstva na lepšiu prípravu krajín na členstvo.
Pozvánku na prístupové rokovania o vstupe dostala SR v roku 2002. Oficiálnym členom NATO sa stala 29. marca 2004 spolu s Bulharskom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Rumunskom a Slovinskom.
"K rozšíreniu NATO o štáty strednej Európy došlo proti prianiu amerických odborníkov vrátane ľudí ako George Kennan alebo Henry Kissinger. Niekoľko desiatok bývalých amerických veľvyslancov dokonca proti rozšíreniu spísalo petíciu," uviedol Lukeš.
"Rozhodnutie Washingtonu vyradiť Slovensko z prvej vlny bolo ústupkom mocnej skupine, ktorá proti rozšíreniu vystupovala,“ uviedol profesor ďalej s tým, že Slovensko v tej dobe zároveň prechádzalo politicky ťažkým obdobím. Podľa jeho slov si hľadalo svoju identitu a ešte sa nerozhodlo medzi chimérou "slovanskej vzájomnosti" a západom.
NATO sa vtedy podľa neho napokon rozšírilo o Poľsko, Česko a Maďarsko aj vďaka tomu, že na tom vo Washingtone od konca studenej vojny pracoval politológ a bývalý poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski, ktorého hlas mal podľa Lukeša vo vládnych kruhoch rešpekt. Pomáhala mu aj bývalá ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová, ktorá sa narodila v Čechách.
Pentagón podľa analytika podporoval plán na rozšírenie z dvoch dôvodov. Vojaci podľa neho na rozdiel od diplomatov dobre chápali, že mocenské vákuum v priestore medzi Nemeckom a Ruskom by vytvorilo priestor na nestabilitu. Vedeli, že pokiaľ by tam nevstúpilo NATO, vrátilo by sa tam Rusko.
"Po druhé mali záujem, aby sa novým členom stalo Poľsko, ktorého ozbrojené sily aj za komunizmu vzbudzovali úctu. Česi a Maďari sa do NATO dostali pod krídlami Poľska," dodal Lukeš.
Slovensko deklarovalo svoj záujem o pripojenie k NATO v januári 1993. Členstvo v NATO a v Európskej únii vtedy vláda SR označila za hlavnú prioritu zahraničnej politiky. V novembri 1995 bol schválený individuálny program Partnerstva za mier ako základný nástroj nadviazania spolupráce s NATO.
Napriek tomu sa však SR v roku 1997 neuvádzala na liste pozvaných spolu s Českou republikou, Maďarskom a Poľskom, ktoré sa stali členmi NATO v roku 1999. SR nebolo spomenuté ani ako horúci kandidát v druhej vlne rozširovania, kde sa vtedy počítalo iba so Slovinskom a Rumunskom.
Snahy o euro-atlantickú integráciu sa opäť oživili v roku 1998 a v roku 1999 bola SR na washingtonskom summite zaradená na zoznam kandidátskych krajín na členstvo v Aliancii. Na summite bol zároveň vytvorený a prijatý takzvaný Akčný plán členstva na lepšiu prípravu krajín na členstvo.
Pozvánku na prístupové rokovania o vstupe dostala SR v roku 2002. Oficiálnym členom NATO sa stala 29. marca 2004 spolu s Bulharskom, Estónskom, Litvou, Lotyšskom, Rumunskom a Slovinskom.
