Bratislava 1. júna (TASR) - Pred 40 rokmi vyštudoval estetickú výchovu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Síce počas štúdia začal pracovať ako redaktor v Československom rozhlase, už pred Novembrom 1989 si úspešne vyskúšal kariéru profesionálneho spisovateľa v slobodnom povolaní. Na "voľnej nohe" je takmer celý život. "Občas som si išiel do nejakej roboty oddýchnuť. Keď mi bolo dlho doma, strácal som schopnosti komunikácie, tak som išiel medzi ľudí. Sporadicky učím na školách, ale väčšinou som sám sebe kapitalistom a neviem si to vynachváliť," prezradil v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky spisovateľ, scenárista, dramatik, textár, performer, autor literatúry pre deti a tiež výtvarník Daniel Hevier.


-Prvý jún je sviatkom všetkých detí, ktorým ste veľkým kamarátom. Mimoriadne sa im venujete prostredníctvom vašich kníh. Pred pár dňami to ocenilo aj Literárne informačné centrum, ktoré vám vôbec ako prvému autorovi udelilo Cenu Márie Ďuríčkovej. Aké bolo vaše detstvo?-


Vtedy sa mi to tak nezdalo, ale dnes sa mi zdá, že bolo krásne (úsmev). Vyrastal som v meste, v Prievidzi, ale zároveň tam bolo blízko aj do prírody a k dedine. Pár dní do týždňa som zažil aj zvieratká, stromy aj rieky, aj ryby a bylinky. V Prievidzi som zase zažil rôzne mestské rekvizity - všelijaké hry a bandy. Potom prišli knihy a aj na to bola dobrá Prievidza s bohatým kultúrnym životom. Mám pocit, že som zažil farebné voňavé detstvo plné hier a dobrodružstiev, ani som popri tom nevnímal, že chodím aj do nejakej školy a že sú nejaké povinnosti. Neskôr, keď prišli prvé lásky a prvé úteky z domu - snaha odstrihnúť sa od rodičov a mesta, ktoré mi zrazu začalo byť malé, mal som kam ujsť, lebo som mal rodinné zázemie aj v Bratislave. Tak som striedal úteky a návraty, až som sa od Prievidze definitívne odstrihol a dodnes za tým nostalgicky smútim.


-Boli ste dieťa ulice, indiánskych a vojenských akcií alebo skôr samotár zahĺbený v knihách?-


Aj aj. Mal som také obdobia, chvíľu som bol veľmi spoločenský a žil som v komunite, a potom som zase bol samotár utiahnutý do seba. Striedal som to. Toto moje nastavenie striedam doteraz.

.
-Nemáte pocit, že dnešné deti viac venujú pozornosť antihrdinom ako hrdinom? Fandia skôr bosorákom a bosorkám či rôznym príšerám ako kladným hrdinom...-


A nás nelákali antihrdinovia? Nefandili sme tiež trošku tým horším, grázlom? Neviem, či to je zasa len taká naša skreslená optika alebo či to bolo vždy tak.


-Narážam na žáner fantasy. Ako vnímate fakt, že pre niektoré deti akoby neexistovali iné knihy ako Harry Potter? Prečo ich tak lákajú nereálne postavy?-


Viem presne, kde ma chcete dostať, ale trošku sa bránim takémuto zjednodušenému pohľadu, pretože aj celá naša mytológia a ľudové rozprávky sú zaľudnené neexistujúcimi démonickými postavami a rôznymi bytosťami, takže asi to nie je vynález len tejto doby. Ale je pravda, že boj medzi duchovnými silami sa prehlbuje, zostruje, zintenzívňuje, naberá na obrátkach. A to už nie je iba súčasťou detského sveta, ale aj sveta, v ktorom žijeme my dospelí, pretože my sa zase s týmito silami stretávame v inej forme a inak sa prejavujú ako nejaká rozprávková postava.


-Čo z vás chceli mať rodičia?-


Myslím, že nemali nejakú predstavu, nechávali to na mňa. Pomerne rýchlo som sa vyhranil. Už v siedmej - ôsmej triede som vedel, že chcem byť spisovateľom alebo človekom, ktorý robí umelecké žánre, či už divadlo, hudbu, film, kreslenie alebo písanie. Ticho a diskrétne ma v tom podporovali.

.
-Súhlasíte s názorom, že dnešné deti menej čítajú a namiesto kníh uprednostňujú počítačové hry, mobil, ipad, tablet...-


Nesúhlasím, nečítajú menej. Myslím si, že rodičia čítajú niekedy oveľa menej ako ich deti. Aj za našich čias bolo tak, že niektorí sme čítali, a niektorí nečítali vôbec, nechýbalo im to k životu a vyrástli z nich úspešní ľudia. Napokon na dedine, ku ktorej som mal blízko, sa čítalo len tak úchytkom, bola to taká ilegálna činnosť. Dedinský slovenský človek to berie len ako takú zábavku, panské huncútstvo, že čítať sa dá iba v zime po večeroch, keď už nie je čo robiť v hospodárstve. My Slováci to máme asi v sebe, že to čítanie je taká trošku podozrivá činnosť.


-Testovali ste niekedy svoje knižky určené detským čitateľom na vlastných deťoch?-


Nikdy som to nerobil. Veľa detských kníh som napísal, keď sme ešte nemali deti. Keby som si to aj chcel testovať, tak ma moja rodina jedine znechutí, pretože sú voči mne veľmi kritickí. A potom každé dieťa je iné. Jedno decko ohúrite vyskúšanými fintami a niekto vám to nezoberie, niekomu sa páči to, inému práve opak. Keby som chcel ulahodiť každému, tak by som sa dostal do schizofrenickej situácie - rozpustil by som sa v identite iných ľudí a prestal by som byť sám sebou.


-Ktorých autorov a aké knihy čítal Daniel Hevier v detstve?-


Čítal som veľa športových kníh, príbehy o športovcoch, ročenky, ktoré vychádzali po každých majstrovstvách sveta vo futbale, v hokeji, po olympijských hrách, atď. A potom zrazu som prešiel od týchto chlapčenských kníh k poézii a k románom Dostojevského, Kafku. Mal som pestrú čitateľskú lektúru. Čítal som, samozrejme, aj Foglara, Tarzana, winnetouovky, Verneho, ale aj rozprávky a moderné básne.


-Na čom momentálne pracujete?-


Vždy robím niekoľko vecí naraz a vždy to striedam. Čo najviac horí a kto najviac píše, volá a dožaduje sa toho, tak tomu sa snažím vyhovieť a potom zas v panike preskočím na ďalšie. Nikdy nemám tú pohodu - napísať knihu v pokoji, nechať ju odležať a po čase si ju znova prečítať a tak niekoľko rokov sa s ňou hrať, vylepšovať ju a potom ju niekde ponúknuť. Vždy meškám a odovzdávam neskoro.

Foto: TASR/Peter Kollár

-Váš knižný plán, či ako vy hovoríte "rozvrh", do ktorého ste nám dovolili nahliadnuť, by inému spisovateľovi vydržal aj na viac ako päť rokov...-


Ale niekedy aj mám tých päť rokov (smiech). Napríklad na knižke Tvorivé písanie pracujem už asi desať rokov a teraz prišiel taký termín, vydavateľka povedala, že to jednoducho musím napísať, lebo ma zaškrtí.


-Tvorivé písanie bude určené dospelým, ktorí sa chcú naučiť písať. Neprekáža vám, že si tou knihou vlastne vychováte konkurenciu?-


Literatúra je postavená na tom, že sa možno uchádzame o rovnakého adresáta, ale nie sme nepriateľmi. Každý spisovateľ vyrastal na pleciach mnohých iných spisovateľov. A ja cítim, že aj na mojich pleciach vyrástlo niekoľko spisovateľov a vôbec ma to neťaží. Nepociťujem to ako ťarchu, práve naopak, ako keby som tým získaval aj na vlastnej autorskej hodnote a mám dobrý pocit, že som pomohol nájsť niekoľkých ďalších spisovateľov.


-A tie ďalšie knihy vo vašom rozvrhu? Majú lákavé názvy - Namydlený blesk, Parkovník, Chymeros, Johanides, Narkolepsia...-


Narkolepsia je román, ktorý by mal pokračovať po knižke Kniha, ktorá sa stane. Namydlený blesk som venoval môjmu kamarátovi Svetozárovi Mydlovi, ktorý má teraz ťažké obdobie a chcem ho týmto spôsobom povzbudiť. Je to trošku zvláštna kniha, ktorá vznikla na základe jeho nerealizovaných obrázkov pre deti. V týchto dňoch na ne píšem príbeh. Parkovník nie je kniha, ale divadlo jedného herca, ktoré by malo mať premiéru na tohtoročných Kremnických gagoch. Túto hru som napísal na telo kamarátovi Mišovi Ďurišovi. Johanides je kniha, ktorú som sľúbil Literárnemu informačnému centru pri príležitosti 80. výročia nedožitých narodenín Jána Johanidesa. Bol mojím nielen obľúbeným spisovateľom, ale aj mojím autorom, vydal som mu niekoľko kníh. Mám projekty, ktoré sa bijú a medzitým pribudli ďalšie, ale tie som si už zakázal rozrábať, kým tieto nedokončím.

.
-Ste plodný spisovateľ, výborný textár, performer, maľujete, nie je to na jedného človeka priveľa? Zvládate to?


Nezvládam, dostávam sa do rôznych problémov, ktoré si zaviním väčšinou sám, ale neviem ináč... Neviem žiť tak, že teraz som spisovateľ a píšem jednu knihu. Keď sa mi nedarí byť spisovateľom, tak si to namaľujem, zaspievam alebo zahrám. Pomáham si jednotlivými žánrami, ktoré pokladám za jednu komplexnú výpoveď. Myslím si, že ľudia aj v dávnej minulosti nerozlišovali medzi literatúrou a tancom alebo divadlom a hudbou, bolo to v jednej kope. Pre mňa je to prirodzené, keby som nemaľoval, bol by som ochudobnený, keby som nespieval, netancoval, cítil by som sa nehotový, necelistvý.


-Nedávno ste získali prvenstvo v súťaži pôvodných dramatických textov divadelných hier v slovenskom a českom jazyku Dráma 2013 za text Smrť si vás pridala do svojich kruhov. Ocenila ho aj Činohra SND. Mení sa Daniel Hevier na dramatika?-


Jednoducho som sa dostal k informácii, že Divadelný ústav vypisuje anonymnú súťaž, čo sa mi zdalo vtedy najdôležitejšie, že to moje meno tam nebude ani pomáhať ani zavadzať. Lebo sú istí ľudia (úsmev), ktorí keby tam videli ten podpis, tak by ma asi nepustili ďalej. Aj som váhal, či sa vôbec o to pokúsiť, lebo zase bolo na to pár dní. Niekoľkokrát som povedal, že to nemá význam, že sa nebudem stresovať a všetko robiť na poslednú chvíľu, ale napokon zvíťazila túžba vyskúšať si to, či viem napísať divadelnú hru.

Foto: TASR/Radovan Stoklasa

.
-Akú tému riešite v hre Smrť si vás pridala do svojich kruhov?-


Vymyslel som si modelovú situáciu jednej rodiny, na základe akoby banálnych rozhovorov som to dal dohromady. Názov hry vychádza z Googlu. Každý deň mi chodia nejaké výzvy, aby som sa pridal k tomu a k tomu a zaradil sa do nejakej skupiny alebo okolo nejakého človeka. Tak som to trošku posunul do metaforického oblúku, že nakoniec si nás všetkých smrť aj tak zoberie a urobí si z nás jednu skupinu.


-Zachutila vám tvorba pre javiská? Budete v tvorbe dramatických textov pokračovať?-


Mám teraz divadelné obdobie, ktoré ma veľmi obohacuje. Láka ma na tom okamžitá odozva - doma vymyslím nejakú repliku, herec to vysloví a ľudia sa zasmejú alebo zamrazia alebo sú ľahostajní. Potleskom dajú najavo, či sa vám to podarilo alebo nie. A nemusíte čakať sto rokov, či sa z vás stane slávny spisovateľ.


-Slávny spisovateľ musí byť na Facebooku. Ste priateľom tejto obľúbenej sociálnej siete?-


Som aj priateľom a zároveň nepriateľom. Bol som na Facebooku a veľmi ma to vyčerpávalo. Zapájal som sa do všetkých jalových debát, polemík a hádok. Reagoval som na každú poznámku podráždene, takže som odtiaľ vystúpil a zakázal som si tam chodiť. Potom sa ukázalo, že je to predsa len veľmi efektívna komunikácia, tak teraz mám fanúšikovskú stránku, ktorú kŕmi moja kamarátka. Ja tam nemám prístup. Môžem sa tam pozerať a to je jediné, nemôžem komentovať a zapájať sa, len posielam informácie a obrázky. Je to taký kompromis medzi plnou nasadenosťou a dištancom od Facebooku.



-Pôsobíte dojmom človeka, ktorého nič nedokáže "vykoľajiť". Mnohí vaši fanúšikovia vás rešpektujú najmä preto, že o vás nemajú žiadne negatívne informácie. Vnímajú vás ako veľmi pokojného múdreho muža... Taký ste?-


Nič z toho neplatí, nie som ani múdry, ani pokojný. Práve naopak, som veľký nervák, čo si uvedomujem. Kto ma pozná, tak by potvrdil napríklad pri jazde autom, ako dokážem nadávať ostatným vodičom, ako sa dokážem doma hádať s reklamami a s politikmi, ktorí ma nemôžu počuť. Som veľký zúrivec, myslím, že to mám po mame, ona bola taká temperamentná, rozbíjali sme riady. Tá mierna povaha niekedy musí vybuchnúť a vtedy sa všetko zo mňa dostane von. Vzápätí sa, samozrejme, zahanbím, robím pokánie a chcem s touto svojou vlastnosťou trvale bojovať.


-Rozprávame sa už dosť dlho a ešte sme nespomenuli vaše textárske majstrovstvo. Mnoho ľudí si spieva hity ako Držím ti miesto od Teamu alebo Ľudia nie sú zlí od IMT Smile či Líšku v podaní Jany Kirschner, a vôbec nevedia, že tie slová stvoril Hevier. To sú geniálne texty, nie je vám niekedy ľúto, že v ich prípade "zlíže smotanu" a slávu interpret a nie ich autor?-


Práve naopak, som rád, že som nepoznaný. Najkrajšie chvíle som zažil pred dvoma - troma rokmi, keď sme mali turné s Teamom pri príležitosti dvadsiateho výročia existencie skupiny. Boli sme napríklad v Prahe, v najväčšej aréne, kde bolo asi 15.000 ľudí a ja som stál v tom rockovom kotle medzi nimi. Spieval som a tancoval s nimi a bol som veľmi spokojný, že som anonymný. Myslím si, že dobrá pesnička nepotrebuje, aby bol autor známy. Stačí mi, že to ľudia poznajú a spievajú, netúžim po sláve interpreta.

Foto: TASR/Mária Ďurčeková

-Ako to u vás funguje, keď počujete z rádia napríklad "Zlodejov je také kvantum, že si kradnú navzájom...". Vždy si spomeniete na okolnosti, za ktorých pesnička Ľudia nie sú zlí vznikla, vidíte konkrétne situácie?-


Každá pieseň má svoj príbeh a skoro na každú pieseň si spomínam. Konkrétne táto mala dosť zaujímavý príbeh (smiech). Ja väčšinou píšem na hudbu, ale toto bol text, ktorý som napísal sám pre seba, len tak ako básničku. Potom som to dal Haberovi, ktorý je môj dvorný partner a ten mi to vrátil s tým, že on také pesničky nemôže spievať. Že čo mu to dávam za slová - kvantum - že mu to vôbec nejde do úst. Potom prišiel Jožko Šebo, že má nejakých začínajúcich spevákov a chcel by pre nich pesničku. Ja som mu ten text tak veľkoryso dal - nech skúsi. A Ivan Tásler aj Líšku, aj túto pesničku urobil veľmi rýchlo, skoro až obratom. Keď sa stala hitom, tak mi Paľo hovorí - čo mi nepíšeš také texty ako si dal Táslerovi? (smiech) Medzitým zabudol, že mi to vlastne vrátil.


-Na ktorý pesničkový text ste zvlášť pyšný? Asi je ťažké vyberať, pretože ozaj mnohé "zľudoveli"...-


Mám rád pesničky a texty, ktoré sa ani nestali hitmi. Napríklad menej známa pieseň Starý zákon, ktorú spieva Team, to bola taká trošku vážna tematika. Potom mám rád moje krédo Jeden kabát, jedna koža, jedna tvár. A málokto možno vie, že ešte existuje jedna pieseň s názvom Držím ti miesto, ktorá má celkom iné slová, inú melódiu a spieva ju Janka Hubinská.




-Píšete aj teraz pre niekoho piesňové texty, príde s novými pesničkami Team?-


S Teamom je to na mŕtvom bode, pretože sa vytratila naliehavosť. Už si to síce hovoríme niekoľko rokov, že ideme robiť nové piesne, ale nikto sa k tomu nemá. Našiel som jednu moju bývalú študentku, ktorá krásne spieva, nie je to populárna hudba, skôr oratóriá. Pre ňu by som chcel napísať, ale už aj hudbu nielen texty. A začal som si písať pesničky pre seba, kúpil som si synťák a vystupujem so svojimi vlastnými piesňami, tiež si na ne robím aj hudbu. Na staré kolená som sa vrátil k hudbe, ktorá ma voľakedy lákala byť hudobníkom.


-Sny sa vám zjavne plnia, máte ešte nejaký nesplnený?-


-Jeden sen za všetky, ktoré teraz mám: chcel by som napísať hru o Dežovi Ursinym. Teraz hľadám priestor, lebo nie vždy sa dá napísať takáto hra do šuplíka a čakať, že sa jej po rokoch niekto ujme.


-Je kniha, ktorá vás v poslednom čase oslovila? Čo by ste odporučili svojim čitateľom a fanúšikom dobrej literatúry?-


Čítam stále, knižky kupujem skoro každý deň. Teraz som práve dolistoval 800-stranovú knihu Jána Johanidesa Prózy. Sú v nej aj staršie aj nepublikované veci. Myslím si, že Johanides bol svetový autor, jeden z našich najlepších spisovateľov. Čítam veľa fantastiky, tam je veľa spisovateľov, ktorí sú zaujímaví.


-Hovoríte, že si kupujete knihy takmer každý deň? Naposledy to bol titul...?-


Napísala to Veronica Rothová a volá sa to Divergencia. Knihy kupujem spontánne. Najviac ma vie "potešiť", keď prídem domov a zistím, že tú knihu už mám. Vtedy som na seba nazlostený, ale ešte viac ma vie rozladiť, keď nejakú knihu nekúpim s tým, že ju mám doma a zistím, že ju nemám doma a mal som ju predsa len kúpiť. Tak si hovorím, že radšej mať nejakú knihu dvakrát ako ju nemať a prísť o ňu.


-Koľko hodín vlastne spíte (ak teda vôbec máte čas na spánok)?-


Spím veľa, potrebujem spať 12 hodín denne. Keď spím iba desať, už mi to chýba. Mám jednu veľkú výhodu, že som sa neupísal žiadnemu zamestnávateľovi, čím som získal obrovský náskok pred ostatnými kolegami, ktorí musia najproduktívnejší čas venovať reklame, politike alebo učia. Ja mám 12 - 14 hodín denne pre seba, takže za tie roky sa už len niečo podarilo napísať a vytvoriť. Vlastne skoro celý svoj život som na voľnej nohe. Občas som si išiel do nejakej roboty oddýchnuť. Keď mi bolo dlho doma, strácal som schopnosti komunikácie, išiel som medzi ľudí. Sporadicky učím na školách, ale väčšinou som sám sebe kapitalistom a neviem si to vynachváliť.


-Kedy vás naposledy prekvapili vaši detskí čitatelia? Často sa s nimi stretávate na besedách, bola taká otázka, ktorá vás dostala?-


Minule sa ma jeden prváčik v záplave obyčajných otázok typu moja prvá kniha a obľúbené jedlá opýtal - prečo žijete? Geniálna otázka! Kvôli takýmto deťom chodím na besedy, trepem sa aj do Vranova, Humenného, na kraj sveta, lebo si hovorím, že možno som tam práve kvôli tomu jednému chlapčekovi alebo dievčatku, ktoré možno niečo v sebe začne objavovať alebo potrebuje niečo odo mňa počuť. Pociťujem to aj ako povinnosť nás spisovateľov, aby sme týchto svojich nasledovníkov trošku podporovali.


-Pamätáte si, akú odpoveď ste dali malému géniovi?-


Už si nepamätám tú formuláciu, ale asi som povedal len svoj vnútorný pocit ako žiť. Sme tu na svete pre druhých ľudí a preto, aby sme nestratili sami seba, aby sme raz mohli vydať odpočet z darov, ktoré nám dal Boh, lebo každý máme nejaké dary a poslanie prečo sme tu. Život je pre mňa dar a asi sme tu preto, aby sme ten dar zhodnotili a doviedli neporušený do večnosti, v ktorej sa raz ocitneme.