Washington/Oslo 13. septembra (TASR) - Pred sídlom amerického prezidenta vo Washingtone došlo v septembri 1993 k prelomovému aktu, ktorý mal pomôcť pri riešení konfliktu na Blízkom východe. Výnimočnosť okamihu umocňovalo aj historické podanie rúk vtedajšieho izraelského premiéra Jicchaka Rabina a palestínskeho vodcu Jásira Arafata, ktoré nasledovalo vzápätí po podpise mierovej dohody. Tento akt symbolizoval nádeje na ukončenie dlhodobého nepriateľstva medzi Izraelom a Palestínčanmi.

V stredu 13. septembra uplynie 30 rokov od podpísania Deklarácie o zásadách palestínskej autonómie, ktorá sa nazýva aj dohoda z Osla I, pretože práve v hlavnom meste Nórska predtým prebiehali príslušné rokovania. (Dohoda z Osla II, ktorá nadväzovala na Deklaráciu, bola podpísaná 28. septembra 1995.)

Kľúčový dokument podpísali 13. septembra 1993 vo Washingtone - za prítomnosti amerického prezidenta Billa Clintona - vtedajší izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres a člen Výkonného výboru Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Mahmúd Abbás.

Deklarácia bola výsledkom neobyčajne zložitých, dlhých a tajných rokovaní, ktoré sprostredkovalo Nórsko. Podpisu dokumentu predchádzalo vzájomné uznanie Izraelského štátu a Organizácie pre oslobodenie Palestíny, ktorá sa súčasne vzdala násilia. Izraelskí vojaci sa zároveň stiahli z niektorých palestínskych území.

Dokument predpokladal čiastočnú autonómiu pásma Gazy a časti Západného brehu Jordánu okolo Jericha s perspektívou budúceho vytvorenia samostatného Palestínskeho štátu.

Realizátori tohto projektu, ktorý priniesol prvú vzájomnú dohodu obidvoch strán, Jicchak Rabin spolu so Šimonom Peresom a palestínskym vodcom Jásirom Arafatom dostali v roku 1994 Nobelovu cenu za mier.

Svetová verejnosť prijala podpis deklarácie s uspokojením, ale jej odporcovia - radikálne palestínske a izraelské skupiny - od začiatku prejavovali svoj nesúhlas.

Za svoju snahu o mierové urovnanie blízko-východného konfliktu zaplatil životom Jicchak Rabin. Krátko po svojom vystúpení na zhromaždení na podporu mierového procesu, odštartovaného dohodami z Osla, ho 4. novembra 1995 zastrelil počas mierového pochodu v Tel Avive židovský pravicový extrémista Jigal Amir, ktorý pokladal tieto dohody za zradu národa.

Jásira Arafata zvolili v roku 1996 v prvých palestínskych voľbách za prezidenta Palestínskej autonómie. V tom istom roku sa príznačne odetý do olivovozelenej uniformy militantnej organizácie Fatah a s čiernobielou károvanou šatkou na hlave ("keffijah") triumfálne vrátil do pásma Gazy, ktoré opustil až počas druhého palestínskeho povstania (intifády). To vypuklo v septembri 2000. Prvá palestínska intifáda trvala od decembra 1987 až do 13. septembra 1993, teda do podpísania Deklarácie o zásadách palestínskej autonómie.

Od decembra 2001 žil Arafat, blokovaný izraelskými vojakmi v dôsledku palestínskeho povstania, vo svojom sídle v Ramalláhu v Predjordánsku.

Po ochorení previezli palestínskeho vodcu na naliehanie jeho manželky Suhy a ďalších palestínskych predstaviteľov 29. októbra 2004 do vojenskej nemocnice Percy na parížskom predmestí Clamart na ďalšie vyšetrenia. Nemocnica oznámila ďalšie zhoršenie zdravotného stavu a krvácanie do mozgu. Palestínske vedenie v Ramalláhu 11. novembra 2004 potvrdilo, že Arafat svojmu ochoreniu podľahol a podľa moslimských zvykov ho vyhlásili za mŕtveho.

Zložitú cestu vedúcu k podpisu mierovej dohody zachytáva aj americká dráma s názvom Oslo (2021). Film je vlastne adaptáciou divadelnej hry dramatika J. T. Rogersa, ktorá ihneď po uvedení v roku 2016 v New Yorku zožala obrovský úspech a o rok neskôr získala cenu Tony (divadelný Oscar) za najlepšiu divadelnú hru.