Bratislava 19. augusta (TASR) – Pred tromi rokmi Zdeno Cíger prvýkrát otvoril klzisko so syntetickým ľadom a začal budovať projekt hokejovej školy. Bývalý dlhoročný reprezentant chcel, aby na ľadových plochách dostávali priestor najmä talentované deti zo sociálne slabších rodín, pre ktoré by bol hokej inak neúnosnou záťažou na domáce rozpočty.

Nový projekt prišli pri jeho uvádzaní do života podporiť aj Ľubomír Višňovský, Zdeno Chára či Igor Liba a v súčasnosti sa medzi deťmi teší veľkej priazni. „Máme množstvo detí, ktoré dokážu na ihrisku stráviť celý deň. Ku koncu sezóny tu bolo asi 35 detí. Práca s nimi je taká nevinná, chcú hrať hokej, bojujú... Oni jednoducho dodávajú energiu,“ povedal v rozhovore pre TASR Cíger, ktorý sa snaží svojich malých zverencov pripraviť najlepšie, ako vie.

Tí najšikovnejší smerujú z jeho školy do klubu HOBA Bratislava. „Ťažko povedať, kam sa v budúcnosti môžu dostať. Teraz tu mám deti asi od 5-6 do 14 rokov, takže sa zameriavame hlavne na to, aby sme ich ,rozbehli'. Snažíme sa im poskytovať viac možností a viac športov, aby sme v nich vybudovali pohybové schopnosti. Budem rád, keď to v živote dotiahnu čo najďalej. Teší ma najmä to, že dostávajú šancu, lebo väčšina z nich je z rodín, ktoré si hokej nemôžu dovoliť. My im poskytujeme výstroj, tréningy, takže majú všetko k dispozícii. Tie lepšie zabezpečené deti si nosia aj svoje výstroje, ktoré nám tu potom nechávajú. To je tak, keď ľudia pochopia, že to robíme seriózne, sú ochotní tiež pomôcť.“

Budovanie takéhoto projektu nie je jednoduchá záležitosť a okrem množstva energie si vyžaduje aj nemalé finančné výdavky. Pri realizácii svojho sna však Cígera žiadne ťažkosti neodradili a tak koncom augusta v Bratislave na Drieňovej ulici oficiálne otvorí hokejovú akadémiu. Ako sám hovorí, v súčasnosti je všetko najmä o peniazoch, a preto si cení každú pomoc, ktorá sa mu dostane.

„Začali sme to celé s Poštovou bankou, potom nastali určité problémy, mrzí ma, že to ohrozilo náš chod... Projekt prioritne držím nad vodou ja a samozrejme hľadám spoluprácu. Obrátili sme sa aj na ministerstvo školstva SR, sľúbili nám pomoc, takisto ,vucka' a nejakí sponzori,“ poznamenal odchovanec martinského hokeja, ktorý neuvažuje o tom, že by požiadal o pomoc napríklad hráčov pôsobiacich v zámorí. „Z ich strany mi bude stačiť, keď prídu aspoň na otvorenie akadémie. Ak to aspoň takouto formou podporia, budem spokojný. Veď aj niektorí z nich majú vlastné projekty a pomáhajú k rozvoju hokeja vo svojom okolí.“

Hokej sprevádza Cígera po celý život. Dlhé roky sa mu aktívne venoval či už doma alebo v zámorí a neskôr okúsil aj trénerský chlebíček. Preto niet divu, že sa dokáže „svojim deťom“ venovať s obrovskou trpezlivosťou a vášňou. Zároveň si však uvedomuje, že nie každý by niečo podobné dokázal robiť „len tak“.

"Pre mňa je najdôležitejšie nájsť ľudí, ktorí zabezpečia chod, sám to nezvládnem. Budem rád, keď sa projekt udrží a keď takto pôjdeme ďalej. Ak chlapcom zabezpečíme súťaže a kvalitné tréningy, to ma úplne uspokojí. Uvedomujem si, že málokto to bude len tak robiť, pre mnohých je to zabitý čas a zamestnávať viacero ľudí, to je zase o peniazoch. Ja sa to celé snažím robiť čo najjednoduchšie, aby boli čo najmenšie náklady. Samozrejme, bolo by skvelé, keby sa projekt ešte rozšíril. Keď sa nájdu ochotní ľudia a sponzori, až vtedy si môžem zabezpečiť jedného-dvoch trénerov.“

Vlastnú školu Cíger už má a na nedostatočný záujem sa určite sťažovať nemôže. Neuvažuje preto, že by k akadémii pribudol vlastný štadión? „Raz som mal takú myšlienku, ale chcelo by to veľa financií. V tejto dobe je ťažké uživiť štadión. Starať sa o chod a neustále sa okolo toho točiť si vyžaduje obrovské náklady. Myslím si, že by to bolo zbytočné, o to by sa mal starať niekto iný.“

Cígerovi je ľúto najmä to, že na Slovensku sa nestavia viac menších štadiónov a klzísk, na ktorých by sa deti mohli do sýtosti vyšantiť a prehlbovať svoju lásku k športu. „Štadiónov síce pribúda, ale čo z toho, keď sa tam ani poriadne nedostanete. My sme na našom syntetickom ľade schopní trénovať denne aj 4-5 hodín. Deti tu dostávajú do seba zručnosť. Okrem toho sa učia disciplíne aj mimo športu, priučia sa základným hygienickým návykom a najmä fungovať v kolektíve. To je naša veľká výhoda,“ povedal Cíger.

„Keby bolo takýchto ihrísk viac, detí by mali aj viac možností trénovať. Malé projekty však nelákajú, pretože to pre nikoho nie je biznis. Viem, že sa budú stavať ďalšie štadióny, otázne je, komu budú slúžiť. Ja som sa snažil zarezervovať nejaké hodiny v Ružinove aj v Petržalke, ale všetko je obsadené. Úplná katastrofa. Chodia tam rôzne partičky a prednejší sú tí, ktorí zaplatia väčšie peniaze. Pre dospelých nie je ťažké zložiť sa po desať eur a zaplatiť si plochu,“ netají sklamanie zo súčasného stavu.

Peniaze a príliš veľký tlak zo strany rodičov sú podľa Cígera najväčšími prekážkami pri výchove mladých talentov. „Hokejistov by aj bolo, ale všetko ide cez peniaze. Silou-mocou sa do popredia tlačia rodičia, ktorí vstupujú do celého procesu, sťažujú sa vedeniu a kvôli nim potom vyhadzujú trénerov. Kedysi boli tréneri najdôležitejší, boli to takí druhí otcovia a celé to bolo čistejšie. Chlapci, ktorí mali kvalitu, hrávali. Teraz ten, čo na to finančne nemá a je šikovný, sa tam jednoducho nedostane. Absentuje prirodzený vývoj...“