< sekcia Slovensko

Pohreb generála Štefánika zatienil aj boje na južnej hranici s Maďarmi

Na snímke Milan Rastislav Štefánik. Foto: TASR/reprofoto

Počas Štefánikovho pohrebu sa množili informácie o tom, že maďarskí boľševici, ktorí len pred pár dňami podnikli prekvapivý prepad Komárna, využijú situáciu a na Bratislavu zaútočia.

Bratislava 12. mája (TASR)- Začiatkom mája v roku 1919 otriasla Slovenskom správa o tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika. Pohreb sa konal 10. a 11. mája v Bratislave a Brezovej pod Bradlom, resp. na Košariskách. Organizáciou poslednej rozlúčky s generálom bola poverená bratislavská vojenská posádka.

Pietny akt sa začal v sobotu 10. mája 1919 v priestoroch vtedajšej posádkovej nemocnice, dnešnom Úrade vlády SR. Štefánikovo telo spolu s ostatkami troch talianskych letcov boli položené na delové lafety. So zosnulými sa po bohoslužbách rozlúčili slávnostní hostia. Okrem rodinných príslušníkov bol prítomný minister národnej obrany Václav Klofáč a traja ďalší československí ministri.

Medzi prítomnými bol aj minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár, zástupcovia Národného zhromaždenia na čele s jeho predsedom Františkom Tomáškom, predstavitelia všetkých slovenských žúp, miest a cirkví. Taliansku vojenskú misiu v Československu zastupoval jej náčelník generál Luigi Piccione. Francúzsku reprezentoval generál Maurice Pellé, ktorý bol zároveň aj prvým náčelníkom Hlavného štábu československej armády.

Na dnešnom Námestí Slobody pred budovou nemocnice sa zhromaždila armáda a jednotky Sokola. Z balkóna posádkovej nemocnice prehovorili Václav Klofáč, Vavro Šrobár, František Tomášek a generáli Piccione a Pellé. Následne sa smútočný sprievod vydal na cestu mestom. Smeroval cez vtedajšie Senné námestie (dnes Kollárovo), Mariánsku a Špitálsku ulicu k Trhovému námestiu (dnes Nám. SNP).

Pokračoval cez dnešné Župné námestie a Štefánikovu ulicu na Hlavnú stanicu. V čele sprievodu išlo duchovenstvo s krížom, uniformovaní sokoli a spevácky zbor. Nasledoval voz s vencami a lafety s telami Štefánika a talianskych vojakov. Štefánikovo telo po stranách sprevádzalo deväť dôstojníkov francúzskych, ruských a talianskych légií.

Ďalej išla smútiaca rodina, najbližší priatelia, zástupcovia všetkých dôležitých politických inštitúcií a vojsko. Prezident Tomáš Garrigue Masaryk poslal len svojho zástupcu. Podobný smútočný akt organizovala mladá Československá republika po prvý raz.

Na železničnej stanici boli telá naložené na vlak smerujúci do Brezovej pod Bradlom, kam dorazil o pol desiatej večer. Truhly s telami talianskych vojakov uložili v katolíckom kostole, Štefánikove ostatky v evanjelickom a celú noc pri nich ostala čestná stráž.

Smútočné obrady pokračovali na druhý deň, teda v nedeľu 11. mája. Telá boli - opäť na lafetách - prenesené do Štefánikovho rodiska – Košarísk. O smútočnej bohoslužbe v evanjelickom kostole sa vydal sprievod na Bradlo.

Všetky štyri telá uložili do provizórneho, v skale vytesaného hrobu. Pohrebu sa zúčastnil napríklad aj básnik Pavol Országh Hviezdoslav či Janko Jesenský, lúčiaci sa za ruských legionárov. Po súmraku na Bradle zapálili vatry.

Počas Štefánikovho pohrebu sa množili informácie o tom, že maďarskí boľševici, ktorí len pred pár dňami podnikli prekvapivý prepad Komárna, využijú situáciu a na Bratislavu zaútočia. Našťastie sa tak nestalo, aj keď tieto správy šírila aj samotná maďarská armáda. Boje však zakrátko vypukli v inej časti česko-slovensko-maďarskej hranice.

Maďarská republika rád ustanovená v marci 1919, plánovala intenzívnu vojenskú kampaň na svojej severnej hranici. Po tom ako rumunská a československá armáda v apríli na povel Parížskej mierovej konferencie obsadili časť maďarského územia, prešla maďarská Červená armáda do protiútoku.

Ťažiskom ofenzívy mala byť oblasť okolo Miškovca. Úspešným postupom plánovali Maďari prerušiť spojenie československej a rumunskej armády a po obsadení Haliče sa chceli spojiť s boľševickou armádou, ktorá v tom čase postupovala na západ dnešnej Ukrajiny. Po prvých úspechoch ešte na maďarskom území spoznali slabiny česko-slovenského vojska.

Taktiež sa mohli spoľahnúť na novú erupciu maďarského nacionalizmu, ktorej cieľom bolo „Felvidék viszahóditása", teda znovupodmanenie Horného Uhorska, respektíve Slovenska.

Velenie maďarskej Červenej armády začalo so všeobecnou ofenzívou na Slovensko 30. mája 1919. Prvoradým cieľom bolo obsadiť Vrútky a tým dostať pod kontrolu železnicu spájajúcu východ so západom, ako aj Žilinu s Bratislavou. Následne malo byť postupom cez údolie Hornádu, Zvolen a Banskú Štiavnicu obsadené celé východné Slovensko.

Československá armáda nebola na útok pripravená. V rovnakom čase, ako začal maďarský útok, nastala zmena v dôstojníckom zbore. Od konca roku 1918 ovládali Hlavný štáb československej armády talianski dôstojníci. Od 1. júna 1919 ich nahradila francúzska vojenská misia, vedená spomínaným generálom Pellém.

Koncom mája bolo na Slovensku asi 30 000 československých vojakov, rozmiestnených najmä na čiare dotyku s Maďarmi. Ich organizácia a výzbroj, ako sa ukázalo, nebola najlepšia. Útok maďarských boľševikov na Slovensko, kulminujúci v júni 1919, bol aj preto úspešný. Československí vojaci boli nútení ustupovať. Obsadenie Slovenska maďarskou Červenou armádou sa stalo reálnym.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.