Berlín/Bratislava 18. októbra (TASR) – Egon Krenz bol dlhoročným "korunným princom" vládnucej strany v Nemeckej demokratickej republike (NDR). Chcel sa stať nemeckou obdobou sovietskeho vodcu Michaila Gorbačova, ale namiesto toho mu dejiny prisúdili len nepatrnú kapitolu. Počas turbulentnej jesene roku 1989 zosadil svojho dlhoročného učiteľa Ericha Honeckera. Prevzal moc plný nádeje, ale po 50 dňoch pri kormidle krajiny skončil s fiaskom. Od týchto udalostí uplynie v piatok 30 rokov.

V berlínskej centrále Jednotnej socialistickej strany Nemecka (SED), vládnucej komunistickej strany v NDR, sa zišlo 17. októbra 1989 najvyššie vedenie krajiny. Všetko vyzeralo ako zvyčajne až do chvíle, keď krátko po otvorení zasadnutia vystúpil premiér Willi Stoph. Požadoval doplnenie rokovacieho programu o odstúpenie generálneho tajomníka SED Ericha Honeckera, ktorý stál na čele krajiny od roku 1971. Zaskočený Honecker sa pokúšal namietať, ale vtedy proti nemu vystúpil aj jeho najbližší spolupracovník, šéf tajnej služby Stasi, generál Erich Mielke. To bol Honeckerov koniec. Politické byro ho jednomyseľne odvolalo.

Egon Krenz, ktorého prijali do komunistickej strany v roku 1955 a postupne v nej zastával rôzne posty, vyhlásil, že je pripravený výzvu prijať a stať sa nástupcom Ericha Honeckera. O deň neskôr, 18. októbra, bol zvolený za generálneho tajomníka Ústredného výboru SED. Vo svojom prejave zdôraznil, že stabilizácia moci SED je jeho prvoradým cieľom. "Dnešným zasadnutím začíname obrat. Predovšetkým začneme opäť politickú a ideologickú ofenzívu," vyhlásil rozhodne Krenz po svojom zvolení za predsedu vládnucej strany.

Na vrchole moci však nezostal tento syn krajčíra a absolvent moskovskej straníckej vysokej školy dlho - presnejšie do 6. decembra 1989, keď sa jej musel vzdať. Tri dni pred tým odstúpilo pod tlakom demonštrácií a protestov celé najvyššie vedenie NDR. "Vždy som si myslel, že svojim odstúpením pripravím cestu silám, ktoré sú za existenciu NDR, ale udialo sa to ináč," zaspomínal si niekdajší najvyšší predstaviteľ NDR a v rozhovore pre nemeckú televíznu stanicu ZDF dodal: "Keby som si mal zobrať niečo pozitívne z jesene 1989, tak poviem jediné. Socializmus v NDR prehral, ale bez toho, aby sa preliala krv."

Počas vlády Egona Krenza padol 9. novembra 1989 berlínsky múr, ktorý rozdeľoval od 13. augusta 1961 nielen Berlín na západnú a východnú časť, ale rozdeľoval aj nemecký národ, tisíce rodín a celý svet.

V posledných dňoch svojej existencie sa východonemecké stranícke vedenie zaoberalo diskusiami o nutných zmenách, okrem iných aj diskusiou o hraniciach. Na tlačovej konferencii 9. novembra 1989 prečítal člen politického byra Günter Schabowski krátko pred siedmou hodinou večer akoby mimochodom zo svojich poznámok uznesenie ministerskej rady. Podľa neho mali byť cesty na Západ povolené a mohli sa uskutočniť cez všetky hraničné priechody. Na otázku jedného z novinárov, odkedy toto uznesenie vstupuje do platnosti, Schabowski odpovedal: "Podľa môjho názoru ihneď." Osud berlínskeho múru - symbolu studenej vojny bol po vyše 28 rokoch spečatený.

Krajinský súd v Berlíne odsúdil 25. augusta 1997 Krenza na šesť a pol roka väzenia za spoluvinu na usmrtení občanov, ktorí sa pokúšali opustiť NDR na vnútronemeckej štátnej hranici, konkrétne v štyroch prípadoch. Bolo to prvýkrát, keď boli odsúdení bývalí členovia najvyššieho vedenia NDR. Krenz označil verdikt sudcov za "pomstu víťazov" a odvolal sa na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý však jeho odvolanie v roku 2001 zamietol. Po odpykaní si takmer štyroch rokov trestu bol v roku 2003 z väzenia prepustený na slobodu.

V súčasnosti 82-ročný Krenz žije v mestečku Dierhagen na brehoch Baltského mora. Stále sa aktívne zaujíma o politické dianie a pritom sa venuje písaniu. Tento rok v lete mu vyšla v poradí už šiesta kniha pod názvom My a Rusi. "Aj touto knihou sa snažím dokázať, že dejiny, ktoré sa odvíjali medzi Sovietskym zväzom a Nemeckou demokratickou republikou, sa dnes často prekrúcajú," vyhlásil bývalý najvyšší predstaviteľ NDR.