Slovensko

VIDEO: Prezident udelil štátne vyznamenania, ocenil Kocába i Kaščáka

TASR, 9. januára 2017 18:08, aktualizované 9. januára 21:05

Štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy udelil prezident Jurajovi Herzovi a Michaelovi Kocábovi.

Režisér Juraj Herz prijíma od prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku štátne vyznamenanie - Rad Bieleho dvojkríža II. triedy - za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí. Bratislava 9. január 2017. Foto: TASR/Martin Baumann

Bratislava 9. januára (TASR) - Štátne vyznamenania udelil dnes prezident SR Andrej Kiska 20 osobnostiam pri príležitosti štátneho sviatku Dňa vzniku Slovenskej republiky. Slávnostný akt sa odohral v Rytierskej sieni Bratislavského hradu.

Najmä v súčasnej nepokojnej dobe silných slov a rýchlych úsudkov považuje Kiska za životný záujem pre ďalšie slobodné, demokratické a občianske smerovanie našej spoločnosti, aby sme oceňovali a počúvali tých, ktorí strážia a kultivujú našu spoločnú pamäť. "Aby sme sa nestali opäť raz obeťami nenávisti či nevedomými nástrojmi starého zla v novom šate. Toho zla a tej nenávisti, ktoré sme za cenu veľkých obetí a nesmierneho utrpenia už raz porazili," vyhlásil.

Prezident je presvedčený, že pravdu o našej histórii nepotrebujeme ideologicky prifarbovať. "Ale musíme jej rozumieť a musíme sa z nej poučiť. O to viac, že každoročne, aj tento rok, ešte stále oceňujeme hrdinov, ktorí sa démonom minulosti dokázali vzoprieť. Je našou povinnosťou nepremárniť šancu na dobrý život, ktorú sme vďaka ich odvahe dostali," apeloval.

Za veľkú česť označil možnosť oceniť aj mimoriadne zásluhy o rozvoj práva. "V každodennom zápase o spravodlivosť, ktorá je základným kameňom dobrého fungovania každého ľudského spoločenstva, je dôležité povzbudzovať tých, ktorí sú nielen profesionálnymi, ale aj morálnymi autoritami slovenskej justície. Autoritami, ktoré nám ukazujú, že chrániť a rozvíjať vládu zákona si vyžaduje spojiť hlbokú znalosť práva s hlbokou pokorou k moci práva a k autorite, ktorú dal právu demokratický štát," povedal s tým, že dnes oceňuje aj zvedavosť, túžbu po poznaní, ktorá umožňuje posúvať hranice ľudskej tvorivosti a vynaliezavosti nevídaným tempom a nečakaným smerom.

Štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. triedy udelil prezident Jurajovi Herzovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí a Michaelovi Kocábovi za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a o posilnenie postavenia SR v medzinárodných vzťahoch.

Radom Ľudovíta Štúra I. triedy vyznamenal prezident Ivana Kamenca za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied, Ivana Trimaja za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva, Jána Langoša in memoriam za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za zachovávanie pamäti národa a Zoru Jesenskú in memoriam za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti.

Vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy bolo udelené Eve Mosnákovej za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd, Dobroslavovi Pustajovi in memoriam za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd, Michalovi Kaščákovi za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj kultúry, Alexandre Krskovej za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva a právnej etiky, Tomášovi Janovicovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literatúry a audiovizuálnej tvorby a Martinovi Hubovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj divadelného a filmového umenia.

Pribinov kríž I. triedy Kiska udelil Jurajovi Hromkovičovi za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy, výskumu a techniky a Jaroslavovi Krajčovi za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti práva.

Štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy bolo udelené Zite Furkovej za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a divadelného umenia, Daniele Šilanovej in memoriam za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti publicistiky a divadelného umenia, Ladislavovi Kováčovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výchovy a vzdelávania, Ilone Németh za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia, Márii Macikovej za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti poľnohospodárstva a vinárstva a Augustínovi Maťovčíkovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti biografie a bibliografie.

Do zoznamu ocenených sa napokon nedostali spisovateľ a textár Boris Filan ani herec Juraj Kukura. Oboch navrhla ešte v novembri 2016 vyznamenať vláda SR.

Kancelária prezidenta v tejto súvislosti upozornila, že komisia na posudzovanie podnetov na predloženie návrhov na udelenie štátnych vyznamenaní, v ktorej sedia zástupcovia rôznych inštitúcií, dostala v tomto roku 61 návrhov na udelenie štátneho vyznamenania. "Podľa zákona môžu štátne inštitúcie alebo právnické osoby posielať návrhy do 31. mája daného kalendárneho roku," uviedla kancelária s tým, že rozhodnutie udeliť štátne vyznamenanie je vo výlučnej kompetencii prezidenta.

Aj ministerstvo kultúry konštatovalo, že udeľovanie štátnych vyznamenaní patrí do výlučnej kompetencie hlavy štátu, ktorá o konkrétnych menách rozhoduje na základe odporúčania komisie. "A práve táto prezidentova komisia, nie ministerstvo kultúry, ešte vo februári 2016 zo štyroch návrhov ministerstva odporučila udeliť štátne vyznamenanie práve Borisovi Filanovi a Jurajovi Kukurovi. K návrhu štyroch mien pristúpilo ministerstvo kultúry ešte v máji 2015 po výzve z prezidentskej kancelárie," reagoval rezort.

Udeľovanie vyznamenaní, najmä štátnych, je významnou formou uznania zásluh občanov SR aj iných štátov. Ide o morálne a spoločenské ocenenie vynikajúcich jednotlivcov, výnimočne aj vojenských útvarov a vojenských zväzkov, ktoré majú zástavu. Právo udeľovať štátne vyznamenania patrí k tradičným kompetenciám hláv štátov. Štátne vyznamenania sú rady (vyššie) a kríže (nižšie). Prezident udeľuje aj Rad Andreja Hlinku, Kríž Milana Rastislava Štefánika a Medailu prezidenta SR.

Udeľovanie vyznamenaní, najmä štátnych, je významnou formou uznania zásluh občanov SR aj iných štátov. Ide o morálne a spoločenské ocenenie vynikajúcich jednotlivcov, výnimočne aj vojenských útvarov a vojenských zväzkov, ktoré majú zástavu. Právo udeľovať štátne vyznamenania patrí k tradičným kompetenciám hláv štátov. Štátne vyznamenania sú rady (vyššie) a kríže (nižšie). Prezident udeľuje aj Rad Andreja Hlinku, Kríž Milana Rastislava Štefánika a Medailu prezidenta SR.

POZRITE SI PROFILY OCENENÝCH

JURAJ HERZ
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy Jurajovi Herzovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry, filmového umenia a za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí.

Herec a režisér, člen Európskej filmovej akadémie Juraj Herz, sa narodil 4. septembra 1934 v Kežmarku. Vyštudoval réžiu a bábkoherectvo na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v českej Prahe. Po štúdiách pôsobil krátko ako herec a režisér divadla Semafor (1960-1961), neskôr bol asistentom réžie a režisérom Filmového štúdia na Barrandove v Prahe. Herecky debutoval vo filme Každá koruna dobrá (1961). Objavil sa v takmer 30 filmoch, z nich najznámejšie sú Transport z ráje (1962), Limonádový Joe aneb Koňská opera (1964), Kdyby tisíc klarinetu (1964), Obchod na korze (1965), Pacho, hybský zbojník (1975), Což takhle dát si špenát (1977) a i.

Z jeho režijného filmového diela – označovaného niekedy aj ako československá nová vlna – vyčnievajú Spaľovač mŕtvol (1968), televízny film Sladké hry minulého leta (1969), hororový Upír z Feratu (1981), Straka v hrsti (1983), Sladké starosti (1984) či Zastihla ma noc (1985). Z obdobia po návrate z nemeckej emigrácie po roku 1989 zaujali predovšetkým Pasáž (1996) a Habermannův mlýn (2010).

Prácu Juraja Herza ocenili na viacerých filmových festivaloch - v americkej Atlante, Chicagu (USA), v talianskom Sorrente, v španielskom Madride, českých Karlových Varoch a vo švajčiarskom Montreaux. Na Medzinárodnom festivale filmov pre deti a mládež v českom Zlíne v máji 2004 mu udelili cenu za celoživotné dielo. V marci 2009 získal od Českej filmovej a televíznej akadémie Cenu za dlhodobý prínos českému filmu, v júli 2009 získal na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za celoživotné dielo. V máji 2011 si prevzal titul Čestný občan mesta Kežmarok. Popritom bol vyznamenaný Veľkou cenou bavorskej televízie a Štátnou cenou Bavorska.

MICHAEL KOCÁB
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil Michaelovi Kocábovi štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II. triedy za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi Českou republikou a Slovenskou republikou a o posilnenie postavenia Slovenskej republiky v medzinárodných vzťahoch.

Skladateľ, aranžér, pianista, organista, spevák, zakladateľ, líder hudobnej skupiny Pražský výběr, občiansky aktivista a politik Michael Kocáb sa narodil 28. júla 1954.

Jazzrockovú a neskoršie rockovú formáciu Pražský výběr (Pražský výber) založil Michael Kocáb v roku 1975. V roku 1978 vydali prvú LP platňu "Žízeň". Po vydaní tejto platne došlo k prerušeniu činnosti skupiny, ktorá pokračovala od roku 1980. V tom roku prišli do kapely dvaja výborní muzikanti Michal Pavlíček a Vilém Čok. V roku 1982 nahrali album Straka v hrsti. Vydaný však bol až o šesť rokov neskôr, pretože po koncerte v Hradci Králové v januári 1983 bola skupine zakázaná činnosť. Na koncertom pódiu sa objavili až v roku 1987. V roku 1988 vychádza ich ďalší album "Výběr". Začiatkom roka 1989 začali natáčať film "Pražákům, těm je hej", ktorý bol dokumentom o histórii skupiny. Bol dokončený po novembri 1989.

Po Nežnej revolúcii (1989) bol Kocáb poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR), predsedom parlamentnej komisie pre dohľad nad odsunom sovietskych vojsk z ČSFR a jedným z hlavných iniciátorov odchodu ešte pred touto funkciou. Posledný sovietsky vojak odišiel z ČSFR 27. júna 1991. Bol ním generálplukovník Eduard Vorobiov. "Bolo to najväčšie víťazstvo v mojom živote, mám pocit, že sa mu už nič nevyrovná", zhodnotil dosiahnutý cieľ, za ktorý bojoval. K tejto udalosti usporiadal Pražský výběr sériu koncertov pod názvom Adieu C.A. (Zbohom Sovietskej armáde). Na záverečnom koncerte bol český spisovateľ, dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Václav Havel (1936-2011) a ako hosť vystúpil americký gitarista, skladateľ, spevák a satirik Frank Zappa (1940-1993).

Ďalšie albumy pražskej skupiny boli Běr (1997), Tango Ropotámo (1998) a Habaděj (2004). Zatiaľ posledný album "Vymlácený rockový palice" vydal Michael Kocáb pod názvom Pražský výběr II v roku 2007.

IVAN KAMENEC
Prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy Ivanovi Kamencovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied.

Významný slovenský historik, dlhoročný pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) Ivan Kamenec sa narodil 27. augusta 1938 v Nitre. V roku 1961 získal titul promovaný historik v odbore história – dejiny umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Následne pracoval v Štátnom slovenskom ústrednom archíve v Bratislave, neskôr v Slovenskom národnom múzeu a od roku 1969 v Historickom ústave slovenskej akadémie vied. V roku 1971 získal vedeckú hodnosť kandidát vied.

Vo svojej vedeckej činnosti sa venuje predovšetkým moderným politickým a kultúrnym dejinám Slovenska v 20. storočí s dôrazom na obdobie vojnovej slovenskej republiky a dejiny holokaustu. Je autorom niekoľkých monografií (Po stopách tragédie, 1999; Tragédia politika, kňaza a človeka Dr. Jozef Tiso 1887-1947, 1998; Hľadanie a blúdenie v dejinách, 2000, Slovenský štát v obrazoch (1939 - 1945), 2007 a ďalších), mnohých vedeckých prác, popularizačných článkov a vystúpení v tlačených i elektronických médiách, na domácich a zahraničných podujatiach.

Ivan Kamenec je držiteľom Medzinárodnej literárnej ceny Egona Ervína Kischa (1999), Ceny Literárneho fondu (2004), Ceny SAV za vedecko-popularizačnú činnosť (2008). V januári 2009 si prevzal Zlatú medailu SAV.

IVAN TRIMAJ
Prezident Slovenskej republiky (SR) Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy Ivanovi Trimajovi za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva.

Právnickou obcou uznávaný ústavný právnik Ivan Trimaj sa narodil v Martine. Vysokoškolské štúdium práva absolvoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave.

Pracoval ako advokát a od roku 1964 vo viacerých funkciách, kde sa podieľal na tvorbe vtedy československej legislatívy. Po vzniku Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ÚS ČSFR) vo februári 1991 pôsobil Ivan Trimaj – spolu s jeho predsedom Ernestom Valkom a ďalšími štyrmi Slovákmi – ako sudca tohto súdu až do zániku spoločného štátu. V období po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pracoval v pozícii poradcu a riaditeľa odboru legislatívy v kancelárii prvého slovenského prezidenta Michala Kováča.

JÁN LANGOŠ (in memoriam)
Prezident SR Andrej Kiska udelil Jánovi Langošovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za zachovávanie pamäti národa.

Ján Langoš sa narodil 2. augusta 1946 v Banskej Bystrici. Absolvoval štúdium na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes STU) v Bratislave. Do roku 1989 pracoval najprv na Správe diaľkových káblov v Bratislave, potom v Tesle Piešťany a nakoniec ako experimentálny fyzik v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej akadémie vied (SAV) v Bratislave. Od konca 70. rokov 20. storočia redigoval samizdatové časopisy. Spolu s Jánom Čarnogurským vydával prvý slovenský politický mesačník Bratislavské listy a v 80. rokoch minulého storočia bol jednou z kľúčových osobností slovenského disentu.

V rokoch 1990-1992 bol poslancom Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR) a od januára 1990 poslancom Slovenskej národnej rady (SNR). Ako člen Stálej konferencie občianskeho inštitútu (SKOI) kandidoval v parlamentných voľbách 1994 do Národnej rady (NR) SR za Kresťanskodemokratické hnutie (KDH). V rokoch 1994-2002 pôsobil ako poslanec NR SR. Po parlamentných voľbách v roku 1998 bol členom Výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť a členom Osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva. Federálnym ministrom vnútra ČSFR bol Ján Langoš v období od 27. júna 1990 do 2. júla 1992. V tejto funkcii sa v podstatnej miere zaslúžil o rekonštrukciu federálneho ministerstva a o zrušenie a rozpustenie Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Patril medzi zakladateľov a hlavných predstaviteľov Stálej konferencie Občianskeho inštitútu (SKOI). Od roku 1995 bol členom a dvakrát (1995 a 1997) ho zvolili za predsedu Demokratickej strany (DS).

Bojoval proti komunizmu a usiloval o odkrytie pravdy o ňom. Jeho úsilie vyvrcholilo v auguste 2002 schválením a v Zbierke zákonov SR vydaním tzv. zákona o pamäti národa. V apríli 2003 poslanci NR SR schválili Jána Langoša do funkcie predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN). Vo funkcii pôsobil do svojho skonu 15. júna 2006. Osudnou sa mu stala zrážka jeho auta s multikárou pri obci Drienovec v okrese Košice - okolie.

Z iniciatívy manželky, dcér a priateľov Jána Langoša založili nadáciu nesúcu jeho meno. Cieľom Nadácie Jána Langoša je pokračovať v jeho neúnavnom boji za pravdu, slobodu a demokraciu. Zároveň udeľuje medzinárodnú a národnú cenu Jána Langoša, ktorou chce podporiť a oceniť ľudí, ktorí preukázali občiansku odvahu pri obhajobe ľudských práv, práv menšín alebo pri obhajobe demokratických hodnôt v spoločnosti. Jej laureátmi sú tiež osoby, ktoré svojou činnosťou odhalili podstatnú historickú skutočnosť, alebo poukázali na zahalené miesto v novodobej histórii a prispeli tak k propagácii myšlienky slobody a obrany demokracie pred totalitnými režimami. Kandidátom na udelenie národnej, ale i medzinárodnej ceny Jána Langoša je aj osoba, ktorá vytvorila dielo významnej kresťanskej alebo filozofickej hodnoty.

V decembri 2010 minister vnútra SR Daniel Lipšic slávnostne odhalil pamätnú tabuľu Jána Langoša pred bývalou budovou Ústavu pamäti národa (ÚPN) na Námestí SNP v Bratislave.

ZORA JESENSKÁ (in memoriam)
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil Zore Jesenskej in memoriam štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj prekladateľskej činnosti. Za Zoru Jesenskú vyznamenanie prevzala Viera Lichardová.

Zora Jesenská sa radí medzi spolutvorcov modernej prekladateľskej školy na Slovensku. Bola prekladateľkou, spisovateľkou, publicistkou, redaktorkou, literárnou kritičkou, činovníčkou Živeny.

Pochádzala z národne uvedomelej rodiny, ktorá sa stala dôležitou súčasťou slovenských dejín. Jej starý otec Ján Baltazár Jesenský Gašparé bol zakladajúcim členom Matice Slovenskej (1863), Slovenskej národnej strany (1871) i Tatra banky (1885). Je neterou básnika a prozaika Janka Jesenského. Jej otec Fedor Jesenský sa venoval bankovníctvu, istý čas bol riaditeľom Tatra banky. V rokoch 1923-1928 predsedal Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku a od roku 1934 stál na čele vydavateľstva Živena. Bol aj úspešným prekladateľom z ruštiny. Toto rodinné prostredie ovplyvnilo smerovanie Zory Jesenskej. Už v mladosti sa začlenila do slovenského kultúrneho života.

Hoci na niekoľko rokov Zora Jesenská upadla do zabudnutia, v roku 1991 bola oficiálne rehabilitovaná. Vyšla o nej monografia Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská a jej meno nesie aj prekladateľská Cena Zory Jesenskej.

Zora Jesenská sa narodila 3. mája 1909 v Martine. V rokoch 1918-1922 študovala na gymnáziu v Martine. Keďže mala vzťah k hudbe, pokračovala v štúdiu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1925-1935). Po jej skončení až do roku 1939 vyučovala v Martine hru na klavír. Súčasne pracovala v ženskom spolku Živena. Svoje prvé literárnokritické články začala písať v polovici 30. rokov 20. storočia do časopisu Živena. V nich hodnotila mnohé diela slovenskej a zahraničnej literatúry. Do Národných novín, Elánu, Slovenských pohľadov, Kultúrneho života písala články a glosy, v ktorých rozoberala otázky a problematiku literatúry, výtvarného umenia, folklóru, kultúry a politiky. Publikovala aj pod pseudonymami "Neznáma čitateľka a E. Letričková". V rokoch 1939-1949 bola redaktorkou časopisu Živena a zároveň redigovala knihy, ktoré vychádzali vo vydavateľstve Živena v edícii Knihy Živeny. Veľkou témou, ktorej sa v Živene aktívne venovala, boli ženské otázky, emancipácia žien, ich prínos v boji za svetový mier, najmä po druhej svetovej vojne. V 40. rokoch 20. storočia mal časopis práve vďaka Jesenskej "okná otvorené svetu", pretože na jeho stránkach vychádzali preklady literárnych diel svetových spisovateľov spolu s tvorbou slovenských autorov. V rokoch 1943-1949 bola aj podpredsedníčkou Ústredia Živeny. V roku 1949 sa spolok pričlenil k Matici slovenskej, kde Zora Jesenská pokračovala vo svojej práci. Zároveň pôsobila na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave ako vedúca prekladateľského seminára na Katedre ruského jazyka a literatúry (1949-1950). V rokoch 1952-1956 pracovala vo vydavateľstve Tatran. Od roku 1956 pôsobila ako prekladateľka v Bratislave a Martine.

Vynikala v umeleckom preklade ruskej, francúzskej, anglickej, bulharskej a nemeckej literatúry.

Nečakané uznanie a veľký ohlas priniesol preklad knihy Básne Michaila Jurieviča Lermontova, ktorú preložila pre Maticu slovenskú (1940). K mysleniu o preklade priviedli Jesenskú aj spory, ktorých mala v živote viac. Vždy ju však po profesionálnej stránke posúvali dopredu. Za svoje preklady zo slovanských jazykov získala v roku 1948 Cenu Janka Jesenského, v roku 1950 národnú cenu za preklad diel Vojna a mier (Lev Nikolajevič Tolstoj) a Tichý Don (Michail Alexandrovič Šolochov).

Pozornosť si zaslúžia i jej preklady z angličtiny, na ktorých pracovala s manželom dramaturgom, prekladateľom divadelným a filmovým kritikom Jánom Roznerom. Z 25 Shakespearových hier, ktoré u nás vyšli v rokoch 1963-1970, bolo 11 ich spoločným dielom. V roku 1967 dostala titul Zaslúžilá umelkyňa.

V roku 1968 sa Zora Jesenská verejne postavila proti sovietskej okupácii Československa, zapojila sa do obrodného procesu a zasadzovala sa za demokratizáciu pomerov v republike.

Zoru Jesenskú postupne vylúčili zo všetkých organizácií, ktoré ju politicky i profesijne zastrešovali. Zakázali jej akúkoľvek verejnú činnosť a ňou napísané diela odstránili z dosahu verejnosti. Nemohla ani prekladať.

Zomrela 21. decembra 1972 v Bratislave. Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine spolu s ostatnými členmi rodiny Jesenských.

Jej pohreb sa snažil komunistický režim všemožne obmedziť. Aj tak napokon prerástol do tichej manifestácie. Udalosti počas prípravy jej pohrebu opísal v knihe Sedem dní do pohrebu jej manžel Ján Rozner.

EVA MOSNÁKOVÁ
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy Eve Mosnákovej za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.

Eva Mosnáková sa narodila v roku 1929 v Brne, prvé roky svojho detstva prežila v Handlovej. Po potlačení Slovenského národného povstania (SNP) sa so svojimi rodičmi sedem mesiacov ukrývala pred transportom do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau na majeri pri Močenku neďaleko Nitry. V rodine záchrancov, sudetských Nemcov, našla aj svojho budúceho manžela Vladimíra.

Popri výchove dvoch synov a práci vyštudovala Eva Mosnáková ekonómiu na vysokej škole a neskôr pracovala na ministerstve poľnohospodárstva. Kvôli angažovaniu sa proti okupácii Československa v roku 1968 bola postihnutá znížením platu a funkcie. Dnes s elánom vedie bratislavský klub pre seniorov, ktorí prežili holokaust. Jej spomienky sú evidované vo washingtonskom Múzeu holokaustu v USA.

MICHAL KAŠČÁK
Prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj kultúry Michalovi Kaščákovi.

Michal Kaščák je spevák, textár a skladateľ. Narodil sa 4. júla 1972 v Trenčíne a s týmto mestom je dodnes spätý. Vyštudoval matematiku a zemepis na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, ale v Trenčíne sa už vo svojich trinástich rokoch stal spevákom hudobnej skupiny Bez ladu a skladu. Autorsky sa podieľal na hudbe k viacerým filmom.

Je zakladateľom a hlavným tvorcom festivalu Pohoda, jedného z najlepších európskych hudobných a umeleckých festivalov súčasnosti s osobitou dramaturgiou a charakterom otvorenosti a prívetivosti, kvality a rôznorodosti, tolerancie a slobody. Michal Kaščák je aj dobrým pozorovateľom a komentátorom spoločenského a politického diania na Slovensku.

ALEXANDRA KRSKOVÁ
Prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj práva a právnej etiky Alexandre Krskovej.

Alexandra Krsková je právnička a pedagogička. Narodila sa v Novom Meste nad Váhom v roku 1942 a po ukončení štúdia na Právnickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave na nej aj dlhý čas pôsobila. Stála pri zrode Právnickej fakulty Trnavskej univerzity, kde na katedre pastorálnej teológie, liturgiky a kánonického práva Teologickej fakulty dodnes vyučuje. V marci 2002 bola vymenovaná za vysokoškolskú profesorku v odbore teória štátu a práva.

Jadrom jej publikačnej činnosti sú témy európskeho politického a právneho myslenia a profesijnej právnej etiky.

TOMÁŠ JANOVIC
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil Tomášovi Janovicovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj literatúry a audiovizuálnej tvorby.

Pre tvorbu slovenského spisovateľa, novinára, textára piesní, básnika, autora rozhlasových, televíznych a divadelných hier, scenárov televíznych hudobno-zábavných programov, autora literatúry pre deti a mládež Tomáša Janovica je charakteristická jednoduchosť vyjadrovania. Zameriava sa na spoločenské neduhy (pretvárku, byrokratizmus, protekcionizmus, rodinkárstvo...). Venuje sa aj témam, akými sú vojna, koncentračné tábory, rasové prenasledovanie. Spomienkami sa vracia do vlastného detstva a mladosti.

Tomáš Janovic sa narodil 22. mája 1937 v Bratislave. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave (1954-1960), odbor slovenčina a dejepis. Po ukončení štúdia nastúpil do redakcie satirického časopisu Roháč, kde pracoval v rokoch 1960-1991. Už počas pôsobenia v Roháči sa prejavil jeho aforistický talent, ktorý naplno rozvinul v neskorších epigramoch a aforizmoch. Od roku 1991 sa venuje profesionálne literárnej tvorbe.

Knižne debutoval v roku 1959 zbierkou básní Život je biely holub. Je autorom zbierky aforizmov, epigramov a anekdot. V posledných rokoch napísal knihy Nikoho nezabije (2003), Je taký (2004), Maj ma rád (2005) a Neber to osobne! (2009).

Hravo a humorne sa básničkami a prózou prihovára deťom, hlavne tým najmenším. Pre deti a mládež písal rozhlasové hry a scenáre. Bratislavské bábkové divadlo (BBD) uviedlo v roku 2012 inscenáciu Drevený tato, ktorá vznikla na motívy jeho rovnomennej básnickej zbierky.

Dve ceny vydavateľstva Mladé letá (1979, 1980), dve ceny Zväzu slovenských spisovateľov (1982, 1983), zápis na Čestnú listinu IBBY (1984), na Čestnú listinu Hansa Christiana Andersena (1985), Cena Dominika Tatarku za rok 2005 sú vyjadrením domáceho aj zahraničného uznania jeho práce.

MARTIN HUBA
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil hercovi a vysokoškolskému pedagógovi Martinovi Hubovi štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj divadelného a filmového umenia.

Divadelný a filmový herec a režisér Martin Huba sa narodil 16. júla 1943 v Bratislave. Herectvo absolvoval na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave a kariéru začal v činohre Štátneho divadla (ŠD) v Košiciach. V roku 1967 hral v Divadle poézie v Bratislave. V rokoch 1968-1971 pôsobil v Divadle na Korze, po jeho zatvorení prešiel na bratislavskú Novú scénu. V roku 1976 sa stal členom Činohry Slovenského národného divadla (SND). Od roku 1999 nemal trvalý angažmán v žiadnom divadle a hosťoval na viacerých scénach. Ako hosťujúci herec v Divadle L + S v Bratislave účinkoval 24 rokov v monodráme Patricka Süskinda Kontrabas.

Hral v slovenských aj českých filmoch, napríklad: Javor a Juliana (1972), Do zbrane, kuruci! (1974), Trofej neznámeho strelca (1974), V každom počasí (1974), Kouzelníkův návrat (1976), Fany (1995), Kuře melancholik (1999), Musíme si pomáhat (2000), Obsluhoval jsem anglického krále (2006), 3 sezóny v pekle (2009), Kawasakiho růže (2009). Stvárnil postavy aj v televíznych inscenáciách, televíznych filmoch a seriáloch.

Potomok herca a opernej speváčky sa venuje aj réžii. Hru Zo života dážďoviek režíroval na Malej scéne v Bratislave v roku 1987 a stvárnil v nej aj postavu Andersena. Ako televízny režisér debutoval v roku 1992 inscenáciou Jakubowski a plukovník. K jeho ďalším televíznym réžiám patrí Majstrovský kurz, Slepý Geronimo a jeho brat, Hra o láske a smrti. V roku 2000 sa konala v SND v Bratislave premiéra jeho naštudovania opery Juraja Beneša The Players. V roku 2008 inscenoval v Národnom divadle v českej Prahe Verdiho Falstaffa.

Martin Huba je pedagógom Katedry herectva VŠMU a členom Umeleckej a vedeckej rady Divadelnej fakulty na tejto škole.

V rokoch 1983 a 1986 mu udelili Cenu Zväzu slovenských dramatických umelcov za divadelnú tvorbu. Cenu za najlepší mužský herecký výkon sezóny dostal v roku 1997 za rolu Ževakina v inscenácii hry Ženba v Činohre SND. Za réžiu Tančiarne v SND získal v roku 2001 cenu Dosky, ďalšiu túto cenu získal v septembri 2007 za najlepší mužský herecký výkon v inscenácii hry Christophera Hamptona Popol a vášeň. Ocenenie Český lev mu patrí za najlepší mužský herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme Jířiho Menzela Obsluhoval jsem anglického krále, ktorý sa stal najúspešnejším českým filmom roka 2006.

Prezident Českej republiky (ČR) Václav Havel mu 29. januára 2003 pri príležitosti poslednej zahraničnej návštevy vo funkcii prezidenta ČR v Bratislave udelil štátne vyznamenanie ČR - Medailu za zásluhy I. stupňa za vynikajúce umelecké výsledky.

Od 16. októbra 2005 do 15. apríla 2006 bol poverený vykonávaním funkcie riaditeľa Činohry SND.

V rámci medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest v Trenčíne si jubilant v júni 2013 prevzal ďalšiu cenu ako uznanie svojho talentu - repliku prestížneho ocenenia Hercova misia a umiestnil mosadznú tabuľku so svojím menom na moste vo Festivalovom parku v Trenčianskych Tepliciach.

DOBROSLAV PUSTAJ (in memoriam)
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam Dobroslavovi Pustajovi za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.

Dobroslav Pustaj, bojovník za demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd, sa narodil 9. júla 1931 v Košiciach. Dlhý čas žil a pracoval v Ružomberku. V roku 1949 založil spolu s Leopoldom Šidom a Štefanom Bradiakom protikomunistickú odbojovú organizáciu Slobodné Československo. Za túto činnosť ho štátny súd v novembri 1952 odsúdil za velezradu a vyzvedačstvo na 25 rokov väzenia. V uránových baniach v Jáchymove (dnes ČR), v prísnej izolácii v Leopoldove a počas nútenej práce v sklárňach vo Valdiciach pri Jičíne (dnes ČR) strávil dlhých 16 rokov a tri dni.

Aj po prepustení mal nad sebou stály dozor a bol prenasledovaný.

Po zvrhnutí komunistického režimu v roku 1989 bol účastníkom v pléne Občianskeho fóra v českej Prahe a zúčastnil sa prvého snemu hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN).

Kandidoval za primátora mesta Ružomberok a istý čas bol predsedom Konfederácie prenasledovaných komunizmom. Často opakoval, že všetky prežité príkoria nikdy nezvrátili jeho vieru v budúcnosť demokracie a jeho odhodlanie bojovať za spravodlivosť v ňom tkvelo až do úplného konca.

Dobroslav Pustaj zomrel 27. júna 2013.

JURAJ HROMKOVIČ
Prezident SR Andrej Kiska udelil Jurajovi Hromkovičovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy, výskumu a techniky.

Juraj Hromkovič sa narodil 24. augusta 1958 v Bratislave. Je absolventom Gymnázia Juraja Hronca. V rokoch 1977-1982 študoval informatiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského (MFF UK) v Bratislave. V roku 1995 bol vymenovaný za profesora. Pôsobil na Katedre teoretickej kybernetiky MFF UK v Bratislave ako asistent a ako odborný asistent.

Funkciu hosťujúceho profesora informatiky zastával v rokoch 1989-1994 na Univerzite v Paderborne v Nemecku. Na Inštitúte informatiky Univerzity v Kiele pôsobil v rokoch 1994-1997, v rokoch 1997-2003 ako profesor na RWTH (technická univerzita) v Aachene, kde od roku 1999 zastával aj funkciu prodekana pre výučbu informatiky.

Na Katedre matematiky Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vyučoval od roku 2001. Je členom asi 15 programových výborov medzinárodných vedeckých konferencií. V rokoch 1991-1994 bol členom rady EATCS, od roku 2001 je členom Slovenskej akademickej spoločnosti.

Od roku 2004 odovzdáva študentom cenné vedomosti ako profesor na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte [ETH] v Zürichu, najprestížnejšej technickej vysokej škole súčasnosti v Európe.

Je autorom a spoluautorom odborných monografií a vysokoškolských učebníc, publikuje vedecké a odborné práce v medzinárodných časopisoch a zborníkoch. Učí základy informatiky na hodinách Open Class, otvorených pre všetkých a zameraných na deti v základoškolskom veku.

Podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák 9. decembra 2015 v Bratislave odovzdal Jurajovi Hromkovičovi ocenenie Vyslanec dobrej vôle (Goodwill Envoy).

JAROSLAV KRAJČO
Prezident SR Andrej Kiska udelil Jaroslavovi Krajčovi štátne vyznamenanie, Pribinov kríž I. triedy, za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti práva.

Renomovaný právnik Jaroslav Krajčo sa narodil v Behynciach v okrese Topoľčany. Po štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave pôsobil najskôr ako čakateľ, a potom ako sudca na bratislavskom mestskom a krajskom súde. V rokoch 1987 až 1997 na Najvyššom súde Slovenskej republiky (NS SR) aj ako predseda jedného z jeho senátov.

V roku 1992 sa aktívne podieľal na vzniku Ústavy Slovenskej republiky; vo svojej dlhoročnej publikačnej a prednáškovej činnosti sa sústredil hlavne na oblasti občianskeho a pracovného práva.

Svojimi celoživotnými postojmi a odbornosťou prispel k tvorbe slovenskej legislatívy.

ZITA FURKOVÁ
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy Zite Furkovej za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry a divadelného umenia.

Divadelná a filmová herečka, režisérka, scenáristka, organizátorka kultúrnych podujatí, autorka poézie, majiteľka dabingového štúdia a zakladateľka divadla Astorka Korzo'90 Zita Furková sa narodila 6. marca 1940 v Hradišti pod Vrátnom. Po absolvovaní štúdia herectva na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave sa stala členkou Divadla Jozefa Gregora Tajovského (DJGT) vo Zvolene. Neskôr sa uplatnila v Divadle Andreja Bagara (DAB) v Nitre. V Bratislave začínala v Divadle poézie a od roku 1968 si získavala renomé a ohlas v Divadle na korze. Po jeho zániku bola členkou súboru Novej scény.

Umelecké majstrovstvo u herečky dopĺňa organizátorská invencia a schopnosti, ktoré využila ako jedna zo zakladateľov Divadla Astorka Korzo '90. V rokoch 1990–1991 tu viedla umelecký súbor. Ako obsadzovaná herečka má na konte stovky postáv v inscenáciách klasikov i súčasných dramatikov v divadle, televízii, filme i rozhlase. Z jej filmografie stoja za zmienku napríklad Výlet po Dunaji (1962), Zločin slečny Bacilpýšky (1970), Ťapákovci (1977), Dies irae (1984), Na pokraji rozumu (1978) alebo Život bez konca (1985). Invenčná a energická organizátorka mnohých kultúrnych podujatí je aj majiteľkou dabingového štúdia, z ktorého vychádzajú precízne a herecky prepracované slovenské verzie seriálov i filmov.

Za vynikajúce stvárnenie divadelných postáv získala Zita Furková množstvo prestížnych ocenení, medzi inými cenu Igric (1998) za herecký výkon v kategórii televízna dramatická tvorba, alebo Výročné ceny Slovenského literárneho fondu (1998, 2007). V ankete filmových kritikov a teoretikov Dosky ju nominovali na cenu za najlepší ženský herecký výkon za postavu Galiny v inscenácii Červená princezná. V júli 2009 si prevzala certifikát Nositeľ Identifikačného kódu Slovenska. V novembri 2009 bola odmenená výročnou cenou v oblasti divadla za vysoké umelecké majstrovstvo v uplynulej divadelnej sezóne. V tom istom roku získala v ankete časopisu Slovenka titul "Slovenka roka 2009 v oblasti umenia". V roku 2013 ocenili Zitu Furkovú na slávnostnom otvorení XVI. Festivalu A. Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom Kvetom Talie, ktorý udeľujú "významným slovenským hercom".

LADISLAV KOVÁČ
Prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výchovy a vzdelávania Ladislavovi Kováčovi.

Ladislav Kováč je svetovo uznávaný slovenský biochemik, vysokoškolský pedagóg a publicista. Priekopnícky sa venoval výskumu mitochondrií v kvasinkách. Za prelomové výsledky v oblasti bunkovej bioenergetiky, založenie unikátnej vedeckej školy biochémie a formulovanie princípov kognitívnej biológie získal v roku 2012 Cenu ministra školstva, vedy, výskumu a športu SR v kategórii Celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky.

Prvý minister školstva, mládeže a telesnej výchovy vo vláde Slovenskej republiky (1989-1990) po Nežnej revolúcii (1989) sa narodil 4. apríla 1932 v Závažnej Porube. Štúdium biochémie ukončil na Univerzite Karlovej v Prahe. Jeho vedecká činnosť, zameraná na bioenergetiku a kognitívnu biológiu, sa okrem početných pôsobísk v zahraničí spája s Prírodovedeckou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave. Na jej Katedre biochémie bol odborným asistentom, docentom a napokon vedúcim katedry.

Katedru bol nútený opustiť z politických dôvodov v období normalizácie v 70. rokoch 20. storočia. Opätovne sa na ňu vrátil v roku 1992, kedy ukončil svoje pôsobenie veľvyslanca Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) pri UNESCO vo francúzskom Paríži.

ILONA NÉMETH
Prezident SR Andrej Kiska udelil Ilone Németh štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti výtvarného umenia.

Jedna z veľkých osobností súčasného slovenského výtvarného umenia, Ilona Németh, sa narodila 28. januára 1963 v Dunajskej Strede. Vyštudovala grafický dizajn a knižnú ilustráciu na Vysokej škole výtvarných umení v maďarskej Budapešti. V súčasnosti vedie vlastný ateliér na katedre intermédií Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, ktorý sa sústreďuje na tvorbu objektov a inštalácií.

Po roku 1989 krátko spolupracovala s Maďarskou nezávislou iniciatívou, v roku 1998 získala ocenenie "Mladý výtvarník roka" a v roku 2001 reprezentovala Slovensko na 49. medzinárodnom bienále výtvarného umenia v talianskych Benátkach.

Charakteristickým znakom jej umeleckej tvorby je zreteľne vedomá a uvedomelá angažovanosť ženy v priestore, ktorý nás obklopuje, a ktorý si vyžaduje pozornosť všetkých našich zmyslov.

MÁRIA MACIKOVÁ
Prezident SR Andrej Kiska udelil Márii Macikovej štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti poľnohospodárstva a vinárstva.

Mária Maciková sa narodila v Sobranciach, štúdium kvasnej chémie a technológie ukončila v roku 1981 na Chemickotechnologickej fakulte dnes Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave.

Svoje skúsenosti – z bratislavských a košických vinárskych závodov, ale aj z riadenia úradov životného prostredia v Trebišove – uplatňuje už dvadsať rokov v rodinnej firme v Malej Tŕni, v jednej zo siedmich obcí tokajskej vinohradníckej oblasti na Slovensku. Vo vinárstve, ktoré nevyrába len tradičné tokajské vína, ale aj odvážne a inovatívne vína z klasických tokajských odrôd a významne sa podieľa na rozvoji miestneho cestovného ruchu. Rodinná firma získala v internetovom hlasovaní dvakrát po sebe titul Vinárstvo roka. Ako povedala spolumajiteľka, núti ich to k zavádzaniu ďalších inovatívnych postupov, aby sa kvalita ich vína neustále zlepšovala.

Napriek všetkým prekážkam dokázala Mária Maciková za necelých 20 rokov vybudovať vinársku firmu, ktorá vďaka nej patrí na Slovensku vo výrobe tokajských špecialít medzi absolútnu špičku. S ich vínami sa dnes už môžete stretnúť na celom svete. Mimo Európy, kde sú ich vína ponúkané v dvanástich michelinových reštauráciách, je to už aj Amerika a z Ázie hlavne Japonsko.

Asi neplatí všeobecne, že v každom víne je pravda, ako sa zvykne hovorievať. Určite však platí, že vo vínach Márie Macikovej dozrieva nefalšovaná chuť najlepších vinárskych tradícií slovenského Tokaja.


AUGUSTÍN MAŤOVČÍK
Prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil literárnemu historikovi, autorovi literatúry faktu Augustínovi Maťovčíkovi štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti biografie a bibliografie.

Literárny historik, autor literatúry faktu, vedecký a odborný pracovník v oblasti biografistiky a vysokoškolský pedagóg Doc. PhDR. Augustín Maťovčík, DrSC. sa narodil 19. augusta 1937 v obci Breza (Žilinský samosprávny kraj) v roľnícko-robotníckej rodine. Po gymnaziálnych štúdiách v Trstenej a Námestove, kde v roku 1955 zmaturoval, vyštudoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave odbor slovenčina – dejepis.

Po skončení štúdia v roku 1959 nastúpil do Matice slovenskej v Martine, kde zastával funkciu vedúceho Literárneho archívu. V rokoch 1967-1968 pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Po návrate do Martina sa stal zakladateľom Biografického ústavu Matice slovenskej. Podľa portálu books.sk bol pre svoje postoje k udalostiam rokov 1968-1969 politicky diskriminovaný. Nemohol publikovať a pozbavili ho vedúcej funkcie. V roku 1990 sa stal riaditeľom Biografického ústavu MS. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ odboru správy a výskumu pôvodných prameňov Slovenskej národnej knižnice (SNK) v Martine.

Literárny historik, ktorý sa vo svojej činnosti venoval slovenskému národnému obrodeniu, spracúvaniu personálnych biografií významných slovenských osobností. Stal sa manažérom rozsiahleho projektu Slovenského biografického slovníka a päťdielneho Biografického lexikónu Slovenska.

Je autorom monografií Vavrinec Čaplovič a osudy jeho knižnice (1962), Martin Hamuljak (1971), pod cudzím menom publikoval v normalizačnom období diela Ján Kollár – Legenda o veľkom Slovanovi (1974), Albert Škarvan – Život je zápas (1977), Štefan Krčméry – Slovo čisté (1979), neskôr už pod vlastným menom priblížil osobnosti a diela Jána Hollého (Pevec vekov dávnych, 1984), Ľuda Ondrejova (Číry a čistý rozprávač, 1986), a P. O. Hviezdoslava (Herold svitajúcich časov, 1988). Životným osudom a dielu J. C. Hronského je venovaná monografia Životná dráha (1995) a knižka Zažíhanie svetiel (1996).

Augustín Maťovčík žije a tvorí v Martine.

DANIELA ŠILANOVÁ (in memoriam)
Prezident SR Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy in memoriam za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti publicistiky a divadelného umenia Daniele Šilanovej.

Daniela Šilanová bola spisovateľkou, dramaturgičkou a scenáristkou. Narodila sa 1. februára 1952 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave vyštudovala slovenčinu a estetiku. Väčšinu svojho života prežila na východnom Slovensku. Ako dramaturgička a scenáristka sa realizovala v Podtatranskom divadle v Spišskej Novej Vsi a v divadle Romathan v Košiciach, ktoré založila s manželom. Od roku 1991 pôsobila v Združení Jekhetane – Spolu. Bola autorkou rôznych projektov na rómsku tému. Organizovala koncerty rómskych hudobníkov a spevákov a výstavy rómskych umelcov.

Dlhoročná šéfredaktorka novín Romano nevo ľil (Rómsky nový list) bola jednou z dvoch Sloveniek nominovaných v roku 2005 na Nobelovu cenu za mier. Daniela Šilanová zomrela 26. augusta 2008 v Prešove vo veku 56 rokov.
Zdielať článok na FacebookPáči sa mi TERAZ.SK na facebooku
Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy priamo na FB

Viac článkov na tému:

Najnovšie články v rubrike

dnes 14:24

Zbrojári chcú dať pri nákupe obrnených vozidiel šancu domácim výrobcom
Podľa prezidenta združenia Tibora Straku, slovenský obranný priemysel ponúka Ozbrojeným silám SR pri obstarávaní novej techniky domáce výrobné kapacity.

sk
dnes 14:11

Internet do slovenských škôl bude poskytovať spoločnosť SWAN
V protokole o výsledku kontroly je uvedené, že požiadavky na predmet zákazky vie splniť viacero poskytovateľov služby na trhu, a že technické parametre tak nie je možné považovať za diskriminačné.

sk
dnes 14:00

Posledná rozlúčka s choreografom Lúčnice Š. Nosáľom bude v piatok
Od 12.00 do 14.00 h budú prebiehať kondolencie lúčničiarov a širokej verejnosti, o 14.30 h sa očakáva príchod pozvaných hostí. Posledná rozlúčka sa začne o 15.00 h.

sk

Najčítanejšie Slovensko

Téma TASR



Používaním stránok TERAZ.SK súhlasíte s používaním cookies, ktoré slúžia na zlepšenie kvality nášho obsahu.

Viac