Bratislava 31. mája (TASR) - Slovenská televízia má svoj vlastný životopis. Publikáciu Dejiny slovenskej televízie s podtitulom Náčrt vývojových tendencií kultúrotvornej inštitúcie (1956 - 1989) prezentovali dnes v bratislavskom kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej. Na zostavenie a napísanie dejín jedinej verejnoprávnej televízie na Slovensku sa podujal Ivan Stadtrucker, ktorý knihu pripravoval podľa vlastných slov celý život. Od roku 1956 zbieral fotografie, dokumenty a spomienky.

V rozhovore pre TASR si zaspomínal aj na začiatky televízneho vysielania na Slovensku. "Bolo to peklo, lebo kamery boli československej výroby a boli prototypové. Kamera nevládala fungovať polhodiny, bola tepelne závislá, elektrónky vyžarovali veľkú teplotu, počas vysielania sa nám kamery rozlaďovali, obraz rozsýpal a my sme sa plazili popod kulisy a opravovali sme kamery," povedal profesor Stadtrucker, ktorý bol celý svoj život bytostne zviazaný s televíziou.

Začínal v nej ako zvukový technik, posunul sa do programovej oblasti ako dramaturg a v roku 1994 si vyskúšal aj úlohu ústredného riaditeľa v inštitúcii, v ktorej sa vystriedalo 20 riaditeľov. Aj tento fakt podľa Ivana Stadtruckera nie v dobrom ovplyvnil televíznu produkciu. "Inscenácia sa pripravuje dva-tri roky, jeden riaditeľ rozbehol nejakú ideu, druhý dotiahol a tretí odvysielal. Dobre alebo zle - sypalo sa na hlavu toho posledného, to bola škoda," poznamenal 81-ročný autor.

V prehľadne a systematicky zostavenej publikácii zachytil podstatné politické a spoločenské udalosti, ktoré ovplyvnili vývoj televízie. Čitateľ sa na 312 stranách dozvie mnoho o začiatkoch vysielania, o rôznych druhoch programov od spravodajských a športových, cez hudobné, detské až po vzdelávacie a dokumentárne programy v rôznych obdobiach. V súvislosti s inscenáciami a filmovým vysielaním sú spomenuté aj mnohé známe herecké mená. Autor nezabudol ani na dôležitosť takých profesií, ako bol kameraman či scénograf.

Profesor Stadtrucker v rozhovore aj konkretizoval mená ľudí, ktorí podľa neho najviac ovplyvnili televízne vysielanie. "Svojou slovenčinou Karol Polák, Dušan Gábor výberom a cepovaním hlásateliek, nikdy nemali hlásateľky takú jazykovú kultúru ako za Gábora. Absolútnou jednotkou v celom Československu bol zvukár Jano Rúčka. Ďalší nezbadaní boli technici, Ján Gulava napríklad, a ďalší a ďalší. Ťažko menovať niekoľkých, lebo každý sa zaslúžil o iné a v inom období, ale v knihe sú spomínaní tí najzaslúženejší."

Dejiny slovenskej televízie (vydavateľstvo Perfekt) pokrstili nastrihaným 35-mm i 16-mm čiernobielym filmom Andrea Ostrihoňová, dcéra profesora Stadtruckera, a Milan Antonič, ktorý je 46 rokov archivárom Slovenskej televízie. "Obidvaja pracovali v mojich časoch v televíznom archíve a obidvaja mi pomáhali pri knižke. Nebyť týchto dvoch, tak nevznikne. Milan Antonič dodával materiály a Andrea, v čase, keď som bol pripútaný na lôžko, knihu redigovala," prezradil Ivan Stadtrucker. Jeho publikácia je určená nielen študentom Filmovej a televíznej fakulty VŠMU, ale aj inštitúciám a širokej verejnosti, ktorú zaujíma kľukatá cesta slovenskej televízie od jej počiatkov do roku 1989.

Na prezentácii sa zúčastnilo viacero "televízákov", ktorí odpracovali v Slovenskej televízii dlhé roky. Pozvanie na slávnostný krst prijala aj prvá slovenská televízna herečka Mária Kráľovičová, ktorá v roku 1957 účinkovala spolu s Elom Romančíkom v prvej televíznej inscenácii Dovidenia Luciene v réžii Jána Roháča. "Teším sa na to, že si to prečítam, pretože sa vrátim do svojej mladosti, ja som tu už naozaj dinosaurus (smiech). V tej prvej inscenácii som mala 28 rokov, dnes mám 88. Je veľmi dôležité, aby mladá generácia vedela, ako sme začínali," uviedla na margo knižnej novinky Mária Kráľovičová.