Bratislava/Kyjev 18. februára (TASR) - Pre Ukrajinu by prípadný vstup do Colnej únie - pod vedením Moskvy - bol výhodný možno v krátkodobom časovom horizonte, uviedol v rozhovore pre TASR politológ Juraj Marušiak. Domnieva sa, že z hľadiska modernizačnej perspektívy by vstup do Colnej únie priniesol Kyjevu skôr stagnáciu ako rast.

Podľa politológa nejde len o ekonomický rast, ale aj o politickú a sociokultúrnu modernizáciu. Navyše Colná únia predstavuje štruktúru s jednoznačnou dominanciou Ruska. Manévrovací priestor pre Ukrajinu by sa tak podstatne zúžil: v Colnej únii s Ruskom by svoje ekonomické záujmy mohla brániť omnoho ťažšie ako v rámci členstva, respektíve pridruženého partnerstva s EÚ.

Prípadné podpísanie Asociačnej dohody (AA) a Dohody o prehĺbenej a komplexnej zóne voľného obchodu (DCFTA) by podľa Marušiaka zrejme na začiatku prinieslo Ukrajine značné adaptačné problémy - s ohľadom na reštrukturalizáciu ekonomiky. Navyše Ukrajina by sa mohla otvoriť výrobkom z EÚ, čo by tiež mohlo oslabiť domáci priemysel, minimálne v prvých štádiách.

Ďalej vysvetlil, že export ukrajinského ťažkého priemyslu je orientovaný najmä na trhy Európskej únie alebo tretích štátov - ako Čína či Turecko. Export poľnohospodárskych produktov sa rozvíja najmä smerom do Číny a vstup do Colnej únie s Ruskom a Kazachstanom by pre ukrajinských poľnohospodárov znamenal nebezpečnú konkurenciu. Preto šéfovia ťažkého priemyslu podľa politológa podporujú integráciu s EÚ.

Do Ruska a členských krajín Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) smeruje hlavne produkcia s vyššou pridanou hodnotou. Menší a stredný biznis však očakáva, konštatuje Marušiak, že asociácia s EÚ a postupná integrácia Ukrajiny prinesie v dlhodobom časovom horizonte transparentnejšie pravidlá pre podnikanie, lepšie podnikateľské prostredie a väčšiu vymáhateľnosť práva.

"Práve štýl výkonu moci a podnikateľské prostredie, ktoré na Ukrajine síce nikdy nevynikali transparentnosťou, sa však výrazne zhoršili po nástupe prezidenta Viktora Janukovyča a jeho garnitúry. Proti nepohodlným podnikateľom vládna garnitúra využíva neraz doslova gangsterské praktiky. V tomto smere bol obávaným politikom napríklad bývalý premiér Mykola Azarov, ktorý bol pred rokom 2002 - keď sa počas prvého funkčného obdobia Janukovyča na poste premiéra stal ministrom financií - šéfom daňovej inšpekcie," konštatoval politológ.

Ťažký priemysel je koncentrovaný na východe Ukrajiny, pokračoval. "Skutočne sa tam vytvára väčší objem HDP ako v centrálnych a západných regiónoch Ukrajiny, ale najmä banícke oblasti zápasia aj s veľkými štrukturálnymi problémami a vysťahovalectvom občanov. Takisto je v týchto regiónoch pomerne nízka pôrodnosť. Nie náhodou sa však oligarchovia z týchto regiónov usilujú o podiel na moci, keďže práve prostredníctvom neho môžu získavať pre svoje podnikanie výhody. Zároveň sa ale oligarchia cíti byť zraniteľná, ohrozená možnými represívnymi zásahmi buď zo strany Janukovyča, alebo zo strany opozície."

Západ Ukrajiny sa podľa Marušiaka rozvíja pomalšie: do veľkej miery príjmy obyvateľstva pochádzajú zo zárobkov v zahraničí. Viaceré mestá v západných oblastiach však prešli rekonštrukciou a neraz návštevníci z východných regiónov sú prekvapení tamojším spôsobom života, keďže často žijú v zajatí stereotypov o priepastnej chudobe v tejto časti Ukrajiny. Politológ tvrdí, že Ukrajinci približne rovnakou mierou cestujú za prácou do Ruska aj do EÚ.

Taktiež poznamenal, že na riadenie ukrajinskej ekonomiky majú veľký vplyv oligarchovia, čo je spôsobené relatívnou slabosťou štátnych orgánov, zdedenou ešte z čias začiatku 90. rokov. Oligarchovia na Ukrajine podľa jeho slov nekontrolujú iba priemyselné aktíva, ale aj finančný sektor a – čo je dôležité – aj médiá vrátane najvplyvnejších televíznych kanálov. Najnovšie však oligarchovia investujú i do poľnohospodárstva, ktoré predstavuje jeden z najdynamickejšie rastúcich sektorov ukrajinskej ekonomiky, a to aj napriek celkovej hospodárskej kríze, v ktorej sa Ukrajina ocitla.

"Oligarchovia ako Pinčuk, Achmetov, Kolomojskyj, Porošenko, Ľovočkin a Firtaš v značnej časti podporujú európsku integráciu. Na druhej strane však zrejme buď opozícia nedokázala s nimi nadviazať efektívny kontakt, alebo si nezískala ich dostatočnú dôveru z hľadiska garantovania ich záujmov, pretože síce sa postavili proti použitiu násilia (urobil to aj relatívne vplyvný politik za Stranu regiónov Serhij Tihipko), ale s výnimkou Petra Porošenka otvorene nevystúpili proti Janukovyčovi. Azda aj preto ani poslanci, ktorí sa do Najvyššej rady dostali za Stranu regiónov z 'kvót' oligarchov, vo svojej väčšine Janukovyča neopustili a neumožnili tak vznik novej parlamentnej väčšiny. Je však dosť možné, že svoju rolu zohrával aj strach z možných represií a používania kompromitujúcich materiálov na jednotlivých poslancov, keďže mechanizmy represií proti politickým protivníkom začali potichu pracovať po nástupe Janukovyča, respektíve po tom, ako sa mu podarilo ovládnuť represívne orgány."

Na Ukrajine - najmä v rafinériách, ale čiastočne už aj v hutníctve - je zastúpený však aj ruský kapitál, konštatoval Marušiak. Pre ukrajinský ťažký priemysel by ale otvorenie krajiny na ruský trh znamenalo veľký problém z hľadiska silnejšej ruskej konkurencie. Moskva však má v dôsledku toho, že je najsilnejším obchodným partnerom Ukrajiny, vplyv na všetky podnikateľské skupiny. Osobitnú oligarchickú skupinu vytvára podľa politológa Janukovyč so svojou rodinou - synom Oleksandrom.

"Firma VETEK, formálne reprezentovaná 27-ročným mladíkom Serhijom Kurčenkom, zaznamenala od februára 2013, keď bola zaregistrovaná, prudký niekoľkonásobný rast, čo vyvoláva obavy v ostatných podnikateľských kruhoch. Stáva sa novou veličinou medzi oligarchami a Janukovyč mladší sa tak svojím vplyvom a bohatstvom približuje doposiaľ nespochybňovanému najbohatšiemu oligarchovi Ukrajiny Rinatovi Achmetovi, ktorý bol donedávna, mimochodom, hlavným sponzorom Strany regiónov. Janukovyčovi sa tak postupne podarilo odpútať sa od dovtedajších sponzorov a stať sa nezávislým hráčom na ukrajinskej scéne."

Pokiaľ ide o samotné členstvo Ukrajiny v EÚ, oficiálne vyjadrenia podľa Marušiaka zatiaľ nezazneli, i keď čoraz viac západných politikov akcentuje perspektívu členstva Ukrajiny v únii. "Nijaký časový horizont však nebol daný a ani by som ho v najbližšej dobe neočakával".

Zdôraznil, že vstup do únie je "skutočne hypotetickou otázkou" a Janukovyčov obrat v súvislosti s Asociačnou dohodou a súčasné nepokoje na Ukrajine takisto nie sú faktorom, ktorý by integráciu Ukrajiny urýchlil. "Zóna voľného obchodu neznamená vstup, znamená len liberalizáciu trhu a prijímanie európskych noriem na Ukrajine. Ak by sa implementovali, znamenalo by to významné priblíženie sa Ukrajiny k štandardom EÚ, a po desiatich rokoch by sa tak stal prípadný vstup Ukrajiny do EÚ pravdepodobnejší."

Taktiež možno predpokladať, uviedol politológ, že by sa voči Ukrajine zaviedli prechodné obdobia (pre pracovný trh), keďže tie sa aplikovali aj pre podstatne menšie štáty. Brusel má podľa neho určitú obavu, že by pracovný trh únie zaplavili milióny Ukrajincov. "Preto je EÚ opatrná so zrušením vízového režimu s Ukrajinou. Faktom však je, že už v súčasnosti pracujú v EÚ státisíce Ukrajincov; platí to aj na Slovensku a v Česku. Na druhej strane postupná modernizácia Ukrajiny vytvorí predpoklady, aby otázka pracovných migrácií už nebola pre Ukrajincov otázkou prežitia."

V súvislosti s tlakmi na Kyjev Marušiak vidí možnosť určitého kompromisu medzi Moskvou a Bruselom. "Na preseknutie vzťahov naliehalo od augusta 2013 Rusko, ktoré hrozilo a prakticky aj realizovalo politiku sankcií voči Ukrajine v súvislosti s plánovaným podpísaním asociačnej dohody. Mimochodom, Srbsko je členom Stredoeurópskej dohody o voľnom obchode (CEFTA), kandidátom na členstvo v EÚ a zatiaľ stále disponuje aj zónou voľného obchodu s Ruskom. Samozrejme, ak sa Srbsko v budúcnosti stane členom EÚ, bude musieť prijať záväzky EÚ vo vzťahu k tretím štátom."

Hoci je vstup Ukrajiny do únie zatiaľ hypotetickou otázkou, zaznievajú otázky súvisiace s prítomnosťou ruskej Čiernomorskej flotily na Kryme. "Len by som si dovolil pripomenúť, že napríklad Cyprus je čiastočne obsadený tureckou armádou, dokonca spolu s Gréckom po vojenskej stránke s Ruskom úzko spolupracuje. Ďalší potenciálny člen EÚ, Moldavsko, má na svojom území separatistickú enklávu obsadenú ruskými vojskami, čo nejakým spôsobom bude musieť zohľadňovať už pripravovaná Asociačná dohoda, keďže práve pravidlá DCFTA Moldavsko v súčasnosti nie je schopné garantovať na celom svojom území," konštatoval politológ.

V Moskve ale panujú obavy z toho, že Západ rozmiestni svoje vojenské sily na Ukrajine. "Určite sa Ruská federácia takéhoto vývoja obáva, preto vyvíjala všemožné úsilie, aby Ukrajina nevstúpila do NATO. V prípade spoločných vojenských síl EÚ je možné, že ich súčasťou bude po vstupe do EÚ aj Ukrajina. To však zatiaľ nie je aktuálne, navyše platné zákonodarstvo zakazuje Ukrajine vstup do akýchkoľvek vojenských paktov."

Stúpenci vlády aj opozície podľa médií vytvárajú domobrany. Niektorí analytici tvrdia, že Rusko tlačilo na Janukovyča, aby sa v prípade problémov pokúsil o silové riešenie politickej krízy. Podľa Marušiaka sa takýto scenár nedá vylúčiť. "Zdá sa, že prijatie Janukovyča v Soči bolo veľmi vlažné, okrem iného aj preto, lebo nedokázal udržať situáciu v krajine pod kontrolou. Domobrany predstavujú nebezpečný fenomén. V spojení so zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou môžeme očakávať nárast napätia a ochoty ľudí riešiť svoju nespokojnosť aj silovými prostriedkami. Silové riešenie by však znamenalo dlhotrvajúci konflikt s neistým výsledkom."

Politológ taktiež vysvetlil, že línie štiepenia spoločnosti nezodpovedajú rieke Dneper, "teda Ukrajina nie je rozdelená na východ a západ, ale skôr na sever a juh".

"Opozícia proti Janukovyčovi, respektíve národnodemokratické sily majú silnú podporu aj v takých oblastiach ako Poltava alebo Sumy, ktoré geograficky patria na sever. Faktom je, že politické preferencie sú rozložené geograficky. Regióny juhu a juhovýchodu podporujú Janukovyča. Jeho najsilnejším zázemím sú Donecká a Luganská oblasť, tzv. Donbas s vysokou koncentráciou uhoľných baní, strojárstva a hutníctva. Je to región, kde sa Janukovyč narodil a kde aj vstúpil do politiky. Pred rokom 2002, keď sa stal premiérom, bol gubernátorom Doneckej oblasti. Aj celý rad ďalších politikov súčasnej vládnej elity má korene v Donbase. Napokon, samotná Strana regiónov sa ustanovila spočiatku ako politická reprezentácia doneckej finančno-priemyselnej skupiny. Táto skupina vygenerovala viacerých ukrajinských politikov, okrem iných aj premiéra Juchyma Zviahiľského, ktorý musel v roku 1994 opustiť vládu a na istý čas aj Ukrajinu kvôli korupčným škandálom. V súčasnosti zastupuje Stranu regiónov a je majiteľom jednej z najväčších doneckých baní Zasiaďko. Neskôr sa donecká skupina politicky príliš neexponovala, prezident Leonid Kučma (1994–2004) presadzoval politiku rovnováhy medzi jednotlivými regionálnymi oligarchickými skupinami. V počiatočnom období svojej vlády favorizoval dnepropetrovský klan; neskôr výrazne vzrástol vplyv kyjevského klanu, reprezentovaného Viktorom Medvedčukom. Ten v súčasnosti predstavuje stranu Ukrajinská voľba, ktorá má síce mizivú podporu, ale predstavuje najradikálnejšiu proruskú opciu. Strana regiónov sa výraznejšie presadila v ukrajinskej politike po parlamentných voľbách v roku 2002, keď sa stala súčasťou proprezidentskej väčšiny v Najvyššej rade a práve údajne peniaze doneckých oligarchov umožnili jej existenciu. To bol začiatok nástupu Janukovyča do celonárodnej politiky, keď sa z pozície doneckého gubernátora stal najprv premiérom a potom pred tzv. oranžovou revolúciou aj potenciálnym nástupcom Kučmu na post prezidenta. Práve donecký biznis sa ukázal ako najdravší a Strana regiónov prakticky pohltila všetky dovtedajšie oligarchické zoskupenia. Na druhej strane iní oligarchovia, ako napríklad Pinčuk a údajne aj Achmetov, svoju politickú podporu diverzifikujú a neorientujú sa iba na regionálov. Strana regiónov má silné zázemie aj v takých veľkých mestách ako Charkov, Dnepropetrovsk, Záporožie, Cherson, Mykolajiv či Odesa a na Kryme," vysvetlil Marušiak.

Na margo protivládnych demonštrácií politológ konštatoval, že rozdiel oproti minulosti je v tom, že od januára protesty prebiehali aj na východe, i keď nie s takou intenzitou. Pripomenul, že osobitne početné boli demonštrácie najmä v Dnepropetrovsku, Záproží a Odese - v týchto regiónoch dominuje v každodennom styku ruský jazyk. V minulosti išlo o regióny, ktoré boli dlhší čas súčasťou Ruského impéria. Doplnil, že hoci región Záporožia má bohaté kozácke tradície, v skutočnosti sociálna a politická organizácia miestneho, ukrajinsky cítiaceho kozáctva – Záporožská Sič - bola zlikvidovaná ešte ruskou cárskou mocou.

"Pravobrežná Ukrajina bola k Rusku pričlenená až v 17. storočí. Donbas a Pričiernomorie vrátane Krymu sa stali súčasťou Ruska počas vlády cárovnej Kataríny II. V minulosti boli osídlené etnicky zmiešaným obyvateľstvom, do veľkej miery turkotatárskeho pôvodu, ktoré uvedené územia opustilo. Následne tieto regióny boli dosídľované obyvateľstvom z rozličných oblastí ruského impéria a len časť z nich má ukrajinský pôvod, aj keď v súčasnosti sa väčšina hlási k ukrajinskej národnosti," vysvetlil Marušiak.

Takto napríklad vznikla podľa neho aj Odesa, historicky považovaná za jedno z najvýznamnejších centier ruskej a židovskej kultúry, odkiaľ pochádzali také osobnosti ako Anna Achmatova (narodila sa neďaleko tohto mesta), Iľja Iľf a Jevgenij Petrov (tvorcovia postavy Ostapa Bendera) i ďalší spisovatelia ako Isaak Babeľ a Jurij Oleša.

"Hoci títo autori boli zaraďovaní do prostredia ruskej kultúry, s ruským nacionalizmom nemali nič spoločné. V meste svojho času žili napríklad ideológ sionizmu Ze'ev Jabotinsky (rusky Vladimir Žabotinskij) a známy 'lovec nacistov' Simon Wiesenthal. Odesa predstavovala ani nie tak etnicky ruské mesto, ale skôr mesto s imperiálnou identitou, podobne ako iné regióny Pričiernomoria. Osobitne na dosídľovaní Chersonskej oblasti sa podieľalo roľnícke obyvateľstvo centrálnej Ukrajiny, v dôsledku čoho je tam pozícia prozápadných a nacionalistických síl silnejšia ako v iných južných regiónoch Ukrajiny."

Výnimkou je podľa politológa Krym, na ktorom etnickú väčšinu predstavujú etnickí Rusi. "Na Kryme sa zachovali aj pôvodní obyvatelia - krymskí Tatári -, ktorí boli po druhej svetovej vojne deportovaní a až po páde Sovietskeho zväzu sa časť z nich na Krym vrátila z nedobrovoľného uzbeckého vyhnanstva. Západné oblasti sa pod sovietsky vplyv dostali až v roku 1939, respektíve po druhej svetovej vojne. Oblasti východnej, južnej a centrálnej Ukrajiny boli navyše na začiatku 30. rokov zasiahnuté umelo vyvolaným hladomorom, ktorý spôsobil smrť miliónov ľudí. Na ich miesto neraz prichádzali imigranti, ktorí už nezdieľali spoločnú historickú pamäť s pôvodnými obyvateľmi," dodal Marušiak. Tieto faktory podľa neho spôsobili politickú rôznorodosť Ukrajiny.