Praha 21. augusta (TASR) - Jedným z cieľov okupantov sa v roku 1968 stal Československý rozhlas. Bol vplyvným médiom a mal dosah na celý štát. Hoci sa vojakom hlavnú budovu na Vinohradskej ulici v Prahe nakoniec podarilo obsadiť, jeho pracovníci boli pripravení a vysielali z utajených štúdií po celej krajine. Boj o rozhlas spravodajkyni TASR priblížil český historik médií, publicista a novinár Martin Groman.

Rozhlas sa na možnú okupáciu pripravoval niekoľko dní vopred. Medzi novinármi sa o jej riziku otvorene hovorilo, preto sa skupina zamestnancov Československého rozhlasu rozhodla pripraviť najmä technologicky. "Našli si štúdio, ktoré sa v tej budove ťažko hľadá, a to použili ako prvý záchytný bod, odkiaľ vysielali. Aby ich tí, ktorí budovu prípadne obsadia, nemohli nájsť," vysvetlil Groman.

Keď sa okupantom 21. augusta ráno podarilo dostať cez barikády až pred rozhlasovú budovu, zhromaždení ľudia hádzali na ich tanky kamene. Po tom, ako vojak zastrelil prvého demonštranta, sa situácia vyostrila. Nakoniec pri obrane rozhlasu zomrelo 17 ľudí a desiatky ďalších sa zranili.

Keď vojaci budovu obsadili, v kanceláriách už podľa Gromana nikto nebol. Mnohí pracovníci utiekli, aby mohli vysielať z iných miest v Prahe. V štafetovom vysielaní sa potom striedali utajené štúdiá z celej krajiny.

Rozhlas podľa historika fungoval v čase invázie ako sociálna sieť. Ľuďom hovoril, čo sa deje, čo majú robiť, dával im praktické aj ideologické rady. "Vysielanie nebolo len volanie o pomoc a heroické prehlásenia oficiálnych úradov, ale boli to aj praktické rady. Fungovalo to aj ako spojnica medzi občanmi tej krajiny. Prostredníctvom rozhlasu si mohli vymieňať informácie, kde kto je a podobne," spresnil.

Zamestnanci rozhlasu sa do hlavnej budovy v Prahe vrátili na začiatku septembra. "Kancelárie boli zdemolované, boli tam dokonca aj ohryzené gumy na gumovanie, pretože niektorí vojaci nevedeli, čo to je," priblížil situáciu Groman. Po tom, ako československí predstavitelia prišli späť z Moskvy, sa vysielanie tiež vrátilo do starých koľají. "Režim chcel, aby to vyzeralo stále rovnako. Aby sa hovorilo, že sa vlastne mnoho nestalo, že to je nedorozumenie. Že je tu nová situácia, ale my sa v nej môžeme zorientovať," dodal. Režim sa ale pozvoľne menil.

Aj dnes podľa neho platí, že médiá sú pre okupantov dôležité, pretože prostredníctvom nich dokážu ovládať alebo aspoň pôsobiť na verejnú mienku. "Systém sa nezmenil. Ovládnuť verejnú mienku, keď niekoho okupujete, musíte. Ale dnes je zložitejšie, ako to urobiť," myslí si Groman. Pripomína, že zatiaľ čo v roku 1968 bola v Československu jedna televízia, jeden rozhlas a niekoľko novín, dnes je situácia celkom iná.

"Ktokoľvek, kto má vo vačku mobil, môže vysielať kamkoľvek do sveta akýkoľvek záber a ten sa veľmi rýchlo šíri ďalej," podotkol s tým, že preto sa v dnešnej dobe okupanti snažia infiltrovať do verejnej mienky súčasnými kanálmi. Šíria napríklad virálne videá, ktoré ukazujú celkom inú "realitu", než ktorá sa v skutočnosti odohráva. "Odlišovať, čo je reálne a čo nie, je oveľa náročnejšie," dodal Groman.

V noci na pondelok uplynulo 55 rokov od okamihu, kedy armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) prekročili z 20. na 21. augusta 1968 hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky. Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu.

Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500.000 vojakov, 6300 tankov, 2000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.