Bratislava 3. júla (TASR) - Atletika s prívlastkom kráľovná športov, aký si historicky vyslúžila za svoju nezastupiteľnosť, si stráži svoje insígnie a vznikajúcemu Zákonu o športe dôveruje. "Mal by smerovať k lepšiemu, indície tomu napovedajú," myslí si šéftréner Martin Pupiš, ktorý sa spolu so šéfom SAZ Petrom Korčokom stal predstaviteľom mladej krvi vo funkcionárskych kruhoch. "V prvom rade veríme, že sa sprehľadní financovanie športu. Mnohí tvrdia, že financií v športe je málo, čo je pravda, no najväčšiu chorobu slovenského športu spôsobil iný vírus, neprehľadnosť financovania. Hlavne táto liečba, všetci dúfame, že s účinnými liekmi radikálna, vyvoláva najväčšie očakávania."

Atletika vo svojej rôznorodosti pôsobí jedinečne, čo disciplína, to iné nároky na organizmus, iná štruktúra pohybu. "My vnímame tri základné olympijské športy, plávanie, gymnastiku a atletiku a primerane k jej postaveniu pracujeme," vyzdvihol význam atletiky Martin Pupiš. "Našou snahou je pritiahnuť k atletike čo najviac mládeže, veď aj futbalista musí vedieť behať, skákať, dynamicky krotiť pohyb v každej sekunde. Boli by sme radi, keby aj štát vnímal túto nezastupiteľnosť a viac pozornosti venoval aj telesnej výchove v školách. Žiadna voľnosť, ale cielený program, pretože pohyb v spojitosti s výchovou a morálnym aspektom sa priaznivo odráža aj v normálne fungujúcej spoločnosti a rodine. Telesná výchova si nezaslúži podceňovanie, alebo nejaký dešpekt. S rozvojom športu sa spája aj infraštruktúra a tak ako lekár nemôže operovať bez nástrojov, ani atletika sa nemôže rozvíjať bez dráh a štadiónov. V školách fungujú 50-ročné telocvične bez jediného zásahu a zmeny. Národný program rozvoja futbalu považujem za národný program devastácie iných športovísk a bolo by dobré nájsť nejaký súlad, hlavne neničiť to, čo napĺňa účel. Ak sa bude takto zodpovedne budovať, budeme len radi."

Vnímať to, čo sa už vymyslelo a vhodne zakomponovať do zákona by bola podľa Martina Pupiša asi najkratšia cesta jeho tvorby. "Určite sa môžeme od okolitých krajín v mnohom učiť. Našiel sa akýsi vzorec prerozdelenia financií, platí pre každého, dosadzujú sa len premenné a ľahko si vyrátať výsledok. Funguje však aj lobbing i mimovzorcová snaha si prilepšiť a v tomto sa transparentnosť narúša."

Šport pracuje s rozsiahlou pyramídou a pevná základňa vychádza z masovosti. "Masovosť a dosť diskutabilná popularita sa rešpektuje. Ak počas majstrovstiev sveta v hokeji urobíte prieskum o popularite, výsledok je jasný, ak počas olympiády, tak vyskočí atletika, plávanie a iné športy, objektívnosť sa tak dosť ohýba. Za jedno z rozhodujúcich kritérií sa považuje úspešnosť a aj tu sa náročne porovnávajú jednotlivé športy. Na zimnej olympiáde bojuje toľko krajín ako trebárs v atletike na majstrovstvách Európy a aj v konkurencii nachádzame veľké rozdiely. V novom zákone by sa mali rešpektovať rozdiely, sprehľadniť ich, aby sa žiaden zväz neukrivdil."

Hotový produkt, reprezentant toho ktorého športu, si vyžaduje obrovské množstvo práce, v rôznom prostredí, systéme, niekedy aj v miernom chaose. "Atletika na narušený systém dosť doplatila," diagnostikuje Martin Pupiš. "Pamätáme si na športové školy, najskôr jednu, potom dve, až ich počet narástol na osem. Talentovaných detí nájdeme len 0,08 percenta a identifikovať naozajstný talent v prostredí, keď klesá záujem o šport, je dosť problematické. Systém výchovy športovcov v strediskách sa narušil, už nefunguje tak ako v minulosti. Asi by bolo výhodnejšie nemať trojrezortné financovanie športu, ale mať napríklad ministerstvo športu, ktoré by zjednocovalo systém od základnej prípravy až po vrcholových športovcov. Dnes žijeme v takom menšom zmätku, kde si jednotlivé organizácie konkurujú. Ja by som sa prihováral za jednotný koncept línie a každý by vedel o čo sa usiluje a bojuje."

Budovanie a zveľaďovanie štadiónov si momentálne privlastnil futbal. "Naša infraštruktúra je zlá, máme jediný certifikovaný štadión na atletiku, o ktorý ešte stále bojujeme, v Čechách niekoľko desiatok," opísal achillovu pätu Martin Pupiš. "Ak sa infraštruktúra nezlepší, tak šport bude aj naďalej chátrať. Atletika sa prejavuje v každom pohybe športovcov iných odvetví, ak ich nenaučíme behať, tak sa to nenaučia poriadne nikdy. A tu vzniká problém, rodičia už svoju ratolesť neprivezú na škvarový, alebo antukový štadión, je to nehygienické, deti špinavé, rodičia zostanú zdesení. Bez tartanových dráh sa z miesta nepohneme a ľudí odradíme. V našej krajine trvá bežecký boom, len škoda, že ho v krajine nevyužívame. Aj malé štadióny pri školách by výrazne pomohli, boli by ideálne. V prieskumoch sa dokázalo, že každé euro investované do športu sa vracia 2,35 násobkom do zdravotníctva, čiže investície do športu sa vracajú späť v mnohonásobnej podobe."

Kupovanie športovcov považuje Martin Pupiš za škodlivý spôsob ako si pomôcť a chváliť sa cudzím perím. "Týmto smerom sa nechceme uberať. Samozrejme by bolo jednoduché naturalizovať piatich Keňanov, alebo Etiópčanov a tí by nám hrdo nosili medaily. Výsledkom by však bola záhuba atletiky u nás. My sa snažíme vychovať naše osobnosti, samozrejme, nevylučujem, že niekto získa občianstvo a bol by úspešný, tomu by sme sa nebránili, ale prisvojiť si model niektorých krajín s kupovaním športovcov by narobilo veľa škody. Neustále k nám na zväz prichádzajú ponuky, najmä z Afriky i balkánskych krajín, sú to síce zaujímavé ponuky, no bránime sa im a dúfam, že v tomto budeme pokračovať ďalej."

Vrcholovým strediskám treba dodať primeranú vážnosť, nie je to síce hlas boží, no ozvena z väčšiny odborných kruhov, aj z atletiky. "Sám som týmto systémom prešiel, ak by nefungoval, deti zo slabších sociálnych vrstiev, a tie sú často najviac húževnaté, by sa ťažko v športe uplatnili. Starostlivosť od mládeže až po samotný vrchol, takto by mali opäť fungovať a nie ponížiť strediská na nejaký poštovný úrad. S kvalitnou infraštruktúrou, od lekárskeho zabezpečenia, odborníka trénera, v takomto prostredí by mal športovec v skupine talentovaných detí prirodzeným spôsobom napredovať. Samotný vrchol je už potom aj o propagácii, v nadhľade by sa zhodnotila naša snaha zapojiť do športovania celú populáciu a vplývať na jej zdravie."

Atletika nebedáka a Martin Pupiš túto jej statočnosť oceňuje. "Hospodárime primerane, relatívne úspešne, plakať nad nedostatkom financií by nám nepomohlo. Len tá infraštruktúra, tá brzdí naše snaženie. O najlepších sa vieme postarať aj s utiahnutým opaskom, určite lepšie by sme sa však vedeli postarať o mládež. Za ideálny by som považoval nejaký národný program rozvoja infraštruktúry, hlavne s dopadom na vznik školských štadiónov. Ak by sa tak stalo, prebudili by sa aj mnohé mestá, budovali by atletické dráhy pri futbalových štadiónoch. Aj firmy by mali ožiť, dnes sa pre ne stáva nevýhodným podporovať šport, od zákona si sľubujem, aby sa takéto nastavenie zmenilo a investovať do športu by sa oplatilo. Pre štát by to znamenalo, že investuje do zdravia, a to považujem za najväčší prínos a hodnotu všetkých snáh."

Hierarchia športov je dosť neúprosná a každý jeden musí tuho bojovať o svoje miesto. "My sa podľa mňa vraciame medzi veľké športy," odhaduje trend Martin Pupiš. "Trochu pociťujem ústup svetovej atletiky, akoby zišla z očí, na túto skutočnosť doplácala donedávna aj naša atletika. My sme naštartovali projekt propagácie a verím, že jej vydobyjeme tretiu, štvrtú pozíciu v rebríčku významnosti veľkých športov, čo sa nám darí aj v počte členskej základne."

Možnosti slovenskej atletiky v úspešnosti na vrcholných podujatiach sa ani zďaleka nevyčerpali, v relatívnej chudobe dosahuje vcelku slušné výsledky a neustále sa pripomína. "Je to naozaj tak, trúfame si na viac, stačí pripomenúť geneticky podobných Čechov, ktorí sa neustále pohybujú v desiatke najlepších krajín. Využívajú však podmienky porovnateľné s najúspešnejšími veľmocami, u nás sme v infraštruktúre na úrovni trpaslíkov. Ak by sme v podmienkach pridali a do piatich rokov niečo účinne zmenili, sme schopní prepracovať sa na úroveň Maďarska, či Českej republiky a byť medzi najlepšími v Európe. Z toho by vyplýval aj prírastok medailí, odhadom troch až piatich vzácnych kovov z každého významného podujatia. Bolo by to možno aj o tréneroch, u nás na úrovni, často však vyhorených, keď sa znechutia podmienkami."

Či svitá slovenskému športu a špeciálne atletike na lepšie časy po prijatí Zákona o športe, Martin Pupiš optimisticky odhaduje. "S rastúcou prehľadnosťou určite svitá nie na horšie časy, uvidíme po troch štyroch rokoch, či sa všetky problémy vyriešili. Hlas atletiky v odborných kruhoch dosť rezonuje, dobré myšlienky pretláčame, vysvetľujeme, najčastejšie prostredníctvom nášho šéfa zväzu Petra Korčoka, a ľahšie sa potom náš šport rešpektuje. Ja som sa naladil pozitívne, malo by sa nám ľahšie dýchať. Ak sa však urobia v zákone nesprávne závery, tak si ich ponesieme ako veľké bremeno aj do ďalekej budúcnosti, a to je asi najväčšia obava všetkých športov. Často sa u nás pri tvorbe zákonov stáva, že vznikom mačkopsa sa chaosu nevyhnete, ja však skupine ľudí pracujúcej na zákone verím, že sa zákon priblíži k optimálnosti. Ak sa vzdiali, nastane klinická smrť slovenského športu."