Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
Turecký kalifát zanikol 3. marca 1924, pričom z krajiny vykázali všetkých príslušníkov osmanskej dynastie.
Autor TASR
Ankara/Bratislava 2. marca (TASR) - Tri mesiace po podpísaní lausannskej zmluvy vyhlásilo 29. októbra 1923 Veľké národné zhromaždenie Turecko za republiku, čím sa 600 rokov existencie Osmanskej ríše stalo definitívne minulosťou. V ten istý deň za prvého prezidenta Tureckej republiky zvolili Mustafu Kemala, ktorému parlament v novembri 1934 osobitným zákonom udelil meno Atatürk (Otec Turkov).
Štyri mesiace od vyhlásenia republiky uskutočnilo Turecko aj posledný krok, ktorým definitívne opustilo islamské kultúrnohistorické tradície. Na návrh prezidenta Kemala došlo v krajine aj k zrušeniu kalifátu, od zániku ktorého uplynie v nedeľu 3. marca 100 rokov.
Kalif (arab. chalífa) bol politický a náboženský nasledovník proroka Muhammada, ktorý stál na čele sunnitskej moslimskej obce a preto kalifát znamenal, že mal duchovnú moc nielen na území Osmanskej ríše či Turecka, ale v celom moslimskom svete.
Turecký kalifát zanikol 3. marca 1924, pričom z krajiny vykázali všetkých príslušníkov osmanskej dynastie. Turecko opustil aj Abdülmedžit II., ktorý bol tureckým kalifom od novembra 1922. Vyhnaním osmanskej dynastie sa v Turecku skončila 600-ročná vláda tohto panovníckeho rodu. Na tróne sa dovtedy vystriedalo 36 sultánov, ktorí boli od roku 1517 aj nositeľmi titulu kalif.
"Turecká republika síce zrušila kalifát v roku 1924 niekoľko mesiacov po svojom založení, ale kalifát spájame s existenciou Osmanskej ríše ako nadnárodného impéria, nie s Tureckom ako národným a sekulárnym štátom. O osmanskom kalifáte môžeme hovoriť od 1. polovice 16. storočia, kedy sa po obsadení Mekky a Mediny sultánom Selimom I. osmanskí sultáni stali postupne aj kalifmi všetkých sunnitských moslimov od Atlantiku po Indiu a Indonéziu," uviedol pre TASR islamológ Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied (SAV).
Osmanský kalifát sa podľa neho od arabského Umajjovského alebo Abbásovského kalifátu zo 7. až 13. storočia líšil predovšetkým tým, že na jeho čele stál Nearab. Zo začiatku mal titul osmanského kalifa skôr významnú symbolickú hodnotu, ale od 18. storočia nadobudol aj politickú rovinu, keď si začal osmanský kalif nárokovať titul hlavy sunnitských moslimov vrátane tých, ktorí žili v neislamských krajinách ako napríklad v Rusku. To si zase nárokovalo byť ochrancom ortodoxných kresťanov aj v Osmanskej ríši.
Zrušenie kalifátu trvalo viac ako štyri mesiace od vyhlásenia republiky podľa Pirického aj preto, lebo nová administratíva Mustafu Kemala zvažovala aj možnosť tzv. talianskej cesty, t.j. zachovať kalifa ako symbol jednoty moslimskej obce.
"Ani talianski nacionalisti po zjednotení nezrušili pápežstvo, ale uznali svätého otca za hlavu katolíckej cirkvi a svetského vládcu Vatikánu. Vieme, že až do uzavretia lateránskych dohôd v roku 1929 neboli vzťahy medzi talianskou vládou a pápežom vôbec ideálne. Mustafa Kemal sa tiež obával, že by sa kalifát mohol stať v budúcnosti oporou revizionistických hnutí. Preto napriek protestom doma a v zahraničí, najmä v Indii, nakoniec kalifát zrušil a posledný kalif Abdülmedžit II., z osmanskej dynastie musel aj s rodinou opustiť krajinu," vysvetlil Pirický.
Bežní Turci v čase vyhlásenia republiky či zrušenia kalifátu podľa neho ešte zväčša nevedeli, čo sa s nimi deje. Ich identita bola daná islamom, dynastickým princípom, regionálne alebo profesijne. To iba elity začali presadzovať plány, ktoré mali dať novému národu novú sekulárnu a národnú identitu, odsunúť islam do súkromnej sféry, vytvoriť nový jazyk a zaviesť nové písmo, ale tiež nové pravidlá správania sa na verejnosti.
"Tieto snahy sa nakoniec ukázali ako vcelku úspešné, hoci zo začiatku sa dotkli iba mestského obyvateľstva a na vidieku, kde žila väčšina obyvateľov, išli veci ešte istý čas po starom. Odsunúť islam do súkromia sa však určite podarilo iba na určitý čas," skonštatoval islamológ.
S nástupom tureckého prezidenta Recepa T. Erdogana v roku 2003 je podľa Pirického spojené aj vyzdvihovanie osmanskej minulosti a to nielen v podobe nejakých reminiscencií, ale ako programovo konzervatívnymi kruhmi inšpirovaná politická nostalgia, často nazývaná otománia alebo neo-osmanizmus.
"Ten je takmer výlučne zameraný na pozitívne čítanie osmanskej minulosti, na nekritické postoje a idealizovanie osmanských sultánov a ignoruje temnejšie stránky a obdobia osmansko-tureckých dejín. Kalifát naopak, ten akoby v Turecku - na rozdiel od arabského sveta - už upadol do zabudnutia," dodal pre TASR Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky SAV.
Štyri mesiace od vyhlásenia republiky uskutočnilo Turecko aj posledný krok, ktorým definitívne opustilo islamské kultúrnohistorické tradície. Na návrh prezidenta Kemala došlo v krajine aj k zrušeniu kalifátu, od zániku ktorého uplynie v nedeľu 3. marca 100 rokov.
Kalif (arab. chalífa) bol politický a náboženský nasledovník proroka Muhammada, ktorý stál na čele sunnitskej moslimskej obce a preto kalifát znamenal, že mal duchovnú moc nielen na území Osmanskej ríše či Turecka, ale v celom moslimskom svete.
Turecký kalifát zanikol 3. marca 1924, pričom z krajiny vykázali všetkých príslušníkov osmanskej dynastie. Turecko opustil aj Abdülmedžit II., ktorý bol tureckým kalifom od novembra 1922. Vyhnaním osmanskej dynastie sa v Turecku skončila 600-ročná vláda tohto panovníckeho rodu. Na tróne sa dovtedy vystriedalo 36 sultánov, ktorí boli od roku 1517 aj nositeľmi titulu kalif.
"Turecká republika síce zrušila kalifát v roku 1924 niekoľko mesiacov po svojom založení, ale kalifát spájame s existenciou Osmanskej ríše ako nadnárodného impéria, nie s Tureckom ako národným a sekulárnym štátom. O osmanskom kalifáte môžeme hovoriť od 1. polovice 16. storočia, kedy sa po obsadení Mekky a Mediny sultánom Selimom I. osmanskí sultáni stali postupne aj kalifmi všetkých sunnitských moslimov od Atlantiku po Indiu a Indonéziu," uviedol pre TASR islamológ Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied (SAV).
Osmanský kalifát sa podľa neho od arabského Umajjovského alebo Abbásovského kalifátu zo 7. až 13. storočia líšil predovšetkým tým, že na jeho čele stál Nearab. Zo začiatku mal titul osmanského kalifa skôr významnú symbolickú hodnotu, ale od 18. storočia nadobudol aj politickú rovinu, keď si začal osmanský kalif nárokovať titul hlavy sunnitských moslimov vrátane tých, ktorí žili v neislamských krajinách ako napríklad v Rusku. To si zase nárokovalo byť ochrancom ortodoxných kresťanov aj v Osmanskej ríši.
Zrušenie kalifátu trvalo viac ako štyri mesiace od vyhlásenia republiky podľa Pirického aj preto, lebo nová administratíva Mustafu Kemala zvažovala aj možnosť tzv. talianskej cesty, t.j. zachovať kalifa ako symbol jednoty moslimskej obce.
"Ani talianski nacionalisti po zjednotení nezrušili pápežstvo, ale uznali svätého otca za hlavu katolíckej cirkvi a svetského vládcu Vatikánu. Vieme, že až do uzavretia lateránskych dohôd v roku 1929 neboli vzťahy medzi talianskou vládou a pápežom vôbec ideálne. Mustafa Kemal sa tiež obával, že by sa kalifát mohol stať v budúcnosti oporou revizionistických hnutí. Preto napriek protestom doma a v zahraničí, najmä v Indii, nakoniec kalifát zrušil a posledný kalif Abdülmedžit II., z osmanskej dynastie musel aj s rodinou opustiť krajinu," vysvetlil Pirický.
Bežní Turci v čase vyhlásenia republiky či zrušenia kalifátu podľa neho ešte zväčša nevedeli, čo sa s nimi deje. Ich identita bola daná islamom, dynastickým princípom, regionálne alebo profesijne. To iba elity začali presadzovať plány, ktoré mali dať novému národu novú sekulárnu a národnú identitu, odsunúť islam do súkromnej sféry, vytvoriť nový jazyk a zaviesť nové písmo, ale tiež nové pravidlá správania sa na verejnosti.
"Tieto snahy sa nakoniec ukázali ako vcelku úspešné, hoci zo začiatku sa dotkli iba mestského obyvateľstva a na vidieku, kde žila väčšina obyvateľov, išli veci ešte istý čas po starom. Odsunúť islam do súkromia sa však určite podarilo iba na určitý čas," skonštatoval islamológ.
S nástupom tureckého prezidenta Recepa T. Erdogana v roku 2003 je podľa Pirického spojené aj vyzdvihovanie osmanskej minulosti a to nielen v podobe nejakých reminiscencií, ale ako programovo konzervatívnymi kruhmi inšpirovaná politická nostalgia, často nazývaná otománia alebo neo-osmanizmus.
"Ten je takmer výlučne zameraný na pozitívne čítanie osmanskej minulosti, na nekritické postoje a idealizovanie osmanských sultánov a ignoruje temnejšie stránky a obdobia osmansko-tureckých dejín. Kalifát naopak, ten akoby v Turecku - na rozdiel od arabského sveta - už upadol do zabudnutia," dodal pre TASR Gabriel Pirický z Ústavu orientalistiky SAV.
