Como/Bratislava 28. apríla (TASR) – Talianskeho fašistického diktátora Benita Mussoliniho zastrelili partizáni pred 70 rokmi 28. apríla 1945 pri jazere Como v Taliansku.

Meno Mussolini sa spája v politickou ideológiou fašizmu, ktorý vládol v Taliansku v rokoch 1922 až 1943. Všetky fašistické strany a hnutia spája extrémny militaristický nacionalizmus, opovrhovanie demokratickými princípmi, politickým a kultúrnym liberalizmom. Mávajú na čele presvedčivého vodcu a spoločnú majú aj vieru v sociálnu hierarchiu a úlohu elity. Ich zámer je vytvoriť spoločenstvo, v ktorom sú individuálne záujmy ľudí podriadené prospechu národa.

Mladý Benito Mussolini, ktorý sa narodil 29. júla 1883 v talianskom Predappiu, sa v roku 1902 presťahoval do Švajčiarska, kde nadviazal styky so socialistickými politikmi. Po návrate do Talianska v roku 1904 učil francúzštinu a bol novinárom. V rokoch 1909–1912 pôsobil ako šéfredaktor socialistických novín La lotta di classe (Triedny boj), potom krátko ako šéfredaktor denníka socialistickej strany L'Avanti!. Zo socialistickej strany a novín L'Avanti ho vylúčili, keď sa koncom roka 1914 stal prívržencom vstupu Talianska do prvej svetovej vojny. V novembri 1914 s peniazmi od francúzskej vlády založil nový denník Il Popolo d'Italia (Ľud Talianska). Po vstupe Talianska do prvej svetovej vojny (1914-1918) išiel dobrovoľne bojovať. Roku 1917 ho zranili a musel opustiť vojenskú službu.

V dôsledku ťažkej hospodárskej situácie po skončení prvej svetovej vojny si v Taliansku získavali sympatie extrémisti. Mussolini založil v Miláne Fasci di Combattimiento (Bojové zväzky), polovojenskú politickú organizáciu, ozbrojené skupiny fašistov oblečených v typických čiernych košeliach, ktoré napádali anarchistov, socialistov, či komunistov. Hlavne pre zneškodňovanie socialistických rebélií si však v tom čase Mussolini získal i podporu podnikateľských kruhov. V roku 1921 bola jeho strana pozvaná k vstupu do vládnej koalície.

V roku 1922 na čele niekoľko desiatok tisíc mužov začal pochod na taliansky Rím a kráľ Viktor Emanuel III. bol takto dotlačený vymenovať ho za ministerského predsedu. Vo veku 39 rokov sa Benito Mussolini stal najmladším premiérom vtedajšej talianskej histórie. Novú vládu tvorila koalícia fašistov, vysokých dôstojníkov, liberálov a klerikálov. Zamestnanosť zabezpečili fašisti verejnými prácami.

Vo voľbách 1924 zaznamenali fašisti veľký úspech a onedlho Mussolini de facto vyhlásil diktatúru. Il Duce (Vodca), ako sa dal titulovať, držal moc pevne v rukách, ideológiu svojej vlády postavil na nacionalizme, totalitarizme, antikomunizme a antiliberalizme. Ovládal dôležité podniky a výrazne tak zasahoval do hospodárstva. Zrušil slobodu tlače a v roku 1929 získal aj podporu katolíckej cirkvi (tzv. Lateránske zmluvy). Formálne však Taliansko ostalo monarchiou s kráľom.

Nastalo obdobie perzekúcie všetkých demokratov v krajine a dobyvačnej politiky (útok na Korfu 1923, obsadenie Etiópie 1935, podpis paktu s Hitlerom proti Kominterne roku 1937, účasť na mníchovskej dohode roku 1938, podpis spojenectva s Hitlerom roku 1939, obsadenie Albánska roku 1939).

Ovplyvnený Hitlerom začal v Taliansku ešte v roku 1938 zavádzať protižidovskú legislatívu.

S blížiacou sa druhou svetovou vojnou Mussolini otvorene hovoril o obnovení rímskej ríše a získaní kontroly nad Stredomorím. V roku 1940 vstúpil s Hitlerom do vojny proti Francúzsku a vypovedal vojnu Veľkej Británii. V tom istom roku zaútočil Mussolini na Grécko, ale neuspel a Nemci museli Talianov roku 1941 v Grécku zachraňovať. Taliansko potom do roku 1943 spolu s Nemeckom a Bulharskom okupovali Grécko. Aj po prepadnutí Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) Taliani bojovali po boku Nemecka.

Po neúspechoch v Grécku a ďalších talianskych neúspechoch dňa 25. júla 1943 hlasovali členovia Veľkej fašistickej rady proti nemu. Taliansky kráľ ho zbavil právomocí, "Duceho" zatkli a internovali na hore Gran Sasso.

O niekoľko mesiacov sa mu za pomoci špeciálneho komanda podaril odtiaľ efektný útek a v severnej časti Talianska ustanovil s Hitlerovou podporou Taliansku sociálnu republiku (Repubblica sociale Italiana). V podstate išlo o bábkový štát, úplne podriadený Nemecku. V tomto období napísal aj svoje pamäte s názvom Môj vzostup a pád.

Pri úteku do Švajčiarska v apríli 1945 ho chytili talianski partizáni a to znamenal jeho definitívny koniec.

Zastrelili ho pri jazere Como v Taliansku 28. apríla 1945. Spolu s ním zabili aj jeho milenku Claru Petacciovú a ich mŕtvoly verejne vystavili v Miláne. Mussolini mal vtedy necelých 62 rokov.

Po druhej svetovej vojne boli fašistické strany v Taliansku zakázané.

Dokumentárny film Il Corpo Del Duce (Duceho telo, 2011) režiséra Fabrizia Laurenti o Benitovi Mussolinim poukazuje na fascináciu Talianov niekdajším fašistickým diktátorom. Objavili sa v ňom dovtedy nezverejnené filmové zábery, medzi nimi aj detailné zobrazenie rozkladajúceho sa Mussoliniho tela, zaveseného dolu hlavou na námestí v talianskom Miláne. Príbeh sleduje putovanie tela diktátora z čerpacej stanice, na ktorej streche Mussoliniho a ďalších fašistických pohlavárov zavesili, do bezmenného hrobu na milánskom cintoríne Musocco, až po jeho umiestnenie v hrobke v severotalianskom Predappiu, kde sa Mussolini narodil a kam každoročne smerujú tisíce jeho obdivovateľov. Režisér Laurenti zožal kritiku za naturalistické zobrazenie témy.