< sekcia Šport

Rajičovej otec: Pri začiatkoch netreba deti do ničoho tlačiť

Na snímke slovenská krasokorčuliarka Nicole Rajičová počas voľnej jazdy sólistiek na XXII. zimných olympijských hrách v Korčuliarskom paláci Ľadovec v Soči vo štvrtok 20. februára 2014. Foto: TASR / Michal Svítok

Podľa otca krasokorčuliarky je ďalšou z fundamentálnych podmienok pri možnom úspechu mladého športovca, obetavosť a zanietenosť rodičov.

Bratislava 3. októbra (TASR) - Ak dieťa berie šport vážne, musia aj rodičia, tvrdí Tom Rajič, otec slovenskej krasokorčuliarskej olympioničky zo Soči Nicole Rajičovej. Rodič, tréner aj manažér 19-ročnej majsterky Slovenska (2013) v jednej osobe v rozhovore pre TASR povedal, že pri začiatkoch netreba deti zbytočne do ničoho tlačiť, ak si tie však už vo vyššom veku vyberú šport za svoju prioritu, treba sa do toho obuť naplno.

Rajič v USA hrával amatérsky hokej, obe dcéry, aj mladšiu Dominiku, brával na klzisko na Long Islande, kde začali korčuľovať. Staršiu Nicole si asi vo veku troch - štyroch rokov všimla Milada Šťastná, bývalá československá reprezentantka v krasokorčuľovaní v tancoch. Povedala, že má veľký talent a hoci hrala aj výborne tenis, napokon si vybrala najestetickejší z olympijských športov. "Bola ten športový typ. Nechali sme jej napokon na výber, či chce tenis alebo krasokorčuľovanie, a hoci nás aj tenisoví tréneri presviedčali, aby ho hrala, lebo je výborný talent, nechali sme to na ňu," uviedol Rajič, v rodine ktorého od prvých okamihov platila jedna najvyššia priorita, a tou bolo vzdelanie.

"Celú dobu, ktorú robia šport, bola pre nich škola vždy prvoradá. Vždy sme im hovorili, pokiaľ nebudete mať výsledky v škole, prestanete korčuľovať. Korčuľovať mohli, lebo boli dobré v škole, vždy boli vyznamenané a vždy boli vynikajúce napríklad v matematike. Učitelia sa nás vždy pýtali, ako to robíte, že sú také dobré v škole aj v športe," objasnil otec rodáčky z New Yorku a túto tému aj podrobne rozmenil na drobné: "Problém je, že v USA je iný školský systém ako na Slovensku. Vzhľadom na to, že naše deti boli dobré v učení, vždy sa dostali na výberových tried. Lenže keď sme na druhom stupni požiadali, aby Nicole mohla odísť o hodinu skôr na tréning, tak nám povedali kategorické nie. Tvrdili 'toto je akademicky náročná škola, ak ste vedeli, že bude chcieť robiť šport, nemali ste ju sem dávať. Prioritou pre nich bolo vzdelanie. Po prvom roku ale zistili, že to zvláda excelentne, tak nám potom dali úľavy a pomáhali nám. A podobne to bolo aj na strednej škole. A Nicole takto otvorila cestu aj sestre, lebo tá je úplne rovnaký typ, čo sa týka školy aj športu. Sumár je, že keď škola videla, že to deti berú vážne, že to rodičia berú vážne, a že škola je prvoradá a netrpí, pomohli nám."

Na snímke slovenská krasokorčuliarka Nicole Rajičová.
Foto: TASR / Michal Svítok
Podľa otca členky ŠKP Bratislava je ďalšou z fundamentálnych podmienok pri možnom úspechu mladého športovca, obetavosť a zanietenosť rodičov. Jednoducho, musíte sa im venovať za rámec možného, či už je to v Amerike, či kdekoľvek inde: "Musíte sa im venovať. Je to záväzok. Keď sa na to dáte, jednoducho tam musíte byť. Manželka deti rozvážala autom, chodili z jedného tréningu na druhý, tam na balet, tam z baletu na tanečné hodiny, tam do telocvične, na ľad. Často sme cestovali. Bolo toho dosť a stále je toho dosť. Odhodlanosť oboch rodičov je strašne dôležitá. A ak to dieťa berie vážne, musia to brať vážne aj rodičia. Bez tých rodičov sa to nedá. Pamätám sa ako to bolo so mnou, strašne som chcel hrať hokej a naši boli trošku skeptickí, lebo som mal viac športov, keďže som robil aj cyklistiku, basketbal či hokej. Ide aj o usmernenie detí."

Podriadiť život športu talentovaného dieťaťa je náramne ťažké či už za veľkou mlákou alebo na Slovensku. V krajine, kde sa môžu plniť "americké sny" to má logicky svoje špecifiká a vlastné za aj proti. "Je tu viac štadiónov, kde sa dá korčuľovať počas celého roka. To je lepšie v porovnaní na Slovensku, kde napríklad v lete zvykli rozpúšťať ľad. Sú tu možno lepší tréneri, ktorí ale aj stoja viac peňazí. Poviem príklad, keď sme tu začínali, bola tu celá ruská elita, ktorá si vedela dobre zarobiť. Keď Rusi dostali pridelené ZOH v Soči, odišli do vlasti za ešte lepšími podmienkami, a teraz sa asi postupne budú vracať. Musím však povedať, že krasokorčuľovanie v USA je čisto osobná, individuálna záležitosť. Kluby tu síce existujú, no nepracujú tak ako na Slovensku.

Keď sme boli na tréningu ŠKP Bratislava, bol tam tréner, ktorý sa venoval spoločne skupine detí a následne pracoval i s jednotlivcami. Toto v USA neexistuje, takto to tu nefunguje. Tu je to na individuálnej báze. Musíte si nájsť trénera, musíte si nájsť choreografa, podpora klubu v tejto oblasti nie je vlastne žiadna. Samozrejme, dvojročné a trojročné deti majú spoločné lekcie, kde sa učia korčuľovať, ale potom je to už iba o individualite. A najhoršie je, že tu panuje taká prax, že ak niečo robíte zle, nikto za Vami nepríde a neporadí vám. Na všetko musíte prísť sami. Na Slovensku je to v kluboch viac organizovanejšie, aj tie deti vedia, že jazdia za spoločný klub. To sa mi viac páčilo,"
porovnal Rajič.

Dôležitým faktom, ktorý zavážil, že Nicole sa rozhodla reprezentovať Slovensko, bol aj ďalší dôvod: "Na Slovensku sa deti môžu zúčastňovať na zahraničných súťažiach, to je v Amerike takmer nemožné. Preto sme začali pretekať na Slovensku. V Amerike je veľmi náročný kvalifikačný systém ako sa vôbec dostať na národný šampionát ako taký. Musíte prejsť cez regionálnu aj sekčnú kvalifikáciu, na majstrovstvách USA potom štartuje iba 12 najlepších. Nicole sa tam kvalifikovala štyrikrát, hoci štvrtý už neštartovala, lebo sme sa už rozhodli reprezentovať Slovensko. Dôležité je to potom pri získavaní obrovského množstva skúseností."

Sám Rajič sa nepovažuje za prísneho rodiča, hoci tvrdí: "Musíte poznať svoje deti. V istých situáciách musíte byť prísni rodičia a mať určité pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Určitá disciplína musí byť. To znamená, že som jej hovoril, ak si si vybrala korčuľovanie a chceš reprezentovať Slovensko, musíš tomu podriadiť to, to a to. Čiže ak to chceš robiť vrcholovo, musíš vedieť, čo to obnáša. Nepovedal by som, že som prísny rodič, povedal by som, že som zásadový. Sú veci a postupy, ktoré sa musia dodržať, či už v krátko alebo dlhodobých cieľoch. A ísť si za tým. Správne motivovať deti je veľmi dôležité."

Tým, že v zámorí nemajú Rajičovci ďalšiu rodinu, ich devízou je zomknutosť: "S Nicole máme vynikajúci vzťah. Samozrejme, niekedy sa to vyhrotí, ako s každou ženou. To je prirodzené. Ale v celej rodine máme výborné vzťahy, veľmi blízke najmä tým, že sme tu v USA len štyria, tak držíme spolu. To sa prejavilo aj na olympiáde, kde sa mi Nicole podarilo aj upokojiť, pretože bola dosť nervózna, ako ju budú brať aj po tých okolnostiach okolo nominácie. Dôležité je, že sa o mňa môže kedykoľvek oprieť a prísť s hocičím."

Mnohí rodičia talentovaných mladých športovcov sa v ich ratolestiach vidia a snažia sa do nich projektovať vlastné, často nenaplnené nádeje. To nie je ale príklad u Rajičovcov, ktorých hlava rodiny má s tým vlastnú skúsenosť: "Ako hráč amatérskeho hokeja som sa zoznámil s Johnom Hughesom, otcom olympijskej víťazky Sarah Hughesovej. On sa stal takým našim mentorom. A no hovoril, keď dcéra bola ešte malá 'Neber to vážne, neber to vážne, pre to dieťa je to ešte zábava. Pokiaľ po 13 či 14 rokoch vydrží, a bude ju to baviť, tak potom sa do toho obujte a začnite to brať vážne Najprv som si myslel, že nám nechce pomôcť. My sme to, keď mala sedem osem rokov všetko analyzovali, aké korčule, aké oblečenie, akú choreografiu. Ale on mi stále hovoril, robte to a berte to jednoducho tak, aby z toho mala najmä radosť. Až keď bude mať 13 a 14, začnite to brať vážne. A to je aj moja rada. Deti musia mať v prvom rade zábavu. A sú rodičia, ktoré keď vidia olympijské kruhy, dostanú deti pod tlak. A to je strašne psychicky aj fyzicky náročné. Nemožno dopustiť, aby dieťa po sedemhodinovom dennom tréningu vyhorelo. Deťom treba dať priestor. Našim sme nikdy nič nezakazovali, mali počítač či sociálne siete. Ale chvalabohu boli tak vyťažené školou aj tréningami, že to nepotrebovali. Mali určité kritériá a tie dodržiavali."

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.