Bratislava 24. decembra (TASR) - Podpisom tohto programového dokumentu z decembra 1943, známom ako Vianočná dohoda, sa ilegálna Slovenská národná rada (SNR) definovala ako jednotný celonárodný orgán na organizovanie a vedenie protifašistického boja.

Vznikom ilegálnej SNR, zloženej z troch zástupcov komunistického odboja - Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský a z troch zástupcov občianskeho odboja Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, sa pred koncom roka 1943 vytvorili základné politické predpoklady príprav a uskutočnenia protifašistického povstania.

Od podpísania Vianočnej dohody v byte demokratického politika a novinára Mateja Joska na Gajovej ulici v Bratislave uplynie v pondelok 25. decembra 80 rokov. Dohodu podpísali vyššie uvedení predstavitelia odboja v roku 1943.

"Podpisom Vianočnej dohody sa ilegálna SNR definovala ako jednotný celonárodný orgán na organizovanie a vedenie protifašistického boja. Jeho úlohou bolo v príhodnej chvíli prevziať všetku politickú, zákonodarnú, vojenskú a administratívnu výkonnú moc na Slovensku a vykonávať ju až do tej doby, kým slobodne zvolení zástupcovia ľudu neprevezmú všetku moc. Významným štátoprávnym aspektom Vianočnej dohody bolo, že obsahovala požiadavku obnovenia Československej republiky ako demokratického štátu, v ktorom sa vzťahy medzi českým a slovenským národom budú riešiť na princípe rovný s rovným," uviedol pre TASR historik a odborník na 2. svetovú vojnu docent Jozef Bystrický.

Text Vianočnej dohody o utvorení SNR odoslali vo februári 1944 rádiotelegraficky do Londýna prezidentovi Edvardovi Benešovi. Ako ďalej pripomenul historik Bystrický, v januári 1944 sa k signatárom Vianočnej dohody pripojili ďalšie významné osobnosti občianskeho odboja – národohospodár Peter Zaťko a sociálny demokrat Ivan Horváth.

Po podpise Vianočnej dohody aktívna činnosť ilegálnej SNR umožnila posunúť protifašistický odboj na Slovensku do novej etapy, do obdobia príprav ozbrojeného povstania, ktorého hlavnou silou mala byť armáda. SNR mala zvrhnúť bývalú vládu a chopiť sa moci na Slovensku, keď nastane priaznivá príležitosť. Po prevzatí moci mala byť hlavným orgánom Slovenska, kým sa nenájdu vhodní zástupcovia, ktorým moc odovzdá. SNR mala udržiavať kontakty s česko-slovenskou vládou a s celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznávala a podporovala.

"Už v prvých mesiacoch roku 1944 sa rozprúdili tajné rokovania s vojenskou odbojovou skupinou podplukovníka Jána Goliana, skupinou plukovníka Viliama Talského a so skupinou plukovníka Jána Imra, s cieľom získať vplyvných dôstojníkov pre spoluprácu. V priebehu rokovania s Golianom na Slovensko koncom marca 1944 prišli smernice československej vlády v Londýne, ktoré v mene prezidenta Beneša poslal minister národnej obrany generál Sergej Ingr. Tieto smernice určovali za dočasného veliteľa ilegálnej vojenskej organizácie Goliana, v tom čase vykonávajúceho funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici," priblížil Bystrický.

Na tomto základe sa s ním 27. apríla v Bratislave tajne stretli zástupcovia ilegálnej SNR - Husák, Lettrich, Ursíny a Josko, ktorí ho oboznámili s jej programom a zložením, s perspektívami ozbrojeného povstania a požiadali ho, aby prevzal funkciu vojenského veliteľa. Súčasne mu oznámili, že také isté poverenie má aj od prezidenta Beneša.

Po súhlase bol Golian poverený vypracovať vojenský plán povstania, organizovať jeho prípravy, vybudovať odbojovú sieť v armáde. Nadviazať kontakt s už existujúcimi partizánskymi jednotkami a poskytovať im podporu. Vojenský plán povstania mal vypracovať v súlade so situáciou na sovietsko-nemeckom fronte tak, aby povstanie bolo koordinované s operáciami Červenej armády.

"Na konci júna 1944 Golian odoslal československému ministerstvu národnej obrany a SNR predložil na schválenie rámcový vojenský plán povstania, predpokladajúci začatie povstania v dvoch variantoch. Prvý z nich počítal s jeho vznikom po dohode s Červenou armádou a druhý, nepriaznivejší, ako s nevyhnutnou reakciou na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska," povedal historik Bystrický.

O tom, že povstanie vzniklo podľa druhého variantu, za situácie, keď neboli dokončené jeho organizačné prípravy a neexistoval dohovor s velením Červenej armády, rozhodlo spolupôsobenie viacerých faktorov. Spomedzi nich to boli najmä vývoj situácie na východnom fronte, povstanie v Rumunsku, nedôvera nemeckého velenia voči slovenskej armáde a rast partizánskeho hnutia na Slovensku a jeho aktivít v priebehu júla a augusta 1944.

Povstanie, ktoré začalo po vstupe prvých nemeckých okupačných vojsk na Slovensko 29. augusta 1944, sa rýchlo rozšírilo na územie vyše tridsiatich vtedajších okresov. Na konci augusta malo rozlohu asi 22.000 km2 (53 percent územia vtedajšej Slovenskej republiky) a žilo na ňom približne 1,7 milióna (64 percent z celkového počtu) obyvateľov Slovenska. Zákonodarnú a výkonnú moc na tomto území, ako aj jeho obranu, prevzala SNR.

"Vo svojej deklarácii z 1. septembra 1944 oznámila prevzatie zákonodarnej a výkonnej moci, odsúdila protidemokratické pôsobenie režimu Slovenskej republiky, jej spojenectvo s nacistickým Nemeckom. Konštatovala, že ´slovenský národ sa manifestačne pripojuje sa k spojeneckým národom, ktoré svojim bojom a veľkými obeťami zabezpečujú slobodný a demokratický život národom celého sveta, a tak i nášmu malému národu´," zdôraznil záverom pre TASR Bystrický.