< sekcia Slovensko

Scénograf Kudlička v tvorbe úspešne prepája svety architektúry a opery

Slovenský scénograf, dizajnér a architekt Boris Kudlička. Foto: Krzysztof Bieliński

Boris Kudlička spolupracuje s najznámejšími opernými domami a ponuky na spoluprácu má na štyri roky dopredu.

Štrasburg/Bratislava 23. marca (TASR) - Boris Kudlička je scénograf, dizajnér a architekt, ktorý je známejší v zahraničí ako na Slovensku, hoci k spolupráci na inscenáciách operných predstavení si ho prizval aj svetoznámy Plácido Domingo, svojho času umelecký riaditeľ opery v Los Angeles a Washingtone.

V rozhovore pre TASR Kudlička uviedol, že vyrastal v rodine akademického maliara a projektantky, takže jeho neskoršia profesia bola logickým spojením oboch týchto svetov. Profesionálne divadlo v jeho rodnom Ružomberku neexistovalo.

Kudlička sa priznal, že vždy ho lákala architektúra, ale v 90. rokoch, keď sa rozhodoval o svojej budúcej profesii, mal pocit, že na dobrú architektúru nie je čas a ani možností pre uplatnenie. Vybral si preto scénografiu, ktorá - podobne ako architektúra - tiež pracuje "s formou, svetlom a priestorom, ale v menšej mierke a pri väčšej výtvarnej slobode". Scénické a kostýmové výtvarníctvo vyštudoval na VŠMU v Bratislave, pričom jeho pedagógmi boli profesori Jozef Ciller a Milan Čorba.

Prelomovým pre Kudličkovu kariéru bolo ešte počas štúdia jeho stretnutie s poľským scénografom Andrzejom Kreutz Majewským, ktorý pracoval pre svetové operné domy v Londýne či Miláne. Kudlička mu ukázal svoje študentské práce a realizácie a Kreutz Majewski ho angažoval ako svojho asistenta vo Veľkom divadle vo Varšave. Išlo o Kudličkov prvý kontakt s operou.

"Nikdy som to (takto) neplánoval. Nemal som o nej (opere) ani dobrú mienku, v podstate žiadnu predstavu. Mal som pocit, že opera je staromódny, skostnatený žáner, – ako hovoria niektorí Američania – dying art," povedal Kudlička.

Spresnil, že až vďaka Kreutz Majewskému zistil, že opera je "fantastické plátno, je univerzálna a súčasná a výtvarníkovi dáva možnosť pracovať s textom a hudbou".

Na základe tejto skúsenosti Kudlička prestal pracovať na činoherných predstaveniach, lebo "sa mi zdalo, že majú viac limitov než opera".

"Myslím si, že opera je kráľovnou umenia, prepája slovo, spev, hudbu, výtvarné umenie, architektúru, dizajn, svetlo, film alebo najmodernejšie multimédiá. Je to také ich prepojenie do jednej formy a to všetko v rovnakom čase, a to ma na tom zaujalo," vysvetlil Kudlička.

Podľa neho je opera aj veľmi tvárna. "Libreto a hudba dávajú veľkú slobodu pre interpretáciu," dodal. "Dnes viem, že operný príbeh sa dá vyrozprávať súčasným jazykom, dotknúť sa súčasných tém, a to bolo to, čo ma pritiahlo do opery a už nepustilo," dodal Kudlička.

Hudba je "prirodzeným motorom, ktorý riadi dramatickú líniu celého (operného) predstavenia," uviedol Kudlička na margo procesu tvorby. Vysvetlil, že práve pri počúvaní hudby a štúdiu libreta sa objavuje nápad pre podobu predstavenia. Nasleduje výmena tvorivých nápadov a diskusia s režisérom, ktorá vyústi do konečného "tvaru" operného predstavenia.

Kudlička spolupracuje s najznámejšími opernými domami a ponuky na spoluprácu má na štyri roky dopredu.

Kreatívny proces s režisérom na príprave predstavenia sa začína zhruba dva a pol roka pred premiérou. V úvodnej fáze sa Kudlička s režisérom zvykne stretnúť päť-šesťkrát. Asi rok pred premiérou je hotová maketa scény a prezentuje sa v divadle. Na to nadväzuje technická realizácia projektu a skúšky pred samotnou premiérou. Kudlička sa obyčajne zúčastňuje na úvodných skúškach, kde sa súboru odprezentuje celá koncepcia predstavenia, a prítomný je aj v záverečnej fáze inštalácie scény.

Za dôležité Kudlička považuje, aby sa mu s režisérom podarilo nájsť spoločný jazyk, aby "z toho vyšlo niečo zaujímavé, čo môžeme na javisku spoločne vyrozprávať".

Spresnil, že spolupracuje s tromi-štyrmi režisérmi. "To je maximum, ktoré zvládam," dodal. Spresnil, že ide o poľského režiséra Mariusza Trelińského, s ktorým "začal svoj operný príbeh" a s wagnerovským Tristanom a Izoldou sa dostali až do newyorskej Metropolitnej opery. Ďalším režisérom je Keith Warner, ktorý je tiež známy wagnerovskými realizáciami. Kudlička s ním pracuje už 12 rokov, pričom minulú sezónu uviedli svoje predstavenie Otella v londýnskej Covent Garden. Momentálne Kudlička pracuje v Štrasburgu s japonským režisérom Amonom Miyamotom nad francúzsko-japonskou koprodukciou. Rád spolupracuje aj s nemeckou režisérkou Florentine Klepperovou, s ktorou realizoval viacero predstavení - najmä na nemeckých scénach.

Kudlička v rozhovore priznal, že klasické opery s realistickým historickým libretom ho lákajú menej, moderná hudba so súčasným príbehom je preňho zaujímavejšia.

"Tá súčasná ma viac láka, viac inšpiruje, oslobodzuje moju fantáziu a poskytuje viac priestoru" pre tvorbu a pre rôzne interpretácie. Preto rád spomína a cení si svoju prácu na opere britského skladateľa a dirigenta Thomasa Adésa.

Úspešné pôsobenie na najvýznamnejších operných scénach sa začalo už spomínanou spoluprácou s Plácidom Domingom. Kudlička vysvetlil, že slávny tenorista najprv videl len fotografie z varšavského predstavenia opery Madama Butterfly z roku 1999, ktoré režíroval Treliňski. Scénograf i režisér potom dostali od Dominga pozvanie hosťovať do Washington National Opera a do opery v Los Angeles, kde uviedli operu Don Giovanni.

"Bola to intenzívna spolupráca, ktorá mi pomohla dostať sa do celosvetového operného priestoru. Bolo to neuveriteľné otvorenie dverí na svetové operné scény, ako napr. Berlín, Londýn, San Francisco, Frankfurt, Viedeň alebo New York. Snažili sme sa odovzdať najlepší výkon, čo nám pomohlo k tomu, že dnes mám možnosť pracovať so zaujímavými umelcami, spevákmi, dirigentmi z najvýznamnejších operných domov a divadiel. Je to obrovská radosť a satisfakcia, ktorú si veľmi cením," uviedol Kudlička.

Boris Kudlička mal ponuky na realizácie pre Operu SND, ale – ako uviedol - slovenské divadlá nie sú ešte organizačne pripravené na štandard, ktorý on po skúsenostiach v zahraničí vyžaduje.

Svojho času Kudlička na Slovensku debutoval operným predstavením Orfeus a Eurydika, za ktoré dostal aj ocenenie Dosky.

Pred ôsmimi rokmi sa Kudlička okrem divadla začal venovať aj architektúre.

Došlo k tomu po tom, ako s dvojicou poľských architektov realizovali poľský pavilón na svetovej výstave EXPO 2010 v Šanghaji. Prácu v architektúre považuje Kudlička za výzvu, ktorá sa objavila, keď v scénografii prakticky dosiahol vrchol, keďže spolupracoval s viacerými poprednými scénami.

So spomínanými kolegami založili architektonické štúdio, v ktorom zamestnávajú 40 architektov. Ich projektmi sú bytové domy, vily, rekonštrukcie starších objektov i veľké stavby, napr. najluxusnejší hotel vo Varšave či Múzeum poľských dejín. "Mám z tohto nového projektu obrovskú radosť," uviedol.

Prienik medzi divadlom a architektúrou vidí Kudlička v tom, že rovnako pracujú s priestorom alebo svetlom, v oboch prípadoch ide aj o "príbeh" o stavbe či priestore, keď sa klientom či ľuďom vo všeobecnosti snažia prepojiť do príbehu charakteristické znaky budovy alebo jej históriu, kontext, či okolnosti jej vzniku.

Ďalším prienikom divadla a architektúry je podľa Kudličku dialóg. Vysvetlil, že tak ako v divadle je dôležité pripraviť koncepciu predstavenia s režisérom, so súborom, či manažmentom, rovnako dôležité je ozrejmiť a spoločne s klientom vytvoriť koncept stavby. "Je to fantastická možnosť prepájať tieto dva svety," uviedol Kudlička na margo svojho pôsobenia v architektúre.

Dodal tiež, že ich architektonická kancelária sa snaží pracovať "so zaujímavými developermi", a nie tými, ktorí "len slepo počítajú zisk na meter štvorcový". "To sú ľudia, ktorí škodia spoločnosti a delia ju," povedal Boris Kudlička. Dodal, že "vítame developerov, ktorí chcú pre svoj projekt hodnoty, čo slúžia celej spoločnosti a verejnému priestoru, nielen uzatvorenej skupine majiteľov bytov či domov".

Pokiaľ ide o nesplnené sny v profesionálnej sfére, Kudlička povedal, že tým, že pracoval v najvýznamnejších operných domoch, sa mu podarilo urobiť viac, ako kedy sníval. Veľký priestor na sebarealizáciu teraz vidí v architektúre, ale "aj tu si realizujem projekty, o akých sa mi ani nesnívalo".

Vysvetlil, že teraz je lídrom tímu, ktorý pripravuje realizáciu doteraz najväčšej expozície nového múzea mapujúceho 1000-ročnú históriu dejín Poľska.

Dodal ešte, že by "možno bolo fajn navrhnúť budovu súčasnej opery", pričom by využil všetky svoje skúsenosti z doterajšej divadelnej praxe.

Z moderných projektov tohto určenia sa mu pozdáva opera v Kodani a Osle. Bratislavské Slovenské národné divadlo sa mu vidí predimenzované, za unikátnu však považuje nadstavbu Slovenskej národnej galérie od architekta Vladimíra Dedečka. Hovorí, že je to odvážna a riskantná forma. "Keby sme vecne kopírovali veci už praktizované, ako ľudstvo nás to neposúva ďalej," poznamenal Kudlička. Práve "ustrnutie na mieste" považuje za "veľké nebezpečenstvo pre umelca", lebo "pocit vnútorného uspokojenia ho brzdí" a bráni v hľadaní "originálnych, zaujímavých nápadov".

"Cítim sa naplneným človekom, lebo môj príbeh za posledných 20 rokov je taký intenzívny, že pociťujem veľké zadosťučinenie, že to všetko má zmysel: moja umelecká i podnikateľská činnosť, ale najmä rodina, domov, ktorý budujem so svojimi blízkymi," sumarizoval Kudlička.

"Najväčším šťastím by bolo trošku menej pracovať a mať viac času pre seba, len je to v tomto procese zložité," dodal.

"Luxus" úplne vypnúť zažíva Kudlička v lietadle. "Našiel som si istý druh meditácie, uzatváram sa a nabíjam si batérie. Celý zvyšok (života) je v pohybe," dodal.

Emocionálne sa Kudlička cíti byť doma na Slovensku, v Ružomberku, ale domovom mu je Varšava. Cíti sa však dobre aj v úplne iných kultúrach. Na Slovensko, na Liptov, sa snaží dostať aspoň dvakrát do roka.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.