< sekcia Zahraničie

ANALYTIK: Rozdelenie Ukrajiny nie je na programe dňa

Na snímke Balász Jarábik Foto: Teraz.TV

Na druhej strane stále platí, že Rusi nechcú, aby Ukrajina vstúpila do EÚ a NATO, myslí si analytik.

Bratislava 30. augusta (TASR) - Na Ukrajine sa stále bojuje, jej ekonomika čelí vážnym problémom, no krajina je, podľa všetkého, už z najhoršieho vonku. Bezprostredne jej nehrozí ani rozpad a ani štátny bankrot. Povedal v rozhovore pre TASR v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky zahraničnopolitický analytik z Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier, ako aj Inštitútu pre Stredoeurópsku politiku (CEPI) Balázs Jarábik.

-V akej situácii je Ukrajina v súčasnosti? Hrozí jej stále rozdelenie a podobná nestabilita ako v roku 2014?-

Rozdelenie Ukrajiny už nie je pravdepodobný scenár. Samozrejme, stále sa také niečo nedá úplne vylúčiť. No ak by sa to stalo, bolo by to z vnútropolitických dôvodov a nie pre externé faktory. Najmä, keď sa aj ruský prezident Vladimir Putin vyjadril, že Donbas patrí Ukrajine. Na druhej strane stále platí, že Rusi nechcú, aby Ukrajina vstúpila do EÚ a NATO. To je ich hlavný politický cieľ. Rovnako nie je na programe dňa vytvorenie nejakého útvaru ako Novorusko. To boli skôr zámery niektorých nacionalistických skupín v Rusku, no Moskva sa ich vzdala.

-Čo bolo dôvodom?-

Nemá na to finančné zdroje. Možno aj nerátali s reakciou Kyjeva, ktorý sa dokázal zmobilizovať proti agresii v Donbase. Krym do toho nerátam, pretože v tom čase dočasná ukrajinská vláda nebola schopná reagovať na taký rýchly vývoj situácie a anexiu. Musím však zdôrazniť, že Rusi tam mali 17.000 vojakov a bol to teda štát v štáte. Taký kontingent v Donbase nemali. Na prípravu potrebovali čas, ktorý dokázali Ukrajinci využiť na obranu. Okrem toho zrealizovali prezidentské a parlamentné voľby, čím ich vedenie získalo aj potrebnú politickú legitimitu. Tieto faktory prispeli k tomu, že dokázali vytlačiť rebelov, ktorých podporovalo Rusko. Toto Moskva neočakávala. Rovnako aj reakcia západných krajín a zavedenie sankcií bola, napriek kritike, dostatočná na to, aby Rusko zmenilo svoje plány.

-Aký vývoj očakávate pri samozvaných republikách Doneckej a Luhanskej?-

Tam platí, že len ťažko možno hovoriť o regulárnosti volieb vedenia týchto republík. Kyjev požaduje nové voľby pre Donbas a viac-menej aj Rusko, hoci nie priamo rétoricky, uznáva, že súčasné vedenie republík nebude nikdy akceptovateľné pre Ukrajinu. Pri pokračujúcich bojoch by bola akákoľvek dohoda so samozvanými republikami politickou samovraždou pre Kyjev.

-Je možné, že by sa tam po určitom čase mohol zopakovať podobný scenár ako v roku 1995 v Chorvátsku, kde tamojšia armáda späť obsadila vlastné územie, kde sa vytvorila samostatná srbská republika Krajina?-

Takýto scenár síce nie je vylúčený, ale nie je ani veľmi pravdepodobný, lebo Rusko nemôže dopustiť vojenskú porážku rebelov, no neželá si ani ich odtrhnutie. Zahynulo tam doteraz šesťtisíc ľudí a to je veľmi silný emotívny prvok pre Ukrajinu. Okrem toho Donbas je súčasťou niečoho, čo môžeme nazvať stará Ukrajina. Ale kedysi to bolo robotnícke srdce Sovietskeho zväzu. Z juhovýchodnej Ukrajiny pochádzalo aj viacero jeho vodcov ako Nikita Chruščov alebo Leonid Brežnev. Ľudia z tohto regiónu mali vždy ambície riadiť nielen Ukrajinu, ale aj celý Sovietsky zväz, lebo na to boli zdroje. Nie náhodou všetci oligarchovia, okrem Petra Porošenka, pochádzajú z juhovýchodu. Na západe Ukrajiny to bolo vždy hlavne o prežití. Máte kravu, môžete prežiť. Ambície vládnuť boli k tomu adekvátne. Mení sa to, ale len pomaly, nakoľko industriálny potenciál na východe krajiny sa zhoršuje a prežíva len vďaka väčším vládnym dotáciám. Preto nie je náhoda, že pre oligarchov bolo a je kľúčové manipulovať politiku.

-Ako vidíte budúcnosť Krymu?-

Krym podľa všetkého zostane v ruských rukách. Hoci Ukrajina a západný svet to zrejme nikdy neuzná. Je to ekonomicky veľmi nevýhodné pre Rusko. Podobne nevýhodné to bolo aj pre Ukrajinu. No ekonomické straty pre Kyjev boli nižšie ako v súčasnosti pre Moskvu. Už len keď sa pozrieme na logistické hľadisko, kde Rusko nemá priame dopravné spojenie s Krymom. Získanie polostrova bolo však preň dôležité z politického hľadiska. Putin a ani žiadne iné ruské vedenie by nemohlo dovoliť, aby Kyjev ukončil prenájom prístavu Sevastopoľ pre Čiernomorskú flotilu. Okrem toho svoj nárok na Krym odvodzujú z historického kontextu, že vždy bol súčasťou Ruska. Pri chaose okolo dramatického pádu Viktora Janukovyča najmä preto pristúpili k takému radikálnemu riešeniu ako je anexia.

-Vzťahy Ruska a Ukrajiny po rozpade Sovietskeho zväzu možno veľmi dobre dokumentovať vývojom v energetike, najmä v plynárenstve. Ukrajina bola hlavnou dopravnou tepnou pre ruské energonosiče smerom do Európy. Akými fázami prešli tieto vzťahy?-

Po rozpade Sovietskeho zväzu si vedenia oboch republík rýchlo uvedomili, že plynárenstvo je významný zdroj osobných ziskov. Plynárenské firmy Ruska a Ukrajiny spočiatku úzko spolupracovali a boli aj vzájomnými podielnikmi. Na obchodoch s plynom zároveň vyrástli mnohí ruskí i ukrajinskí oligarchovia. Dochádzalo aj ku konfliktom, lebo keď boli politické zmeny v oboch krajinách, tak sa museli vzájomné vzťahy nanovo definovať. Málo sa vie o tom, že keď ukrajinský prezident Leonid Kučma dokázal konsolidovať tento biznis, podporil politickú kampaň Putinovi.

-Prečo to robil?-

Mal záujem na tom, aby bola stabilita aj na druhej strane. Kučma bol prvý prezident, ktorý dokázal oligarchov manažovať a držať na uzde. Veril, že podobne by sa mohol správať aj Putin. Viac menej sa to aj splnilo. Všetko však neskôr zmenila Oranžová revolúcia, ktorá znemožnila Kučmovi, aby odovzdal moc Janukovyčovi.

-To napokon nebolo po vôli ani Putinovi...-

Oranžová revolúcia otvorila Ukrajine cestu do NATO a EÚ. Spočiatku sa toho Rusi neobávali, lebo neverili, že to únia myslí vážne. Neskôr však z toho vznikol minimálne rétorický geopolitický boj, kde mali Rusi pocit, že nemôžu ustúpiť. Pritom EÚ sa v Asociačnej dohode nezaväzovala k tomu, že prijme Ukrajinu. Ponúkla jej postupný približovací proces, ktorý mohol pokojne trvať 20 až 25 rokov. Rusi to však nakoniec vzali smrteľne vážne.

-Práve po Oranžovej revolúcii však nastalo obdobie napätia v plynárenstve, keď sa na prelome rokov vždy čakalo, či nedôjde k zastaveniu dodávok plynu pre Ukrajinu...-

Presne tak. Rozpadol sa tandem stability v dodávkach v plynárenstve a Rusi zmenili aj taktiku v energetických vzťahoch s EÚ. Začali hľadať cesty, ako obísť Ukrajinu. Aj za cenu toho, že nové plynovody budú finančne veľmi nákladné. Do toho prišla aj silnejúca pozícia západných firiem na Ukrajine. Po rozšírení EÚ v roku 2004 sa totiž Ukrajina dostala na politickú mapu Európy tým, že sa stala susedom nových členských krajín EÚ. Rusko si to uvedomilo a začalo to brať ako hrozbu priamo na prahu svojich dverí. Veľmi dôležitým míľnikom bola aj dohoda v roku 2009, ktorá ukončila takzvanú plynovú krízu. Vtedajšia ukrajinská premiérka Julia Tymošenková opäť obmedzila moc oligarchov, no zaviazala sa, že bude Rusku platiť vysokú cenu za odber plynu, dokonca globálne najvyššiu. Išla do toho s cieľom, aby odstránila svojich protivníkov z ukrajinskej politiky. Pre Putina to bolo výhodné, pretože chcel opäť nastoliť stabilné energetické vzťahy medzi obomi krajinami a zároveň si za to nechal poriadne zaplatiť. Strategicky tým sledoval cieľ ekonomicky oslabiť Ukrajinu, čo sa mu aj podarilo. Avšak aj nahromadené ekonomické problémy viedli napokon k Majdanu a začiatku konfliktu v roku 2014.

-Bolo však paradoxom, že proruský prezident Janukovyč sa práve v plynárenstve začal správať viac proeurópsky...-

Je to zaujímavé, pretože práve za Janukovyčovej vlády sa stalo, že ukrajinské elity sa pokúsili dostať Rusko mimo dosah svojho plynárenstva. Mali ambíciu vládnuť mu sami. Preto sa obrátili k EÚ ako protiváhe Ruska, no nie z nejakého hodnotového dôvodu, ale proste sledovali vlastné záujmy. Málokto si uvedomuje, že to bola práve Janukovyčova vláda – a nie Tymošenková - ktorá sa postavila k Asociačnej dohode seriózne. Ekonomické problémy Ukrajiny však Janukovyča prinútili opäť otočiť koleso, pretože potreboval úvery na jej chod. EÚ a Medzinárodný menový fond (MMF) ich podmieňovali tvrdými reformami, ktoré by mu pred voľbami mohli politicky zlomiť krk. Tak sa našli s Putinom a tým spôsobil začiatok Majdanu.

-Ekonomicky na tom však Ukrajina stále nie je dobre. Podľa viacerých analytikov je najväčším svetovým kandidátom na štátny bankrot. Je to naozaj až také vážne?-

Áno, situácia je vážna. Na druhej strane však platí dohoda o financovaní z MMF, z ktorej už Kyjev čerpá druhú tranžu. Riziko štátneho bankrotu sa tým znížilo. Západ totiž drží finančný "protektorát" nad Ukrajinou. Kyjev sa dokonca vedel dohodnúť aj s privátnymi veriteľmi, ktorí nakoniec akceptovali až 20-percentný odpis dlhov. Málokto čakal, že sa to stane.

-Na to, aby sa však ekonomický vývoj Ukrajiny reálne zmenil, sú potrebné reformy a tie musia obmedziť postavenie finančných oligarchov. Darí sa to súčasnej vládnej moci?-

Keď prezident Petro Porošenko hovorí o deoligarchizácii, tak to myslí vážne, ale voči ostatným. Lenže v kontexte, že to hovorí bývalý oligarcha, ktorý nemá na mysli sám seba, to má v sebe veľký otáznik. Nie je to kredibilné, predovšetkým pre ostatných oligarchov. Prináša to logicky konflikty medzi nimi, ktoré existujú, no na rozdiel od minulosti nie sú až také viditeľné. V ukrajinskej spoločnosti je viacero vývojových prúdov. Je tu tlak na reformy a snaha znovuvybudovať štát, aby viac a lepšie slúžil občanom. V Carnegie sme nedávno vydali monitoring reforiem a na základe toho môžem povedať, že reformy postupujú. Síce pomalším tempom, ale predsa. Po prvý raz za 20 rokov vidno najserióznejší pokus o reformovanie spoločnosti. Ďalší dôležitý prúd v spoločnosti nazývam feudalizáciou, teda to, čo som už spomínal, obmedzenie moci a postavenia oligarchov a zároveň boj medzi nimi o zmenšujúce sa zdroje. Tretí dôležitý prúd je mix oboch predchádzajúcich v kontexte decentralizácie krajiny. Ide o znovuvybudovanie vzťahu medzi Kyjevom ako centrom a ostatnými regiónmi. Tam vidíme stále rôzne podnikateľské trenice a konflikty, či už v Odese, Mukačeve alebo inde. Tieto procesy budú v najbližšom období dominovať na Ukrajine. Dobrá správa je v tom, že je cítiť väčšiu snahu aktérov, aby sa dohodli a nie po sebe strieľali. Vojnová situácia v Donbase, lacný prístup k zbraniam, rapídne sa zhoršujúce ekonomické a sociálne postavenie väčšiny obyvateľstva môže priniesť radikalizáciu situácie.

-Vzťahy a pomoc Ukrajine od jednotlivých členských štátov EÚ sa rôznia. Dokonca sa hovorí, že na tejto téme Rusko dokáže rozdeľovať EÚ. Ako sa dá vnímať v tejto súvislosti úloha Slovenska, ktoré pomáha tým, že spustilo reverzný tok plynu na Ukrajinu, aby sa znížila jej energetická závislosť od východného suseda?-

Odpovedal by som trochu širšie. V EÚ je rozdiel medzi rétorikou a činmi. Často to boli silné vyjadrenia bez reálnej realizácie. Poliaci tvrdia, že NATO nemôže dopustiť takú agresiu ako vidno v Donbase. Lenže Ukrajina nie je člen NATO. Samozrejme je potrebné reagovať, ale nie spôsobom akoby bola Ukrajina právoplatným členom aliancie. Na druhej strane práve takéto silné a emotívne vyjadrenia zabraňujú, aby sa o tejto téme seriózne debatovalo. Je totiž rozdiel medzi členskými štátmi NATO v ich rétorike a činoch. Napríklad pozíciu Slovenska veľmi dobre vystihol v nedávnom článku ukrajinský novinár Jakub Loginov, ktorý napísal, že sa snaží spriateliť s Ruskom, no zároveň najviac pomáha Ukrajine. To nie je žiadny výmysel, ale fakt. Také Poľsko, naopak, pomáha Ukrajine viac rétoricky ako prakticky.

-Pre Slovensko je dôležitá informácia, či Moskva naozaj myslí vážne zámer plynovodmi obísť Ukrajinu. To by nás mohlo minimálne ekonomicky poškodiť...-

A práve pre toto by malo Slovensko vnímať Ukrajinu ako dôležitého spojenca. Ak by Rusi naozaj obišli Ukrajinu, poškodí nás to, no nedostane na kolená, pretože máme vybudované aj iné prepojenia na európsky plynárenský systém. V tomto smere sme však dôležití pre Kyjev, aby sme im reverzným plynovodom umožnili aspoň takú úroveň energetickej bezpečnosti, ako máme my. Pri súčasných cenách energií vo svete považujem ruskú snahu obísť Ukrajinu za nereálnu. Určite to nebude možné počas najbližších 10-15 rokov.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.