Bratislava 22. augusta (TASR) - Obyvatelia Slovenska si 29. augusta 2014 pripomenú 70. výročie začiatku Slovenského národného povstania (SNP), ktoré vypuklo 29. augusta 1944. Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch sa 29. august upravuje ako štátny sviatok SR. Centrálne oslavy 70. výročia SNP v dňoch 28.-31. augusta sú naplánované v meste Banská Bystrica.

TASR pri tejto príležitosti prináša dejinný prehľad udalostí, ktoré viedli k SNP.

Priamemu vypuknutiu SNP dlhodobo predchádzala všeobecná situácia vo svete. Tá si vynútila vznik antihitlerovskej koalície s cieľom odstrániť vo svete fašizmus. Jej predstavitelia v bývalej ČSR prijali program obnovenia republiky. Podpísala sa dohoda o vytvorení Československej armády vo Francúzsku (október 1939), vznikla Československá jednotka bojového letectva vo Veľkej Británii (júl 1940) a v Londýne sa ustanovila československá exilová vláda na čele s Edvardom Benešom. V júli 1941 ju oficiálne uznali Veľká Británia, ZSSR a USA.

Vypuknutie SNP urýchlil fakt, že slovenské hranice prekročili nemecké okupačné vojská 29. augusta 1944. Po 15.00 h vojenské ústredie vydalo rozkaz na najprísnejšiu bojovú pohotovosť vojenských posádok. Večer po rozhlasovom prejave generála Ferdinanda Čatloša veliteľ vojenských zložiek povstalcov, vtedy podplukovník generálneho štábu Ján Golian, vydal rozkaz, aby jednotky slovenskej armády kládli fašistom odpor. Tento akt znamenal začiatok Povstania, ktoré však vypuklo predčasne v štádiu nedokončených príprav. Jeho vypuknutie nevhodne urýchlila nemecká okupácia, čo znamenalo pre organizátorov SNP prijať druhý, horší variant.

Predstavitelia odboja nemali pred Povstaním zjednotenú prípravu na konečné ozbrojené vystúpenie. Partizánski velitelia pred jeho vypuknutím realizovali ozbrojené útoky v stupňujúcom sa počte, čím sa predčasne dostávali do rozporu s fašistami a s ich satelitnou slovenskou vládou aj s prezidentom Jozefom Tisom. Medzi jednotlivými príslušníkmi vtedajšieho antifašistickejšieho hnutia často chýbala výraznejšia vzájomná symbióza, ktorá by zabezpečila lepšiu organizáciu SNP.

Rozpoltenosť vtedajšej spoločnosti bola badateľná aj v spomínanom rozhlasovom prejave ministra obrany totalitného, profašistického slovenského štátu Ferdinanda Čatloša, ktorý oznámil preniknutie nemeckých vojsk na Slovensko. Napriek viacerým protifašistickým tendenciám zostal verný vyčkávaniu a k Povstaniu sa nepridal. Na druhý deň, 30. augusta 1944, vystúpil kontroverzný prezident Jozef Tiso, ktorý obhajoval fašistickú, nemeckú okupáciu a odsúdil Povstanie. Katastrofálne dopadli z dôvodu zlyhania ich najvyššieho velenia dve východoslovenské divízie. Nemci ich do konca augusta stačili odzbrojiť, rozohnať a len časť vojakov sa dostala k povstalcom.

Napriek viacerým nepriaznivým okolnostiam sa Povstanie v krátkom čase rozšírilo na vyše 30 vtedajších okresov s rozlohou asi 20.000 kilometrov štvorcových s približne 1,7 milióna obyvateľmi a siahalo na východe po Levoču, Spišskú Novú Ves a Dobšinú, na západe po Žilinu, Bánovce nad Bebravou a Topoľčany. Na severe a na juhu sa povstalecké územie dotýkalo až štátnych hraníc.

Prvé boje sa začali pri Žiline 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky postavili na odpor. O deň neskôr, 30. augusta, na rozkaz podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana povstalci ustúpili do Strečnianskej tiesňavy, kde mjr. Jozef Dobrovodský, povstalecký veliteľ žilinskej posádky, spolu s povstaleckým veliteľom martinskej posádky podplukovníkom Emilom Perkom a veliteľom 1. čs. partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika Petrom Alexejevičom Veličkom začal organizovať nové obranné postavenie.

SNR prijala 1. septembra 1944 deklaráciu o prevzatí všetkej moci na povstaleckom území, na ktorom sa obnovilo demokratické Československo. Hlavnú časť tohto oslobodeného územia tvorilo najmä stredné Slovensko a jeho sídlom bola Banská Bystrica.

V prvých septembrových dňoch - i keď po strate pomerne veľkého územia - s výnimkou Ponitria sa podarilo stabilizovať povstaleckú obranu. Karpatsko-duklianska operácia Sovietskej armády, ktorá sa začala 8. septembra 1944, prispela k tomu, že nemecké velenie muselo stiahnuť z východných častí Slovenska a zo severovýchodného úseku povstaleckého frontu úderné jednotky.

Útok 18. SS divízie na juhu znamenal začiatok ofenzívy nemeckých okupačných vojsk, ktoré mali výraznú, najmä technickú prevahu nad povstalcami, a vyvolal krízovú situáciu povstaleckej obrany: 22. októbra padla Detva, 26. októbra Zvolen. Obrana povstaleckého územia sa postupne skončila. Napriek veľmi zložitej situácii sa povstalci dokázali hrdinsky brániť dva mesiace - až do 27. októbra 1944, keď Nemci obsadili Banskú Bystricu. Na to generál Rudolf Viest vydal rozkaz o ústupe do hôr a povstalci prešli na partizánsky spôsob boja.

Najmä vďaka SNP sa Slovensko stalo členom víťaznej spojeneckej koalície, ktorá v boji porazila fašistickú hrozbu. Slovenský národ dokázal, že s fašizmom spolupracujúci a kolaborujúci vládnuci slovenskí predstavitelia aj s prezidentom Jozefom Tisom neboli jeho nosnými predstaviteľmi.

Dva mesiace sa proti nemeckej presile bránilo 60.000 vojakov armády a 18.000 partizánov, spolu so Slovákmi aj príslušníci 30 národov a národností Európy, Ameriky a Austrálie. Udržanie povstaleckého územia počas tohto obdobia v tyle sovietsko-nemeckého frontu, rozsah, dĺžka a vojenský význam povstania ho zaraďujú k najvýznamnejším antifašistickým vystúpeniam.

Slovenské národné povstanie sa stalo jednou z kľúčových a pozitívnych udalostí slovenských dejín.

V septembri 1992 Slovenská národná rada vyhlásila 29. august za deň štátneho sviatku.

Každoročne sa na mnohých miestach Slovenka konajú pietne spomienky na túto udalosť a najväčšie oslavy SNP prebiehajú v Banskej Bystrici.

Aká bola úloha Slovenskej národnej rady počas SNP?

Program ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR), vytvorenej v decembri 1943, sformulovaný pod názvom Vianočná dohoda, predpokladal obnovu Československej republiky (ČSR) na základe rovnosti oboch národov. Za svoj prvoradý cieľ si SNR vytýčila jednotný boj za odstránenie nacisticko-nemeckého diktátu na území Slovenského štátu. Československý prezident Edvard Beneš z exilu v Londýne v Británii poveril 23. marca 1944 dočasným vedením vojenského odboja na Slovensku podplukovníka generálneho štábu slovenskej armády Jána Goliana. Na rokovaní ilegálnej SNR s Golianovou vojenskou delegáciou vzniklo 27. apríla 1944 Vojenské ústredie SNR. V lesnej chate v katastri obce Čremošné v Žarnovickej doline sa konala v júli 1944 schôdza ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia SNR. Prerokovali na nej princípy a podmienky protifašistického ozbrojeného vystúpenia, posledné prípravy na povstanie a potrebu nadviazania spojenia s blížiacou sa Sovietskou armádou. Karol Šmidke a pplk. Mikuláš Ferjenčík 4. augusta 1944 odleteli do Moskvy ako delegácia SNR žiadajúca koordináciu povstaleckých akcií s velením Červenej armády.

Slovenská vláda vyhlásila 11. augusta 1944 na celom území štátu stanné právo.

FOTO REPROFOTO ARCHÍV TASR

Na povstaleckom území sa konštituovala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada (SNR). Stala sa vrcholným politickým, zákonodarným a výkonným orgánom. Vydala Deklaráciu Slovenskej národnej rady, ktorou prevzala na Slovensku všetku zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc. Plénum SNR zvolilo šesťčlenné predsedníctvo SNR, ktoré pracovalo v zložení: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za Komunistickú stranu Slovenska (KSS), Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za Demokratickú stranu.

Počas SNP bolo sídlo povstaleckej SNR na Skuteckého ulici v Banskej Bystrici. Od 1. septembra 1944 tu zasadalo plénum a pracovalo Predsedníctvo SNR, ktoré malo dvoch predsedov - Karola Šmidkeho a Vavra Šrobára a Úrad Predsedníctva SNR. Počas SNP malo plénum SNR 41 členov (paritné zastúpenie KSS a DS a Ján Golian.

Jána Goliana povýšili na generála a stal sa veliteľom celej slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Po mobilizácii, ktorá prebehla 1. septembra 1944, sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47.000 osôb. SNR vyhlásila 26. septembra 1944 druhú mobilizáciu záloh do 1. ČSA na Slovensku. Týkala sa piatich ročníkov. Po druhej mobilizácii počet príslušníkov povstaleckej armády dosiahol 60.000 osôb. V druhej polovici septembra 1944 disponovala 1. ČSA na Slovensku okrem rôznych druhov armádnych jednotiek a útvarov, vrátane leteckej skupiny, 44 pešími prápormi, šiestimi delostreleckými oddielmi a 32 delostreleckými batériami.

V Banskej Bystrici sa uskutočnila 22. októbra 1944 porada zodpovedných politických činiteľov o príprave na organizovaný ústup do hôr a prechod na partizánsky spôsob boja. Predsedníctvo SNR prerokovalo za účasti generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana vojenskú situáciu, schválilo vojenský plán obrany centrálnej oblasti povstania v trojuholníku Zvolen - Banská Bystrica - Brezno a určilo tri nové centrá boja proti okupantom: oblasť Veľkého a Malého Šturca, oblasť Slovenského Rudohoria a oblasť Čertovice a východnej časti Nízkych Tatier.

Povstalecká SNR pôsobila v Banskej Bystrici do 23. októbra 1944 a za toto obdobie schválila 40 zákonov. Výkonnú moc vykonávala prostredníctvom deviatich a neskôr 11 povereníctiev. Potom sa jej sídlo presunulo na Donovaly. Tu sa 27. októbra 1944 rozhodlo o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja.

Deklarácia povstaleckej SNR bola vyhlásená 1. septembra 1944

Vyhlásenie Deklarácie povstaleckej SNR sa uskutočnilo 1. septembra 1944. Jej prijatiu predchádzalo niekoľko udalostí.

V druhej polovici decembra 1943 sa dve hlavné skupiny protifašistického a národného frontu na Slovensku - občiansky odboj (Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Matej Josko) a Komunistická strana Slovenska (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Ladislav Novomeský) dohodli na založení ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) ako najvyššieho orgánu odboja. Dokument o jej vzniku známy ako Vianočná dohoda podpísali zúčastnené strany 25. decembra 1943. V dohode sa hovorí o odstránení nacisticko-nemeckého diktátu, prevzatí moci na Slovensku, spoločnom štáte Čechov a Slovákov, úzkej spolupráci v zahraničnopolitickej a vojenskej oblasti so Sovietskym zväzom a demokratickom usporiadaní budúcej Československej republiky (ČSR). O niečo neskôr dohodu podporila Šrobárova skupina, ktorá sa pôvodne orientovala na londýnsku emigráciu, občianske odbojové skupiny a sociálnodemokratická strana.

Vytvorilo sa aj Vojenské ústredie SNR na čele s pplk. Jánom Golianom, veliteľom štábu pozemného vojska v Banskej Bystrici, ktoré vypracovalo plán povstania.

FOTO: REPROFOTO ARCHÍV TASR

V situácii, keď povstalci ovládli takmer dve tretiny územia Slovenska a slovenské hranice prekročili nemecké okupačné vojská, Slovenská národná rada vyšla z ilegality. Už na svojom prvom rokovaní 1. septembra 1944 prijala niekoľko nariadení s platnosťou zákona a vydala Deklaráciu Slovenskej národnej rady. V jej úvode sa uvádza: "Slovenská národná rada ako jediná oprávnená hovoriť v mene slovenského národa, preberá dnešným dňom na celom Slovensku zákonodarnú a výkonnú moc, ako i obranu Slovenska a túto moc bude vykonávať do tých čias, kým si slovenský národ demokratickým spôsobom neurčí legitímnych zástupcov."

SNR sa Deklaráciou prihlásila k spolužitiu Slovákov a Čechov v novej ČSR na základe princípu rovný s rovným, odsúdila kolaboráciu ľudáckeho režimu s fašistickým Nemeckom a deklarovala pripojenie k spojencom. Stala sa skutočnou zákonodarnou, vládnou a výkonnou mocou na povstaleckom území, nezávislou od Tisovej vlády v Bratislave i exilovej vlády v Londýne.

Povstalecká SNR pôsobila v Banskej Bystrici do 23. októbra 1944. Na poslednom plenárnom zasadnutí SNR prijala nariadenie o dočasnom prenesení právomoci SNR na predsedníctvo a jeho jednotlivých členov.

O štyri dni neskôr Nemci obsadili Banskú Bystricu. Na poslednom stretnutí zástupcov Predsedníctva SNR a KSS s velením povstaleckej armády a Hlavným štábom partizánskych oddielov na Slovensku 27. októbra 1944 na Donovaloch bolo prijaté rozhodnutie o prechode povstaleckej armády na partizánsky spôsob boja.

SNR, ktorá bola najvyšším orgánom povstania, prerušila kolektívnu činnosť. Ďalšieho vedenia boja sa ujalo Predsedníctvo SNR a Hlavný štáb partizánskeho hnutia na čele s plk. A. N. Asmolovom, opierajúci sa o ilegálne národné výbory a partizánske skupiny. Partizánske boje na území Slovenska trvali až do príchodu Sovietskej armády v roku 1945.