Bratislava 24. novembra februára (TASR) - Lyžiarsky šport bol vždy bohatý na grandióznych víťazov a tragických hrdinov. Kariéra Marca Girardelliho je v týchto súvislostiach top športový príbeh minulého storočia, aj keď fenomenálneho luxemburského zjazdára zatienili charizmatické kariéry Ingemara Stenmarka či Alberta Tombu. Mal proste smolu na interferenciu prenikavých osobností a najmä ho prenasledovala ozajstná pretekárska smola.

Kariéra "Giru" má rozmer obdivuhodnosti hraničiacej s genialitou, o čo sa postarali neustále problémy výnimočného športovca s občianstvom a so zraneniami, z ktorých trinásť si vyžiadalo operačné zákroky. Aj v tomto kontexte vyznievajú jeho úspechy ako triumf osobnosti nezlomnej vôle. Nedominoval síce dlhé roky v jednej, alebo dvoch disciplínach ako Stenmark, alebo Tomba, ale prevýšil ich v iných lyžiarskych kontextoch.

Marc Giradelli a Marcel Hirscher majú okrem rakúskeho pôvodu veľa podobného. Hviezdy bez šuobiznisovej žiary, ale najväčší zjazdári svojich periód. Odlišné je to, že prvý bol najkomplexnejší lyžiar (na)veky-vekov, druhý ako súčasná hviezda ťaží z úžasnej technickej konsolidovanosti a aj zo šťastných okolností. Lebo kým často zranený Girardelli o medaily a predovšetkým o veľké glóbusy zápasil v mimoriadnej konkurencii, s (takmer neabsentujúcim) Hirscherom hrali aj šťastné okolnosti pri obrovskej smole súperov na čele s Akselom Lundom Svindalom.

Keď 28-ročný Hirscher v uplynulej sezóne vyhral šiestykrát za sebou seriál Svetového pohára, prekonal práve rekord Girardelliho. Uspel s výrazným, takmer 700-bodovým náskokom pred nahusteným poľom - pred Jansrudom, Kristoffersenom a Pinturaultom. "Gira" svoj piaty glóbus v roku 1993 (tiež už v novom bodovacom moduse) získal v dramatickom 34-bodovom súboji s najväčším zjazdárskym zberateľom medailí, podobne všestranným Nórom Aamodtom. Až za nimi nasledovali Mader, Tomba, Skaardal, Kjus... Luxemburčan svojich päť veľkých "gulí" vybojoval v intervale 9 sezón, v ostatných štyroch zimách mu o titul neumožnili bojovať zranenia alebo ich dôsledky.

Marc Girardelli sa narodil v roku 1963 vo vorarlberskom Lustenau. Hoci nikdy svoju rodnú vlasť neodmietol, ako športovec pod patronátom svojho ambiciózneho otca sa vydal vlastnou cestou. Bol akýmsi rakúskym zjazdárskym kráľom v exile. Helmut Girardelli zaobstaral svojmu mimoriadne talentovanému 13-ročnému synovi patričné podmienky a do konca kariéry mal na neho obrovský vplyv.

Nerozlučná dvojica si užila svoje, súťažná dráha Marca Girardelliho bola ozaj prekážková. Svoje prvé preteky Svetového pohára vyhral v roku 1983 (slalom v Gällivare). O niekoľko týždňov si v Lake Louis ako 20-ročný zranil koleno a popredný americký ortopéd Richard Steadma vtedy vyhlásil: "Myslel som si, že Marc už nikdy nebude môcť pretekársky lyžovať." Koleno mu už nikdy stopercentne nedržalo a poisťovňa mu uznala diagnózu 15-percentnej invalidity Napriek tomu rozohral triumfálne party osudovej lyžiarskej symfónie a s triumfami pribúdali problémy. V roku 1986 si zranil rameno a napriek bolestiam o dva mesiace v Crans Montane dobyl svoj prvý titul majstra sveta.

Prvý veľký glóbus celkového víťaza Svetového pohára Girardelli získal však už v roku 1985 a následne druhý, vždy pred legendárnym švajčiarskym rivalom Pirminom Zurbriggenom. V sezóne 1986/87 si poradie vymenili, Luxemburčan však vynechal tretinu súťaží a v nasledujúcej zime prechádzal zmenou viacerých nastavení (materiálu i ráznejšieho prechodu do kĺzavého programu) a tak mal Zurbriggen opäť voľnú dráhu. Do štandardných koľají sa všetko vrátilo v roku 1989, keď Girardelli zdvihol nad hlavu svoj tretí veľký glóbus ako autor historického bodového zápisu. V starom systéme to bolo číslo 407, magický údaj. Skvelý a tiež vysoko univerzálny Zurbriggen "iba" 309 a tretí Alberto Tomba 189...

Sezónu 1989/90 Girardelli opäť rozbehol v rytme úspechov a v decembri bol na čele SP. Lenže počas super-G v Sestriere mal pád, keď do oblúka zahranil na zradnej snehovej vlnke a prílišný tlak na vnútornú lyžu ho vymrštil cez ochranné siete do priekopy plnej zasnežených skál. Marc sa dorantal tak, že životaschopnosť jeho pohybového aparátu visela na vlásku a sám vtedy priznal: "Mohol som sa zabiť." Mal dokonca vnútorné krvácanie.

Osudné preteky vyhral symbolicky Zurbriggen, aj celú sezónu a po nej v 27 rokoch skončil. Spolu so Giradellim vytvoril epochálnu hegemóniu a keďže sa zjazdársky obojživelník opäť nevzdal, trvala ešte jednu sezónu. V jej vyvrcholení sa "Gira" stal nielen štvrtýkrát víťazom SP, ale symbolicky na rodnej rakúskej pôde získal aj slalomové zlato na MS. Bola to veľká sláva, lebo hoci nepatril medzi šoumenov a jeho otec sa v zákulisí dostával do konfliktov, Marc bol pre svoju mierumilovnú povahu a vysokú mieru inteligencie všeobecne obľúbený. Akurát Rakúsko sa až tak netešilo, lebo prestížny titul získal pred domácim Thomasom Stangassingerom a získal ho ten, ktorého dobový titulok denníka Šport definoval v téze "Vydedenec kráľom vo svojej rodnej vlasti."

Aj následne sa Marc, neprestávajúc v šialenom nasadení vo všetkých súťažiach, boril so zraneniami, keď ho permanentne sužovalo najmä boľavé koleno. Vyhrával ďalšie a ďalšie preteky, pridal k svojim trofejam vtedy rekordný piaty veľký glóbus SP, ďalšie malé glóbusy, medaily a stal sa po tretí raz svetovým šampiónom v kombinácii. Na sklonku kariéry sa však už očividne trápil s formou i materiálom a ďalšie pódiové úspechy žal len vďaka obdivuhodnej vôli a skúsenostiam, ktorými si vedel skvele časovať formu. V sezóne 1996/97 však urobil prvé závažné rozhodnutie bez otca a zároveň posledné vo veci súťažného lyžovania. Introvertný syn excentrického otca vyhlásil, s narážkou na početné operácie: "Som jednoducho vyčerpaný. Už nemám viac energie. Už to ďalej nejde. Mohol by som sa stať chirurgom, pretože už poznám každý sval a šľachu ľudského tela."

Jedno sa mu nikdy nepodarilo. Nemá olympijské zlato, len dve striebra a pocit trpkosti. Že mal v sezóne hier 1988 zdravotné problémy a že v roku 1984 nemohol štartovať pre dlhoročné opletačky zo získaním luxemburského pasu, hoci už piatu zimu jazdil v SP a zbieral medaily na MS. Smola, proste tiež odvrátená strana jeho športovej kariéry. Dvadsaťjedenročný Girardelli bol vtedy vo fantastickej forme, vyhral olympijskú slalomovú generálku v SP (pred Stenmarkom) a v intervale mesiaca pred sarajevským sviatkom piatich kruhov triumfoval v troch zo štyroch slalomoch, raz bol druhý. Po zimnej olympiáde vyhral ďalšie dva slalomy, ten finálový opäť pred Stenmarkom a získal malý glóbus za disciplínu. Medzitým, pri neúčasti Giru i Stenmarka, získal olympijské zlato Phil Mahre, ktorému Luxemburčan "dával" v SP sekundové odstupy. Girardelli mal navyše výbornú fazónu aj v obrovskom slalome.

Marc Girardelli nepriťahoval toľko verejnej pozornosti aby sa to blýskalo výrokmi o jeho kariére. Majú útlejšiu formu a dosah, ale o to jednoznačnejší obsah. "Je to najvýnimočnejší športovec, akého som kedy poznal," povedal doktor Steadma. A hrdý otec: "Zo všetkých výnimočných úspechov môjho syna si cením triumfy v sezóne, v ktorej vyhral v každej zo štyroch špeciálnych disciplín, i v kombinácii. Je to unikátny rekord, ktorý už nikto nikdy nedosiahne."

Vo výroku Helmuta Girardelliho je kus jeho povestnej "veľkohubosti", ktorou kropil skromné vystupovanie svojho potomka. Ale možno má pravdu. Zatiaľ sa to naozaj nikomu inému neporadilo a za dve desaťročia sa priblížil iba Bode Miller vo svojej výnimočne univerzálnej sezóne 2005/06, paradoxne neuspel v kombinácii, disciplíne zjazdárskej všestrannosti. Drsný chlap Helmut sa však pri synovej rozlúčke rozcítil, paradoxne v Rakúskom dome počas MS 1997: "Keď sa Marc ako malý chlapček spúšťal na svahoch, bola to obrovská radosť sledovať ho. Nemôžem povedať, že som mal v hlave urobiť z neho šampióna šampiónov, ale neskutočný talent som videl v každom jeho pohybe. Marc nerád robil oblúky a spúšťal sa v zjazdovom postoji aj tam, kde by to nikto nečakal."

Pravda, Marc prerazil predsa len v technických disciplínach. V tej najkĺzavejšej predovšetkým v sezóne 1988/89. Vtedy vyhral prvý zo svojich dvoch malých glóbusov za zjazd a triumfoval na klasických zjazdovkách (raz v Kitzbüheli, dvakrát vo Wengene). Najvšestrannejší muž zjazdárskej histórie symbolicky svoj posledný triumf zaznamenal v kombinácii. Bolo to v januári 1996 a o pár týždňov neskôr sa na MS v Sierra Nevade stal po tretí raz kráľom univerzálnosti. "Generáli po boji" v nasledujúcej zime tvrdili, že vtedy mal ukončiť kariéru. Marc Girardelli dal však kuvikom jasnú odpoveď: "Keby som poslúchal takéto hlasy, mohol som ukončiť kariéru už v roku 1986, potom 89, potom 93. Zranenia ma prenasledovali neustále, ale ja som sa vždy dokázal úspešne vrátiť. Teraz mi to však neodporučili lekári, lebo by som vraj na to neskôr doplatil. Moje kolená sú tak doničené, že by mi ich ďalším namáhaním hrozil invalidný vozík."

Bývalé lyžiarske úspechy podnikateľa a vzdelanca Marca Girardelliho sú obdivuhodné. Je 5-násobný víťaz Svetového pohára, v SP získal aj viacero malých glóbusov za slalom, obrovský slalom a zjazd a celkovo triumfoval v 46 pretekoch, nevynímajúc prestížne strediská Kitzbühel, Wengen, Adelboden. Je borec v počte medailí z MS, ktorých má 11. Na šiestich MS 1985-1995 nechýbal ani raz na stupňoch víťazov a je štvornásobný majster sveta. V slalome má titul z roku 1991 a na šampionáte sa v tejto na vypadávanie najriskantnejšej disciplíne neumiestnil horšie ako na 4. mieste.

Marc Giradelli, potvrdzujúc svoju všadeprítomnú univerzalitu, sa v roku 2005 oženil s Bulharkou Andreou a žijú spolu so svojimi deťmi vo Švajčiarsku. Pre tamojšiu televíziu spolukomentuje lyžiarske prenosy. Tento rok mu ako spoluautorovi vydali krimiromán "Zjazd do smrti", ktorý nesie črty autobiografie i súčasného diania v alpskom lyžovaní.