< sekcia Slovensko

Vo veku nedožitých 97 rokov zomrel A. Marenčin

Na archívnej snímke Albert Marenčin. Foto: TASR

Albert Marenčin okrem filmových scenárov a dramaturgickej práce písal básne, eseje, prekladal z francúzštiny a kreslil surrealistické koláže.

Bratislava 9. marca (TASR) – Vo veku nedožitých 97 rokov zomrel v sobotu slovenský dramaturg, scenárista, prekladateľ, prozaik, básnik, surrealista, výtvarník a kolážista Albert Marenčin, významná osobnosť slovenskej kultúry. TASR o tom informovala tlačová tajomníčka Slovenského filmového ústavu Simona Nôtová.

Albert Marenčin sa narodil 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou. Po absolvovaní odboru slovenčina – francúzština na Filozofickej fakulte v Bratislave študoval na Sorbonne a na filmovej škole IDHEC v Paríži. Skôr, ako sa zamestnal v Slovenskom filme, bol redaktorom Spravodajskej agentúry Slovenska, denníka Národná obroda a tiež hlásateľom a redaktorom československého vysielania Francúzskeho rozhlasu v Paríži.

V rokoch 1949 – 1972 Marenčin pôsobil ako dramaturg a scenárista v Slovenskom filme, na prelome 60. a 70. rokov bol vedúcim tvorivej skupiny v Štúdiu hraných filmov na Kolibe. Počas tohto obdobia spolupracoval s mnohými významnými tvorcami svojej generácie, Stanislavom Barabášom, Štefanom Uhrom, Petrom Solanom, Eduardom Grečnerom, Martinom Hollým či Leopoldom Laholom, ako aj s režisérmi mladšej filmárskej generácie, Jurajom Jakubiskom, Elom Havettom a Dušanom Hanákom. Pritiahol ich na Kolibu a podieľal sa na úspechoch ich filmov. Stál pri zrode významných diel slovenskej kinematografie, medzi nimi boli napríklad Zbehovia a pútnici (1968) či Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) Juraja Jakubiska, Sladký čas Kalimagdory (1968) Leopolda Laholu, a jeho zásluhou vznikli aj vôbec prvé československé zahraničné koprodukcie s Francúzskom Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom... (1970) Alaina Robbe-Grilleta.

Ako ďalej pripomenula Nôtová, počas Marenčinovho pôsobenia na Kolibe vznikli filmy Pieseň o sivom holubovi (1961) Stanislava Barabáša, ktorý predznačoval nové myslenie v slovenskom filme, a Slnko v sieti (1962) Štefana Uhra, ktoré je považované za začiatok československej novej vlny. Toto prelomové dielo prinieslo do slovenskej kinematografie nový spôsob filmového rozprávania a nový analytický pohľad na realitu zameranú na človeka a jeho pocity.

Marenčinov dlhoročný priateľ, výtvarný a filmový teoretik Juraj Mojžiš, zhodnotil pri príležitosti 90. umelcových narodenín pre mesačník o filmovom dianí Film.sk toto obdobie slovami, že Marenčin „nepochybne stál na čele reformného úsilia slovenského filmu a jeho ozaj výrazných úspechov, o ktoré nastupujúca normalizácia nemala záujem, dištancovala sa od nich, ba – ezopovským jazykom napísané – z očí ich odpratala do trezoru“.

V roku 1972 Marenčina za umeleckú činnosť a politické postoje prepustili zo zamestnania a vylúčili zo všetkých umeleckých a profesijných zväzov so zákazom tvorivej a publikačnej činnosti v oblasti kultúry. Až do novembra '89 pracoval v centrálnej evidencii zbierok Slovenskej národnej galérie. Po roku 1990 sa vrátil ako pedagóg na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU. Znova začali vychádzať jeho preklady z francúzskej literatúry a pokračoval aj vo výtvarnej práci a činnosti, najmä v rámci surrealistickej skupiny.

Albert Marenčin okrem filmových scenárov a dramaturgickej práce písal básne, eseje, prekladal z francúzštiny, kreslil surrealistické koláže, priblížila Nôtová. Za prekladateľskú činnosť získal množstvo domácich a zahraničných ocenení, medzi nimi aj francúzsky Rytiersky rad za umenie a literatúru (1993). V roku 2002 získal štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy a v roku 2010 mu Slovenská filmová a televízna akadémia udelila cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.